Nie! Nehovor mi do toho, mama! Aj tak to urobím!
Veronika, prečo?! Povedz mi, načo ti je toto dobré?
Preto, že on vchádza do miestnosti o celú minútu skôr ako ja! Preto, že sa už nemôžem na seba pozrieť do zrkadla! Preto, že si v živote nič normálne nevybudujem! Žiadny manžel, žiadne deti! Preboha, mama! Ty to naozaj nechápeš?! Veronika sa rozplakala a šmarila kefu po lenivom Miňovi.
Poduška, ktorú Miňo tvrdošijne cupoval pazúrmi, kým počúval hádku nad svojej hlavou, bola jemne vyšívaná Veronikinými rukami. Pôvodne bola určená pre starú mamu, ale veľká hádka, ktorá kedysi rozdelila ich rodinu na dva nezmieriteľné tábory, nedovolila odovzdať dar adresátke. Nádherné ruže na zamate teraz slúžili samotnej Veronike a sem-tam sa stávali korisťou tohto nezbedného kocúra rodu Hruštinec.
Mačka k nim doniesla priamo Veronika spojila ich trochu tragikomická záchranná akcia, keď ho bránila pred susedovými chalanmi. Tí si mysleli, že keď nemá domov, môžu si s ním robiť, čo sa im zachce. Ale Veroniku, ktorá sa ich slušne spýtala, čo to tam robia, vôbec nebrali vážne.
Veroniku však podcenili. Hoci s notovým zošitom vždy vyzerala tak krehko, ako si mama želala, otec do nej vložil inú výchovu. A tak mala Veronika čierny pás v karate a plnú poličku pohárov, ktoré už len pri utieraní prachu privádzali dievča do zúfalstva úprimne poriadok nenávidela, a ďalšia vrstva prachu na jej veľkých úspechoch ju dokázala úplne znechutiť. Mama jej ich odpratať nedovolila, že vraj, aby jej to zdvíhalo sebavedomie.
Športové úspechy sa však vtedy naozaj zišli. Zábavná partia dostala naložené a vytratila sa zaceliť ego, zatiaľ čo Veronika sa stala vlastníčkou chudučkého, vypelichaného stvorenia so smiešnym holým chvostíkom. Ale ten sa rýchlo zmenil na pyšnú huňu a Miňo vyrástol na nebojácneho spratka, presvedčeného, že Veronika je jeho vlastníctvo a všetko bude tak, ako on chce. Takže si žil svoj mačací život, sem-tam jej dovolil poškrabkať uško a odplácal jej starostlivosť vlastne len tak z povinnosti.
Keď sa Miňo stal súčasťou rodiny, Veronika mala ťažký deň. Z konzervatória išla domov ako kus ľadu. Celé týždne sa pripravovala na súťaž prsty, zvyčajne poslušné, jej pri hre zrazu stŕpli. Všetko sa zhoršovalo, keď do skúšobne vošiel jej spolužiak Michal. Toho poznala odmala, veď spolu chodili najprv do školy, neskôr na hudobnú. Zrazu jej však pripadal iný, cudzí a nedosiahnuteľný. Niekoľko mesiacov ho nevidela, mali prázdniny a potom odišiel ku svojej rodine.
Pri ich stretnutí zrazu znervóznela, a keď ju Michal spontánne objal popri rozprávaní, až zamrzla v tom objatí pocítila niečo tak nežné a zvláštne, že jej prišlo, akoby sa svet na chvíľu zastavil. Párkrát by mu bola v inej nálade plesla po pleci, no teraz sa jej nechcelo len tak tam stála a dúfala, že ten moment potrvá čo najdlhšie. No keď Michal odcválal do sály mávajúc notami a veselo kričal, že je späť, hneď si v duchu zanadávala: Truba! Čo ti šibe, Veronika?
Ten pocit však už neodchádzal. Pozerala nesmelo jeho smerom, a keď sa na ňu pozrel nežne sklopila oči. Bolo jej v tom krásne i bolestne naraz. Na jednej strane sa túžila Michalovi priznať, na druhej sa jej pri tej predstave tmelelo pred očami a prsty jej chladli a tuhli.
Veronika jednoducho trpela.
