Rodinný klenot
Nie! Nenúť ma, mama! Aj tak to urobím!
Marienka, prečo?! Vysvetli mi prečo ti to stojí za to.
Preto, že on vojde do miestnosti o minútu skôr, než ja! Preto, že sa na seba v zrkadle nemôžem ani pozrieť! Preto, že v živote nič poriadne nedokážem! Nebudem mať muža, nebudem mať deti! Preboha, mama! Ty to naozaj nechápeš?! Mária sa rozplakala a hodila kefou po Tomášovi, ktorý sa práve zamyslene zastavil.
Vankúš, ktorý tak usilovne driapal pazúrmi, bol ručne vyšívaný Máriinými rukami. Pôvodne ho chcela darovať babičke, no veľká hádka, ktorá kedysi rozdelila rodinu na dva nezmieriteľné tábory, jej to nedovolila. Tie nádherné ruže na zamate teraz slúžili samotnej Márii a z času na čas padli za obeť výpadom vzdorovitého kocúra z rodu Veselých.
Kocúr sa v ich dome objavil vďaka Márii a ona si aj dala za úlohu prevychovať to nepoddajné stvorenie, ktoré zachránila pred bandou chalanov zo susedstva. Tí chceli uväzniť túto úbohú bytosť, presvedčení, že keď nepatrí nikomu, nikto sa jej nezastane. Máriu, ktorá sa ich zdvorilo spýtala, čo to vystrájajú, samozrejme vôbec nebrali vážne.
Neodhadli Máriu. Dievča s notovým poriadkom bolo, pravda, krehké presne tak, ako si to priala jej mama, lenže otec by bol rád, keby bola aspoň trochu iná. A preto mala Mária čierny pás v karate a na polici sa jej tiesnila kopa pohárov, ktoré ju pri každom upratovaní vytáčali. Nenávidela poriadok a prach na tých veľkých trofejach ju dovádzal do šialenstva. Tie poháre jej mama z políc nedovolila dať prý to Márii dvíha sebavedomie.
Športové úspechy sa jej náramne zišli, a veselá chlapčenská banda, keď dostala poriadne na frak, sa stiahla a začala si zachraňovať povesť, zatiaľ čo Mária získala úbohé vychudnuté stvorenie s holým chvostíkom. Tento chvost sa však rýchlo zmenil a kocúr sa premenil na nádherného, drzého Tomáša, presvedčeného, že Mária je jeho majetok, takže sa už nie je treba o nič báť. Život si užíval, len sem-tam dovolil Márii podrbať ho za uchom.
V deň, keď Tomáš dostal status plnohodnotného člena rodiny, sa Mária vracala z konzervatória mrzutá a rozladená. Prípravy na súťaž, na ktorej mala vystúpiť, sa jej nedarili. Prsty, zvyčajne poslušné a presné, ju zrádzali hneď, ako do skúšobne vošiel jej spolužiak Štefan.
Štefana poznala takmer tak dlho, ako samu seba najprv spolu chodili na základnú školu, potom na hudobnú. A predsa bol jej naraz cudzí, zvláštny, záhadný. Niekoľko mesiacov sa nevideli najprv prázdniny, potom jeho odchod za rodinou a Mária pocítila zrazu akýsi ostych, keď sa znovu stretli. A keď ju Štefan po starom náhodne objal, rozprávajúc pritom niečo ostatným, Mária na chvíľu umĺkla od nepoznaného, takmer neunosného pocitu šťastia, ktorý jej zvieral srdce. Niekedy by sa mu vysmiala a štuchla ho po hlave, teraz však len stála, vychutnávala si tú veľkú, teplú dlaň na svojom pleci a snívala, aby to nebolo krátke.
Samozrejme, keď Štefan zmizol do triedy so zväzkom pomotaných partitúr a hlasno vyhlasoval svoj návrat, Mária sa v duchu strhla: Hlupaňa! Čo to vyvádzaš?
Lenže ten zvláštny pocit v nej už ostával. A zakaždým, keď uvidela z profilu svojho princa, pohľad rýchlo sklopila, ak sa len letmo obrátil jej smerom.
Bolo to mučivo krásne zároveň. Na jednej strane túžila všetko Štefanovi povedať, na druhej sa toho bála až do úplného stŕpnutia prstov.
Mária trpela.
