Marek a Zuzana sa rozhodli osláviť výročie zoznámenia v útulnej kaviarni v centre Bratislavy. Domov sa vrátili po polnoci.
„Konečne ste sa ukázali!“ privítala ich na prahu matka Marka, Mária, so skríženými rukami. „Kde vás to nosilo? Ja som tu sama s vnukmi!“
„Mama, čo sa stalo?“ prekvapil sa Marek. „Veď ty deti Sáry miluješ.“
„Bolo s ňou také ťažké posedieť?“ doplnila Zuzana, zújaca si kabát.
„Vy sa prechádzate, zatiaľ čo ja sa tu lámem!“ prerušila ju svokra. „A kde je matka týchto vnukov?“
„Ona je zaneprázdnená, a vy teda odpočívate!“ Mária ukázala na kuchynu. „Umyte riad! Naguľali ste sa, teraz robte!“
Marek sa zamračil a otvoril notebook. Zrazu jeho pohľad stuhol a ruky zožali kryt. Videl niečo, čo mu zastavilo krv v žilách.
Po svadbe Marek a Zuzana prenajímali byt. Čoskoro však museli presídlil k svokre – peniaze nestačili. Zuzanini rodičia žili v jednopokojovom byte s jej mladším bratom, a pre mladý pár tam nebolo miesta. Marek zmenil prácu: plat bol nižší, ale sľubovali kariérny postup.
„Zuzka, je to dočasné,“ uisťoval Marek. „U mamy pobudneme, ešte aj ušetríme. Je sama, sestra len občas príde na návštevu, niekedy nechá vnukov. Zvládneme to.“
„Mohla by som si privyrobiť, aj ty,“ navrhla Zuzana.
„Čo, pracovať nonstop?“ vybuchol Marek. „Celý deň v kancelárii, potom niekam behať? Domov len spať? A kedy budeme žiť?“
„A s tvojou mamou v jednom byte to bude život?“ vzdychla si Zuzana.
„Rozumieš, nemáme peniaze! Ak sa mame bude páčiť, skôr si našetríme na vlastný byt.“
Zuzana mlčala. Žiť so svokrou sa jej nechcelo. Markove synovce, deti jeho sestry Sáry, videla raz na svadbe. Hlučné, rozmaznané – neurobili na ňu dobrý dojem. Ale iná možnosť nebola.
„No a čo tak hrozné?“ privítala ich Mária. „Lepšie, ako platiť cudzím za nájom. Nájomné rozdelíme na tri: vy dve tretiny, ja jednu. Na jedlo prispievame rovnako. Nakupujem, varím. Vy upratujete.“
„Dobre, mami,“ súhlasil Marek. „Zuzka, v pohode?“
„Áno…“ vyZuzana sa prikyvla, no v duchu si sľúbila, že čo najskôr nájdu vlastné bývanie.