Mame by o tom nikdy nepovedala. Asi by to nepochopila alebo si to aspoň Veronika myslela. Medzi sebou mali komplikovaný vzťah. Na jednej strane sa milovali až do morku kostí, na druhej obe dobre vedeli, že majú tvrdú palicu a preto sa neraz v niektorých situáciách museli obrniť trpezlivosťou. Nie vždy to vyšlo, a vtedy explodovala doma tichá vojna. Žiadne rozbíjanie tanierov, nič také len Veronika potichu zabuchla dvere, alebo mama. A potom zavládlo v byte také zvláštne, dlhé ticho.
Kultúrne ničenie jeden druhého spomínala babka, keď ešte s nimi držala, a potom dodala: Fenomenálna hlúposť!
Veronika s ňou súhlasila, ale so zaužívaným rodinným zvykom nič nenarobila. Po každej takejto tichej vojne šla ako prvá naviazať mier.
Bola si však istá, že ju mama miluje tak silno, až to takmer bolí. Pre Boženu Hruštincovú nebolo na svete nič dôležitejšie než dcéra. Veronika to chápala.
Vedela aj to, že pre túto lásku by mama spravila čokoľvek. Aj keby to znamenalo, že jej dcéra žije pod skleneným krytom, prikovaná reťazami, aby sa jej nemohlo nikdy nič stať.
Mama ju chránila, ako vedela. Takže Veronika okrem domova, školy, prírody a zopár dovoleniek s rodičmi nepoznala takmer nič. Nikdy nebola v tábore, s triedou sa stretávala len do školy, na blízkych priateľov akosi šťastie nemala. Kamaráti maminých kolegýň, ktorých jej schválila, jej boli cudzí. Nemala s nimi spoločné záujmy, a nie preto, že by bola na hlavu. Lenže Ivanka ju stále škádlila prezývkami, ktoré boli vtipné, ale hrozne ju ranili, a Samo bol nezbedník, ktorému už pri prvej návšteve odtrhla hlavu obľúbenému medvedíkovi:
Tak mu treba!
Veronika nikdy nepochopila, čo mu na tom prišlo správne, len odvtedy revala zakaždým, keď Samo nakukol do izby.
Škoda, že sa tie deti nepohodli! Mohli ste byť dokonalý pár! poťažkávala hlavou Samova mama. Ale tie jej reči Veronika neprijímala, cítila, že nesú faloš.
Božena! Neblázni, dieťa nie je tvoja hračka! babka dohovárala mame, kým sa k nej Veronika túlila. Daj jej šancu! Ak jej ju vezmeš, bude sa celý život cítiť menejcenná!
Marta, to sú starosti navyše! Veronika je ešte dieťa, rozhodujem ja a hotovo.
Hlavne nech to netrvá večne, aby si nemyslela, že je tvoj majetok.
Tento rozhovor sa vrezal Veronike tak do pamäti, že kedykoľvek začala mama s tvrdým vychovávaním, šepla:
Mama, ja nie som tvoj majetok!
A Boženu to vždy dokázalo poriadne podráždiť.
Nepapouškuj! Používaj vlastný rozum!
Ten aj mám! zatvrdila sa Veronika a v dome zas zavládlo ticho.
S babkou, Martou Kovácsovou, Veronika musela prestať rozprávať po tom veľkom konflikte v rodine.
Kto bol vinný, komu čo patrilo, sa Veronika nechcela zaoberať. Všetci majú svoje muchy.
Aj babka, ktorá v rozčúlení nepochopených okolností raz povedala mamke bolestivé:
Bola si rozumná, keď si čakala dieťa? Dala si pozor na seba?
Aj mama, ktorá v tehotenstve druhého dieťaťa kapricila a hysterčila. V noci sa celý dom bál pohnúť, veď nič nepomohlo o nenarodené dieťa, ktoré stratila už neskoro, prišla. Lekárska chyba, áno, ale už bolo neskoro hľadať príčiny. Mama to celé hádzala na celý svet, a len babka si dovolila povedať veci na rovinu. Žiadalo si to špecialistu, kľud, správnu liečbu. Nikto nemohol za to, že deti sa teraz nerodia ľahko. Nie v jej veku. Si matka, žena vezmi sa do rúk! Už jedno dieťa máš, a ak si dáš pozor, možno budeš mať ďalšie.
Táto bitka babku skoro zložila odviezla ju sanitka s vysokým tlakom, a mama jej to nikdy nezabudla.
Otec Veroniky sa najprv pokúšal urobiť doma pokoj, ale keď pochopil, že dvoch tvrdohlavých žien nepresvedčí, rezignoval. Dal tým dvom čas na vychladnutie.