Nemala komu sa zdôveriť. Myslela, že mama by jej nerozumela alebo sa aspoň tak bála. O láske nevedela povedať nič.
Ich vzťah bol komplikovaný. Milovali sa do hrôzy, no obe vedeli, že povahu majú riadnu. A preto vedeli, že v určitých momentoch sa musia držať späť, inak môžu ublížiť tomu, kto je im najdrahší. Nie vždy to vyšlo a potom nasledovalo tiché dusno. U nich sa nehádalo búchaním dverami jednoducho Mária zavrela dvere pred mamou alebo naopak a zostalo ticho.
Kultúrna likvidácia zvykla to volať babička predtým, než sa všetci pohádali, a neskôr pridávala: Fenomenálna hlúposť!
Mária s babičkou súhlasila, ale nič s tým robiť nedokázala, len tú tradíciu dodržiavala. Inak však bola vždy tá, ktorá urobila krok k zmieru a znovu obnovila krehký pokoj v rodine.
Vedela, že mama ju miluje možno až chorobne. Pre Albínu Veselú nebolo na svete nič dôležitejšie než jej dcéra, a Mária to vnímala veľmi dobre. Mama by spravila čokoľvek, len aby bola Mária v bezpečí zabalila by ju do vaty, zamkla pod sklo a chránila pred svetom.
Albína svoju dcéru strážila ako oko v hlave. Mária poznala len domov, školu, zriedkavé výlety s rodičmi a letné dovolenky. Nikdy nebola v tábore, s kamarátmi sa nestýkala mimo školy. Skutočných priateľov tiež nemala. V hre boli len deti maminých kamarátok schválené za priateľov a s tými si rozumela práve naopak. Zvlášť Zuzka, ktorá ju neustále podpichovala prezývkami, a Simona, ktorá hneď na prvom stretnutí odtrhla hlavu jej obľúbenej plyšovej medvedici so slovami: Tak jej treba!
Prečo, Mária nepochopila nikdy, no vždy, keď Simona prišla k nim domov, Mária spustila krik.
Ach škoda, že deti si nesadli! Bola by z vás nádherná dvojica! vzdychala Simonina mama a snažila sa Máriu utešiť, no úsmevy boli pre ňu len faloš.
Albína, nelám dieťa! Mária, tisnúc sa ku svojej babičke, počúvala, ako ju stará mama napomína. Daj jej šancu vybrať si! Ak jej to teraz zoberieš, bude sa cítiť neúplná celý život.
Marta, neobťažuj ma s tým! Mária je ešte dieťa! Akýže výber? Kým je pod mojou strechou, ja rozhodujem.
Len aby si raz nepomýlila svojho potomka s vlastníctvom
Prečo si tento rozhovor Mária tak pamätá? Sama nevie, ale každý raz, keď mama začala tlačiť, opakovala: Mama! Nie som tvoj majetok!
Albínu to, pochopiteľne, vytáčalo.
Nestačí opakovať po druhých! Treba mať svoj rozum!
No ja ho aj mám! odvrkla Mária, a znovu bolo ticho.
S babičkou Mária nakoniec prestať musela, keď vypukla tá veľká hádka.
Kto bol na vine, premýšľať nechcela všetci priložili ruku k dielu! Aj babka, ktorá v rozrušení vyhŕkla:
Mala si sa krotiť aspoň počas tehotenstva! Jemná citová povaha Somariny! Treba myslieť nielen na seba! Vedela si o svojich problémoch, mala si sa viac starať.
Aj mama, ktorá sa rozčuľovala a tyranizovala celú rodinu, kým čakala druhé dieťa. Zdvihla celý dom aj v noci a s plačom vyčítala: Nemáte štipku ľudskosti! To je neľudské!
Aké útechy potrebovala, nik nechápal. Snažili sa jej vyhovieť, ale nič nepomohlo dieťa stratila neskoro, už v pokročilom štádiu. A až potom sa ukázalo, že aj liečba mala vinu, no to už bolo jedno. Albína vinila celý svet, len Marta sa nebála povedať, ako to je:
Ak sa budeš snažiť znova, musíš ísť k odborníkovi! Prečo si neprišla za mnou? Hrdosť alebo hlúposť?! Všetko sama! Výsledok je smutný nielen pre teba Ja som tiež stratila vnúča… Ale ty aj tak spravíš vždy po svojom. Tvoje právo! Ale ja aspoň poviem svoj názor. Či to budeš počuť, je na tebe. Treba dobrú liečbu a pokoj! Zdravé deti sa dnes nerodia zázrakom. Je to ťažké, najmä v tvojom veku! Hovorím ti to ako lekárka. Prestaň trápiť svoju rodinu! Čím sú oni vinní? Vy ste len pobalamutili, ale inak sa o teba starali! Tak sa už spamätaj! Si matka a manželka buď aj podľa toho!
