Alenka bola veľmi samostatné dievčatko. V ôsmich rokoch vedela oveľa viac než niektorí dospelí. Stará mama ju naučila zapáliť plynový varič, pripraviť praženicu a vyprážať karbanátky. Vedela aj upratať dom, umyť si menšie veci ručne. Bola veľmi citlivá, vždy všetkým pomohla, rozveselila smutných, utešila chorých, upokojila kričiacich. Všetci ju mali radi pre jej živý charakter a úctu k starším. Dokonca by išla na koniec dediny, aby pomohla neznámej starej žene doniesť tašku s potravinami domov, aj keď bola malá a tašku niesla oboma rukami, aby sa nevláčala po zemi. Alenka žila prevažne u starej mamy, do mesta k rodičom chodila len v zime, do školy. V meste ju to nebavilo. Veľmi milovala mamu, bola krásna, štíhla ako tŕstie a hovorila lenivým hlasom. Otec bol dobrý, len keď bol triezvy, ale to sa stávalo zriedkavo. Opitý kričal na mamu, bil ju, Alenku nedotkol, ale bolo jej mamy ľúto. Stará mama nadávala mame, aby sa s ním rozviedla, ale ona len plakala, že nechce nechať dcéru bez otca.
Na jarných prázdninách bola Alenka ako vždy u starej mamy. Vonku topel sneh, všade potôčiky, vtáčiky začali švitoriť. Dievčatko sa rozhodlo ísť na bicykel:
Babka, zajazdím si na bicykli.
Ešte je skoro, všade ľad.
Babka, no ja pôjdem po ceste, kde už zem roztála.
No dobre, aj tak ujdeš.
Alenka sa rozhodla ísť na železničnú stanicu, tam bola asfaltová plocha, ktorá vždy roztála ako prvá. Cesta bola dlhá, mohla ísť skratkou cez púšť, ale tam bol ľad. Dievčatko išlo opatrne po ľade. Zbadala pred sebou tmavý pás vody, no nestihla zabrzdiť. Bicykel a jedna noha prepadli do vody, druhou sa ešte udržala na ľade. S vypätím sil vytiahla bicykel a vliekla ho po ľade k chodníčku. Z domu pri železnici vybehol muž, videl z okna, ako dievča prepadlo do potôčika, rýchlo sa obliekol a ponáhľal sa na pomoc.
Ujo, nechod sem, prepadneš sa, ja sa dostanem sama, zakričala mu.
Muž zostal na chodníku a sledoval, ako sa Alenka pomaly šplhá po ľade.
Celá si mokrá, poď rýchlo ku mne, muž dievčatko zdvihol a doniesol do domu, potom zaniesol bicykel.
Ujo, trochu sa zohrejem a pôjdem. Stará mama sa nebude hnevať, je zvyknutá.
Ako sa voláš, krásavica? Ja som ujo Saša, a toto je môj syn Jegor, z izby vyšiel sedemročný chlapec na barlách.
Teší ma, ja som Alenka. Čo sa ti stalo, Jegor?
Je rovnako poslušný ako ty. Zakázal som mu ísť k jazierku, no on šiel, na kopci sa šmykol a teraz má zlomenú nohu, odpovedal ujo Saša. Daj si dolu nohavice, dáme ich na kachle, rýchlo uschnú.
Ujo Saša dievčatko zabalil do deky, posadil za stôl a nalial jej horúci čaj.
Máte brusnice? spýtala sa, do čaju treba brusnice, aby som nenastúdla.
Po kom si taká múdra? zasmial sa ujo Saša a prinesiel brusnicový džem.
Po mame, je krásna a múdra, len ju otec bije a ona pláče.
Ujo Saša zmenil tému, potom pustil deťom kreslený film, kým oblečenie schlo. Alenka sa potom chystala domov, stará mama už určite zúfala.
Muž ju chcel odprevadiť, už sa stmievalo, a Jegor ju poprosil, aby chodila na návštevy, lebo je sám, hlavne keď je otec v práci.
Keď prišli k domu starej mamy, ujo Saša sa zastavil:
Tak ty si Taniušina dcéra?
Áno, moja mama sa volá Tatiana Sergejevna.
Poznám, chodili sme spolu do triedy. Nepôjdem s tebou k starej mame, ale pozdravuj mamu od Sašku Rjabininova.
Stará mama ju samozrejme vypočula. Aj keď bola zvyknutá na vnúčkine kúsky, tentokrát to bolo už priveľa. Ráno prišla uplakaná mama. Predvčerom sa otec opil a zrazilo ho auto, v nemocnici zomrel.
Och, čo bude teraz s tebou, dcérka, si sirota! naříkala mama.
Otec ma aj tak nemal rád, aj keď je mi ho ľúto, povedala Alenka.
Samozrejme, nemal ťa rád, nie si jeho, vložila sa stará mama.
Mami, ešte je na to priskoro, mama prestala plakať, no slovo bolo povedané.
Alenka všetkému rozumela. Ak ten otec nie je jej pravý, tak niekde musí byť jej skutočný otec, len s nimi nechce žiť. No taký otec aj tak nie je potrebný.
Zvyšok školského roku musela Alenka dochodiť v dedine u starej mamy. Škola bola blízko, v triede poznala skoro všetky deti, lebo tu trávila veľa času a mala tu veľa kamarátov. Alenka nezabudla navštevovať Jegora. Ukázalo sa, že sú teraz v jednej triede, len chlapec ešte nemohol chodiť do školy. Dievčatko mu nosilo domáce úlohy, pomáhala mu s nimi, potom odnášala jeho zošity do školy na kontrolu. Ujo Saša sa veľmi tešil, že syn pokračuje v učení a neostane ročník, a chlapec sa začal učiť oveľa lepšie. Koncom školského roku už Jegor chodil sám, úspešne napísal všetky písomky a postúpil do ďalšej triedy.
Stará mama z nejakého dôvodu nemala rada, že sa Alenka s Jegorom kamaráti, no nebránila im. Mama prichádzala veľmi zriedka, až kým sa raz nepresťahovala do dediny natrvalo. Povedala, že prišli otcovi príbuzní a žiadali ju, aby uvoľnila byt, pretože nehnuteľnosť patrila jeho bratovi. V dedine sa mama cítila oveľa lepšie, akoby omladla, trávila s dcérou viac času.
Jedného letného dňa pribehol Jegor k Alenke do Teta Tania, rýchlo, Alenka sa topí!
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
