Roky samoty: šesťročné skúšky bez milovaného človeka.
Zuzana cítila nesmiernu únavu. Bola sama už šesť rokov, odkedy ju opustil manžel. Jej dcéra sa pred rokom vydala a odišla do iného mesta.
Zuzana mala len štyridsaťdva rokov nádherný vek pre ženu. Druhá mladosť. Bola výbornou gazdinou, variť jej išlo ako nikomu, jej nakladané uhorky s paradajkami boli považované za majstrovské dielo. Ale komu ich teraz pripravíť? Na balkóne už stáli rady prázdnych pohárov.
Čože, zahyniem tu sama, taká krásna? hovorievala Zuzana kamarátkam. Tie jej vravievali: Nie! Hľadaj muža! Veď je toľko slobodných.
Jedna z nich jej odporučila obrátiť sa na agentúru Najlepší muž. Zuzana si pomyslela, že to je trochu absurdné a trápne ísť za takouto službou. No na druhej strane štyridsaťdva, to číslo ju znepokojovalo. Staré babkine hodiny na stene ticho tikali, odmeriavajúc plynutie času.
A tak Zuzana prišla do agentúry. Príjemná žena s jahodovými okuliarmi jej povedala:
U nás máme naozaj to najlepšie. Pozrime sa spolu do databázy, posaďte sa!
Áno, všetci sú pekní, usmiala sa Zuzana. Ale ako spoznať človeka? Ako zistiť, že je ten pravý?
Všetko je dobre premyslené, odvetila žena. Dávame týždeň. Dosť času na to, aby ste pochopili je váš alebo nie. Stojí za to pokračovať, alebo hľadať ďalšieho.
Čo mi dáte?
Muža!
Ako to?
Takto! Týždeň bude bývať s vami. Pozrite, my tu niesme plaché nevesty, hovoríme na rovinu. Nemáme tu žiadnych maniakov alebo šialencov.
Zuzanej sa náhle zapáčil tento nápad. Spoločne s okuliarnou pani vybrali piatich kandidátov. Zuzana zaplatila menšiu sumu, rýchlo sa vrátila domov. Prvý mal prísť už večer.
Obličala sa do zelenej šaty farby nádeje. A nasadila diamantové náušnice, ktoré vytiahla z dedičnej škatule len veľmi zriedka.
Dzíng! zazvonilo.
Zuzana sa najprv pozrela na vrátka. A uvidela ruže. Ticho zachvela radosťou. Otvorila dvere. Muž bol elegantný, presne ako na fotke.
Sadli si k stolu, Zuzana navarila všetko možné. Kyticu postavila doprostred. Pokradmom hľadela na príjemného hosťa a myslela si: To je on! Iní nebudú potrební. Tento!
Začali jesť šalát. Budúci manžel sa zamračil: Prečo je to také slané? Zuzana zmätene sa usmiala, ponúkla mu pečené bravčové. Príkrižol si kúsok: Tvrdé… Nepáčilo sa mu ani nič iné. Zo starostí Zuzana zabudla na hlavnú vec víno, ktoré dlho vyberala. Naliala: Takže, na známosť! Hostia ovoňal pohár, trochu si pripíl: To je nejaké lacné. Vstal: No, pozrime sa, ako tu bývaš…
Zuzana zdvihla kyticu, podala mu ju: Ruže vôbec nemilujem. Dovidenia.
V noci trochu poplakala, bolelo ju to. Ale ešte ju čakali štyri stretnutia.
Druhý prišiel ďalší večer. Vstúpil s istotou: No, ahoj! Z neho tálo pálenka. Zuzana sa spýtala: Už si niekde pripomenul náš stret? Usmial sa: No ták! Pozri, máš televízor? Teraz začínajú zápasy. Slovan Žilina. Spolu všetko dohodneme. Zuzana rýchlo odvetila: Televíziu si pozrieš doma.
V noci zase plakala sama.
Po dni prišiel tretí uchádzač. Nie krasavec, stará bunda, neupravené nechty. A topánky od bahna. Zuzana už premýšľala, ako ho zdvorilo vyhodiť. Ale napokon sa rozhodla ho najprv nakŕmiť. Jedál chamtivo, rýchlo a veľmi ju chválil. Už sa za to hanbila. Vytiahla nakladané uhorky. Bože môj! zvolal nekrasavec. To je najlepšie, čo som v živote jedol!
A vtedy udreli babkine hodiny. Nekrasavec sa započul: Čo je to za zvuk? Vstúpil do izby, vyliezol na stoličku a pozrel si hodiny: Hneď to opravím! Máte náradie?
Za chvíľu hodiny odbíjali čisto a jasne, Zuzana bola šťastná, že počuje taký jemný zvuk. Pomyslela si, že je to znamenie. Nekrasavec by sa mal stať jej mužom. Bol šikovný, zručný, a že topánky a nechty neboli najlepšie maličkosť, umyje, upraví. Navyše bol tretí, šťastné číslo.
Teraz čakala noc. Áno, Zuzana sa pripravila, navštívila kaderníctvo, prestlala posteľ prepychovou bielizňou s veľkými ružami (veď ich naozaj milovala). Keď vyšla z kúpeľne jej hosť už spal, áno, bez príprav. Zuzanu to nevyviedlo z miery. Pozrela sa na neho s nežnosťou: Unavený, chudák. A opatrne sa uložila pod perinu vedľa neho.
A potom začal horor. Ten majster začal chrápať. Majstrovsky, hlasno, intenzívne. Zuzana si zakryla hlavu vankúšom, potom jeho, potom prevrátila spiace telo nič. Celú noc nezaspala, trpela.
Ráno hosť odišiel do kuchyne, kde sedela zničená Zuzana: Tak čo? Kedy si mám večer priniesť veci?
Zuzana potriasla hlavou: Nie, prepáč. Si dobrý, ale… Nie!
Štvrtý, bradatý, pripadal Zuzane ako hrdina zo starého filmu o geológov. Dovolila mu dokonca fajčiť priamo v kuchyni. Bradáč sa zasmial: Zuzana, musíme sa hneď dohodnúť. Ja som voľný človek. Mám rád rybačku, výlety s kamošmi. A nemám rád, keď mi niekto volá a pýta sa kde si, kde si? Dobre?
Zuzana pozerala, ako vyklepáva popol do vaza s orchideou, spýtala sa: A chodíš aj za ženami
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