Martu odviezla sanitka s hypertenziou rovno z ich domu a Albína jej už nikdy neodpustila.
Máriin otec sa snažil dať veci do poriadku, ale keď zistil, že s dvoma tvrdohlavými ženami nevyhrá, rezignoval a dal vulkánom čas upokojiť sa.
Proces sa naťahoval. Mária babku bolestne postrádala, no matke neodporovala teraz keď prišla o dieťa, držala sa Márii ešte viac, nachádzala v nej zmysel života.
Mama, prečo ste to neskúsili znova? Veď si túžila po synovi?
Len raz sa odvážila spýtať a odpoveď neprišla Albína sa na ňu pozrela tak, že Mária vedela, že tú tému už nikdy neotvorí.
Babka bola asi jediná, komu by zverila najväčšie tajomstvo, ale už tu nebola. Marta Veselá sa rozhodla odísť, keď videla, že rodinu len hryzie:
Takto to bude lepšie, synak! Pre všetkých tichšie.
A tak Mária vedela, že otec chodí k babke na Oravu dvakrát do roka a jej mama tomu neodporuje, ale Máriu s ním nepustí.
Nechcem, aby ju niekto štval proti mne!
Márii to nevyhovovalo, ale ľutovala mamu, milovala otca a snažila sa robiť všetko, aby aspoň ona nerobila prekážky ich šťastiu.
Babkinu fotku uchovávala v obľúbenej knihe a občas ju pozerala, keď mama nevidela.
Prekvapovalo ju, ako majster fotograf dokázal spraviť portrét tak, že ten babičkin nos, hlavný rodinný klenot rodu Veselých, vyzeral na fotke oveľa menší a príjemnejší než v skutočnosti. Keď sa pozrela do zrkadla, Mária plakala.
Rodinný nos. Výrazný. Podľa starých mám priam nádherne pohoršujúci
Z celej charakteristiky si Mária ponechala jedno slovo výrazný. Nič pekné na ňom nevidela.
Veď je obrovský! Zuzka, ktorú Mária nevidela vyše desať rokov, obdivne vzdychla a dokonca natiahla ruku akoby sa chcela dotknúť končeka Máriinho nosa. Prepáč! Ale je to tak! Živý Pinocchio! Dá sa s tým vôbec bozkávať? Neblázni! Ty žartuješ, že nie? Ani raz? Čože, takto červenáš?! V tvojom veku nemáš frajera? Trapas!
Ako sa vtedy ovládla, nevie. Najradšej by Zuzke vyškubala polovicu tých jej dokonalých kučier.
Kto ona je, že môže Márii hovoriť také veci?! Priateľka? Nie! Známa? Ani to nie. Už vyše päť rokov žije v Španielsku, domov chodí len výnimočne. Aj toto stretnutie zorganizovala Albína na poslednú chvíľu Márii napriek.
Dieťa moje, to sa nepatrí! Veď ste sa roky nevideli!
Ešte ďalších dvadsať by mi nechýbala! Prečo, mama?
Mária! Tak treba!
Komu?
V prvom rade tebe! Nepýtaj sa hlúpo, raz mi poďakuješ!
V duchu už dávno mame ďakovala, vo všetkých slušných slovách, čo jej napadli. Ale to rozhodnutie, ktoré v nej narastalo počas rozhovoru so Zuzkou, bolo asi prvé skutočne dospelé rozhodnutie v jej živote.
Pôjdem na plastiku nosa!
Nie! Albína sa vystrašene zadívala na zachmúrenú Máriu. Nedovolím to! Prečo?
Presviedčať ma nemá zmysel, mama. Navyše, otec mi už súhlas dal. Rozhodla som sa!
Ty to nedokážeš šepot bol taký tichý, že ho Mária sotva začula.
