Ján a Zuzana sa rozhodli osláviť výročie zoznámenia v útne reštaurácii v centre Bratislavy. Domov sa vrátili až po polnoci.
“Konečne ste sa ukázali!” privítala ich na prahu Jánova matka, Alžbeta, so založenými rukami. “Kde vás to zase nosí? Ja tu sama s vnukmi trápim!”
“Mami, čo sa stalo?” prekvapilo Jána. “Veď ty deti Martiny miluješ.”
“Bolo to také ťažké s nimi pobudnúť?” doplnila Zuzana, zújaca si kabát.
“Vy sa flákate, zatiaľ čo ja tu robím!” odsekla svokra. “A kde je ich matka?”
“Ona má prácu, a vy sa tu len rekreujete!” Alžbeta ukázala smerom do kuchyne. “Umyte riad! Naflákujete sa, teraz makajte!”
Ján zachmúrene otvoril notebook. Zrazu jeho pohľad stuhol a prsty zovreli kryt. Videl s niečo, čo mu zastavilo krv v žilách.
Po svadbe si Ján a Zuzana prenajímali byt. No čoskoro museli presťahovať k svokre – peniaze nestíhali. Zuzanini rodičia žili v jednopostelovom byte s jej mlúdšim bratom, pre mladých tam nebolo miesta. Ján zmenil zamestnanie: plat bol nižší, ale sľúbili mu postup.
“Zuzka, je to len dočasné,” presviedčal Ján. “U mamine bývame, ešte ušetríme. Je sama, sestra len občasia príde, občas nechá vnukov. Zvládneme to.”
“Ja by som mohla brigádovať, aj ty,” navrhla Zuzana.
“Čo, makáť nonstop?” vybuchol Ján. “Celý deň v kancelárii a potom ešte niekde behať? Domov len spať? A kedy budeme žiť?”
“A s tvojou mamou v jednom byte to bude žiť?” povzdychla si Zuzana.
“Rozumieš, nemáme peniaze! Ak sa mamike bude páčiť, skôr si našetríme na vlastné.”
Zuzana mlčala. Žiť so svokrou ju nelákalo. Netušila, či sa zvládne pochopiť s Jánovymi neterami, dcérami jeho sestry Martiny. Videla ich len raz, na svadbe – bídu hlušné a rozmaznané. Ale iná možnosť nebola.
“No a čo?” privítala ich Alžbeta. “Lepšie ako platiť cudzím za nájom. Náklady delíme na troch: vy dvaja dve třetiny, ja jednu. Na jedlo prispievame rovnako. Ja nakupujem, varím. Vy upratujete.”
“Dobré, mami,” súhlasil Ján. “Zuzka, v poriadku?”
“Áno…” vydýchla.
Na začiatku všetko klopalo. Mladí sa vracali k pripravenej večeri, ráno ich čakala raňajky. Zuzana po práci zarábala online, no víkendy kazili príchody neteier. Martina sa takmer neukázala, nechávala deti od piatku do nedele.
Upratať s nimi bolo nemožné: dievčatá robili rozvrat, špatali sa všade, mohli vtrhnúť do spálne, ak Ján so Zuzanou ešte spali.
“Ján, povedz mamke, nech si ich vezme,” žiadala Zuzana. “Ešte sme v posteli!”
“Veď sú to deti,” odmietol. “Moje netere, teda aj tvoje. Trpezlivosť.”
“Celú noc som robila!”
“Nikto ťa nenútil. Dobre, vstávam. Mám stretnutie s kamošmi, ideme na rybačku. Vrátim sa večer.”
“A ja? Opäť sama?”
“Mama je doma. Chceš pokoj? Daj im svoj notebook, nech si hrajú.”
“Skvelý nápad! Daj im svoj,” osopila sa Zuzana.
“Ja tam mám dokumenty,” odsekol Ján. “A ty čo, dôležitejšie?”
“Ja mám projekt, dnes je termín!” vykríkla. “Choď, ja si to vybavím.”
Opakovalo sa to. Ján odchádzal s priateľmi: rybačka, grilovačka, výlety. Dnes zase zmizol.
Alžbeta kŕmila deti.
“Zuzana, sadni si,” hodila. “Palačiniek je málo, ale tebe stačí. Ján povedal, že si môžu zahrať na tvojom notebooku.”
“To nie je pravda!” ohradila sa Zuzana. “Nič som nesľúbila. Mám tam prácu, dnes termín!”
“Aká lakomá,” odfrkla svokra. “Sme rodina! Martina svoj notebook nedá, je drahý.”
“Ja mám prácu za celý týždeň!” odsekla Zuzana. “Teraz budem pracovať.”
“Umy riad,” hodila Alžbeta a chytila telefón.
Zuzana myla riad, rozzúrená, že nikto v domácnosti si ani hrnček neumyje. Svokra už žvanila do telefónu:
“Miroslava, samozrejme stretneme sa! O hodinu v obchoďáku. Kdo hluk? Vnučky. Neboj sa, Zuzana s nimi pobudne. Nech sa naučí, kým svoje nebude.”
Zuzana takmer pustila tanier. Potichu vyšla z kuchyne, pripravila sa, vzala notebook a odišla. Svokra mlčala – zrejme ju chcela o odchode informovať na poslednú chvíľu.
Zuzana zamierila do internetovej kaviarne, kde často pracovala. Usadila sa v kúte, objednala si kávu a ponorila sa do projektu. Po polhodine jej zazvonil telefón:
“Zuzka, kde si? Čo sa deje?”
“Robím,” pokojne odpovedala. “Dnes termín.”
“Mama je v panike! Kam si zmizla?”
“Neviem pracovať v takom hluku,” odsekla.
“Pokazila si mamke stretnutie s kamoškou!”
“Nech ju pozve k sebe domov.”
“S týmito čertíkmi?”
“Tak si s nimi posaď ty a mamu prepusti. Majú matku!”
“Vymýšľaš si,” osopil sa Ján.
“Možno vy si vymýšľate?” oponovala Zuzana. “Mama nás tak láskavo prijala, a my za to platíme. Tento mesiac jej na jedlo nestačilo, vzala si od nás dvesto eur naviac. To si nevšimáš?”
“Si úzkoprsá!” hodil do telefónu.
“A kam ty vyhadzuješ peniaze?” vybuchla. “Pre mamu – nič, všetko ja. Ale pre kamošov vždy nájdeš! Dvanásť dní v mesiaci tvoje netere žerú na náš účet. Mama im kupuje sladkosti, zmrzlinu, nám – nič. Najlepší kus – im. Martina ich odvádza s plnými taškami. Keď sme bývali v nájme, minuli sme trikrát menej! Tomu hovoríš úspora? Chceš takto žiť? Ja dostanemZuzana odložila telefón a pozrela sa na Jána, ktorý stál v dverách kaviarne s dvoma kávami a úsmevom, akoby všetky ich problémy mohli zmiznúť jedným dychom.
