„Všetko chápem… ale aj ty ma pochop.“ Pravda, ktorá rozbila ilúzie.
Ten deň Zuzana, ako obvykle, pripravovala obed – krájala mäso na guláš. V kuchyni sa šírila vôňa cibule, panvica prskala od mastnoty, a z obývačky zrazu zazvonil telefón. Jej manžel – Ján – zdvihol slúchadlo. Hlas mal striedmy:
„Haló?“
Potom ticho. Dlhé. Akoby niekto hovoril bez prestávky a on len počúval. Zuzka si utrela ruky do uteráka a vyšla z kuchyne. V chodbe – nik. Telefónny kábel viedol do detskej izby. Srdce jej zabolalo. Bez dôvodu sa začala tíšiť – po špičkách, ako zlodej.
Z pootvorených dverí spálne počula jeho šepot. Hlas, ktorý k nej nikdy nepoužil.
„Kato, prosím ťa, upokoj sa… Chápem to, vážne. Ale aj ty ma pochop. Mám rodinu, nemôžem teraz prísť… Aj ja ťa milujem. Strašne. Ale nemôžem teraz rozprávať – Zuzka by mohla každú chvíľu vkročiť. Musím jej to povedať, ale ešte nie je čas… Uvidíme sa zajtra. Nevolaj mi sem o tomto čase, žiadam ťa. A áno… Milujem ťa.“
Akoby ju prenikol elektrický prúd. Ruka, pripravená vyraziť dvere, skamenela v priestore. Srdce tľklo tak silno, že sa jej ťažko dýchalo. „Milujem ťa.“ Povedal to inej žene. Nie jej.
Nespravila scénu. Hlas matky jej zaznel v hlave: „Nikdy nerob nič závažné v zápale hnevu.“ Narovnala sa, nakoľko len vedela, a vrátila sa do kuchyne. Zobrala nôž, ale ruka sa jej triasla. Kúsky mäsa lietali po doske neusporiadane. Pri kolenách sa jej triel mačka, Zuzka jej hodila kúsok – jediný automatický prejav lásky.
„Aj ja ťa milujem…“
Tieto slová sa jej točili v hlave ako zakliatie. Chytila sa druhej vety: „Mám rodinu…“ Takže ešte stále dôležitá? Ešte stále významná?
Ale potom – kto bola ona? Len matka jeho detí? Domáca pomocníca? Návyk? Bolosť jej stláčala hruď. Veď mali všetko tak krásne. Bol starostlivý, pozorný. Ani náznak odcudzenia. Nikdy nedal dôvod.
O dvadsať minút neskôr sa Ján vrátil do kuchyne, nadýchol vôňu pripravovaného jedla a usmial sa:
„Bože, čo to tak krásne vonia! Bude čoskoro večera?“
„Asi o polhodinu. Mäso som nakrájala na drobné – bude skôr hotové… Kto volal?“
„Hm?“ – Akoby nepochopil. „Aha, z práce. Chceli, aby som zajtra prišiel – drevo treba prevziať.“
„Často ťa volajú cez víkend. To sa mi nepáči.“
„Všetci sú na dovolenkách, leto…“
„Hmm.“
„Si nejaká smutná, Zuzana.“
„Len som unavená. Myslela som, že zajtra pôjdeme spolu na chatu.“
„Veď pracuješ. Pôjdeme večer.“
„Janko…“
„Čo?“
„Miluješ ma?“
„Samozrejme, to sú hlúposti. Milujem ťa, Zuzka. A našich chlapcov tiež. Veď vieš – rodina je pre mňa všetko.“
Natiahol sa, objal ju, pobozkal ju na krk. Ale prvýkrát v živote ju tento bozk bol nepříjemný.
Neskôr ležala na pohovke a sledovala synov, ako si hrajú. Mačka jej vyskočila na brucho, zabodla pazúriky – ďakovala za pochúťku. Zuzka jej jemne stiskla labky a sklonila hlavu do jemnej srsti.
Tá žena… musí zmizťúť.
Nemohla sa s manželom deliť. Nemohla s ním spať, vediac, že bol s inou. Ale stratiť ho – bolo neznášateľné. Riešenie prišlo samo: vysporiadať sa s milenkou. Osobne. Bez jeho účasti.
Na druhý deň, keď manžel odviedol deti do škôlky a chystal sa „do práce“, Zuzka v práci povedala, že sa necíti dobre, a zostala doma. Pre krytie si požičala od susedky zástZuzka sa hlbšie zahalila do šatky a sledovala Gálu odchádzajúcu do tmy, zatiaľ čo v jej srdci ostal len studený odtieň víťazstva.