Ďalší rozhovor skončil slzami na oboch stranách a mama sa zamkla v spálni. Prikvitlo rozhodnutie až v noci také jednoduché, že Albínu na chvíľu ochromilo, potom utekala za mužom žiadať číslo na Martu Veselú.
Na Oravu Mária letela už na druhý deň.
Albína ju sama odviezla na letisko a pri objatí jej pošepkala:
V živote spravíme toľko hlúpostí, dcérenka. Tak veľa stratíme tam, kde mohol byť poklad Nepreberaj moje chyby! A pamätaj, čakám ťa a ľúbim. Aj keď to tak možno niekedy nevyzerá ľúbim ťa viac než svoj život a celý svet.
Mária len prikývla, objala mamu a nastúpila do lietadla. Čakala ju babka, a to bolo teraz najdôležitejšie.
Marta Veselá ju privítala tak srdečne, že prvé dva dni sa rozprávať nedalo. Až keď sa upokojili, mohli sa skutočne porozprávať.
Mária, čo zrazu tvoju matku premenilo na skutočnú ženu?
Netuším. Zrejme to, že sa rozhodla, že si dám odrezať nos.
To načo? Si krásna! Stačí trocha líčenia, to je celé.
Babi! Ty tiež?! Vyzerám ako Pinocchio!
Kto ti to natáral?
Našli sa takí
Mária si zahryzla do pery, aby sa nerozplakala, keď si spomenula na upravenú, elegantnú Zuzku. Tá má isto zástupy ctiteľov, len si vyberať.
Tí, čo o iných ohovárajú a urážajú, nie sú ľudia, moje dievča. To len omyl, ktorý Pán Boh zabudol opraviť pred narodením. Ideálna žena neexistuje! Ak mi ukážeš takú, knihu rekordov môžeme rovno zrušiť!
Možno by som mala poslať žiadosť o rekord? Najvýraznejší nos? Budem prvá, to je jasné!
Počkaj chvíľku! Marta sa zdvihla z kresla a odišla do vedľajšej izby.
Vrátila sa s veľkým modrým fotoalbumom.
Tu sú!
Čo to je?
Tí, ktorým rodinný nos nezabránil žiť úžasný život. Tvoji predkovia. Nie všetky fotky sa zachovali. Nenájdeš tu fotky mojej sesternice, čo zahynula v povstaleckých bojoch v Bardejove. Záchranila svoju dcéru tým, že ju dala k susedom; tí jej nielen zachovali život, ale aj klenoty a pamiatky. Tá žena bola nádherná nielen darmi, ale aj srdcom. Bola to tvoja teta Heda.
Teta Heda bola slávna lekárka zachránila mnohé životy! A pritom si pri operáciách špeciálne nechávala vyrobiť masku, aby jej nos nezavadzal. Pozri tu!
Na fotografii je vysoká žena v plavkách, smeje sa v krídlach mora a drží si široký klobúk. Vedľa nej elegantný muž, model pre hociktorý časopis.
To je ujo Jano?
Áno. Mladý, krásny, plný elánu. Heda s ním bola nesmierne šťastná.
Ale veď vážne ochorel, babka!
Áno. Posledné dva roky len ležal. Heda kvôli nemu všetko opustila, starala sa oňho a bola šťastná, že ho ešte má. Vedela, že ho má nechať ísť, ale nevládala. Odišla pár mesiacov po ňom.
Aký smutný osud
Takých bolo v našom rode viac. Naše ženy nikdy nemenili priezvisko, keď sa vydali aspoň tak uchovávali pamäť na deda a brata. Tieto nosy sme zdedili po nich a nikdy sa nik nehanbil! Všetky mali krásny život, deti, vnúčatá Aj to je úspech.
Marta znova pristúpila k obývačke a vytiahla rezbárenú šperkovnicu.
Asi je čas. Tu máš, Mária. Zdedila si to po Hede. Každej žene niečo zanechala.
Náušnice, ktoré Mária vytiahla, boli nádherné až zatajila dych.
Vyrobil ich tvoj pradedo. Kedysi už je dávno… Bol vynikajúci zlatník a videl krásu tam, kde ju iní nevideli. Najviac miloval prírodu a to sa odzrkadlilo aj v jeho práci.
To sú ľalie? obzerala si Mária kvetované náušnice posiate kamienkami.
Áno. Jeho žena sa volala Ľudmila, tieto náušnice urobil pre ňu a potom sa dedili. Teraz sú tvoje.
Babka! To je skutočný rodinný klenot!
Presne tak, ako tvoj nos, moje dievča! A predstav si, že by som teraz rozhodla, že je to staromódne, pošli by sme ich preliať na gýč, bez duše?
Mária zaťala päsť, schovala náušnice a pokrútila hlavou:
To by bolo zlé!
Nehnevaj Boha, dieťa. Všetko, čo si dostala, je tak, ako má byť. Teraz mi porozprávaj o tom chlapcovi, ktorý ti nedal pokoj. Kto je, odkiaľ a čo robí?
Babka, ako vieš?! Mária sa červená a sklopí pohľad.
Veľké tajomstvo! zaksichtila sa Marta. Myslíš, že ja som nebola mladá?!
Rozhovor trval do noci. Mária rozprávala a Marta počúvala. Cítila, že môže znova dýchať, pripravovať sa na súťaž a myslieť na budúcnosť bez lepkavého strachu. Teraz mala niekoho, komu mohla zveriť všetko.
Na druhý deň našla babku, ako balí kufor.
Kam ideš?
Je čas zbierať kamene, Mária. Aj ja som narobila kopu chýb najviac ma ťaží tá, čo sa nevymaže. Dovolila som roztrhnúť, čo sa roztrhnúť nemalo. Musím vidieť tvoju mamu.
Marta bola plná rozhodnosti, Mária len ticho pomohla zabaliť veci a zavolala taxík na letisko.
Neskôr, s Tomášom v náručí, načúvala tichu v kuchyni. Chcela vojsť, prisadnúť si, uchopiť mamu i babku za ruky a spýtať sa: dohodli ste sa už? Ale vedela, že to nie je jej úloha. Do úplneho zmieru bolo ešte ďaleko, ale začalo sa. A najdôležitejšie teraz bolo nenarušiť túto krehkú, práve sa rodiacu pohodu. Zničiť sa dá ľahko, no vytvoriť to je čaro zlatníka
O rok neskôr Albína, držíac si bruško, ledva vstane, keď vizážistka ukončí prácu, pohladí ľaliu v náušnici dcéry, narovná jej závoj, pripevní sponky do Máriinej účesu a spýta sa:
Tak, si pripravená?
Ešte chvíľu! Musím si len trošku prepudrovať rodinný klenot! Mária sa otočí k zrkadlu.
Sebakriticky sa usmeje a spomenie si, ako sa raz Štefana spýtala, či mu jej výzor vadí.
Vôbec! Si dokonalá, Marienka! Prečo sa pýtaš?
Jeho údiv bol taký pravý, že Mária od šťastia privrie oči.
Jemný úsmev, oči za mihalnicami a štíhle ruky obopínajúce krk svojho zježeného, vysokého muzikanta, čerstvého víťaza medzinárodnej súťaže.
Len tak, miláčik. Len takMária sa naposledy pozrela do zrkadla a sklonila hlavu ako rozochvený kvet pred búrkou. Uprostred všetkého zmätku a premien, ktoré život privial, našla v sebe silu milovať seba i tých, ktorí ju tak veľmi formovali. Z diaľky doľahol zvuk huslí, šteklivý ako jarný vietor, a ona vedela, že za chvíľu sa otvoria dvere a vykročí ako žena, akou chcela byť.
Babka stála v tieni dverí, oči vlhké, no úsmev pevný. Tomáš ležal vedľa závoja, spokojne zamotaný v stužke a nevšímal si nič, len čaro blízkosti. Mária prešla okolo, jemne sa dotkla náušnice a pohľadom pohladila mamu. Po prvýkrát za dlhú dobu všetky tri ženy stáli spolu tri pokolenia, jeden rod. Tiché porozumenie preletelo medzi nimi: nedokonalosť je len iné meno pre život.
Dvere sa otvorili a Mária vykročila v ústrety novému príbehu. Svet sa nezmenil, ale v nej sa niečo poskladalo do seba ako mozaika zo starého zlata. Rodinný klenot mala v srdci, v úsmeve, v pevných koreňoch aj vlastných krídlach.
Za Máriou zavoniali ľalie a biely závoj sa zľahka zachvel, keď vykročila vpred nesúc si so sebou svoje dedičstvo, svoju krásu a všetky odpustené príbehy.