Vyčkávanie sa však poriadne natiahlo. Veronike strašne chýbala babka, no odmietala mame protirečiť. Mama si k nej po strate ešte viac pritúlila a žila len pre svoju dcéru.
Mama, prečo ste to neskúsili znova? Veď si si tak želala syna?
Raz sa to spýtala, no mama jej pohľadom dala najavo, že o tom sa už nikdy rozprávať nebude.
Babka bola jediným človekom, ktorému by bola Veronika zverila svoju najväčšiu tajnosť, lenže už tu nebola. Marta Kovácsová predala byt, kúpila dom v Banskej Štiavnici a odsťahovala sa.
Bude nám tak lepšie, synček.
Odvtedy otec navštevuje babku dvakrát do roka, mama na to kývla, ale Veroniku k babke nikdy pustiť nechcela.
Nechcem, aby ťa niekto otočil proti mne!
Veroniku to hnevalo, ale otca ľúbila a aspoň sa vždy snažila byť tá, čo domov prináša nejaký pokoj.
Babičkinu fotku schovávala v obľúbenej knižke a keď mama nevidela, občas si ju vytiahla, aby sa na babku pozrela.
Fotografova zručnosť jej prišla neuveriteľná ako dokázal babku odfotiť tak, že jej slávny rodinný nos zrazu vyzeral menší, než bol, a keď sa Veronika pozrela do zrkadla, vždy jej až prišlo do plaču?
Nádherne výrazný nos. Rodinný poklad. Príšerne vyčnievajúci a až podivne krásny…
Z celej tej charakteristiky si Veronika držala len výrazný. Krásu v ňom nevidela.
No veď je obrovský! Ivanka, ktorú Veronika nevidela už hádam desať rokov, sa tomu zasmiala a skoro jej chytila špičku nosa. Prepáč, ale je to až smiešne! Živý Pinocchio! A pri bozkávaní ti nezavadzia? No nevrav, že ešte nie! Fakt?! Preboha, Veronika, v tvojom veku nemáš chlapca? To je des!
Veronika sama nechápala, ako sa ovládla. Najradšej by Ivanke vytrhla aspoň polovicu z tých umne učesaných vlasov.
Odkedy je toto jej kamarátka?! Dievča, ktoré už päť rokov žije s rodičmi v Španielsku a domov príde len k rodine. Stretnutie s ňou nacvičila mama, úplne proti Veronikiným želaniam.
Veronika, to nie je správne! Veď ste sa nevideli roky!
A mohli sme ešte ďalšie! Prečo, mama?
Tá potreba vyšla najmä tebe! Uvidíš, raz mi za to poďakuješ.
Samozrejme, že v duchu mamu poďakovala hocičo len nie vďačne. Rozhodnutie, ktoré vtedy dozrelo, však bolo jej prvým poriadne dospelým.
Dám si spraviť plastiku.
Nie! Božena sa zhrozila a zagánila na Veroniku. Toto ti nedovolím!
Zbytočne ma odhováraš, mama. Otec s tým súhlasil. Takto to musí byť!
To si nedovolíš… zašepkala mama tak nečujne, že Veronika to skoro nepočula.
Diskusia skončila tým, že dom obťažili slzami oboch. Božena sa zavrela v izbe a chodila sem a tam.
Riešenie prišlo až neskoro večer. Bolo vlastne aj smiešne jasné Božena vzala telefón, vybavila číslo na Martu Kovácsovú.
Do Banskej Štiavnice letela Veronika už na druhý deň.
Mama ju odviedla na letisko a objímajúc ju na rozlúčku, zašepkala:
V živote spravíme toľko hlúpostí, Veronika. Veľa stratíme tam, kde by sme mohli nájsť viac… Neopakuj moje chyby. Pamätaj čakám na teba a ľúbim ťa viac ako čokoľvek iné.
Veronike nezostávalo nič, len prikývnuť a v objatí mamy nastúpiť do lietadla. Babička na ňu čakala a to bolo teraz hlavné.
Marta Kovácsová ju privítala vrelo a dlho sa rozprávali, až na ďalší deň sa upokojili natoľko, že konverzácia pokračovala bežnými slovami.
Veronika, prečo tvoja mama zrazu zmúdrela, že je z nej zrazu ženská ako lusk?
Neviem, babka. Asi preto, že sa chystám odrezať si nos.
Prečo? Si pekná! S trochou mejkapu ešte viac, ale to je detail.
Aj ty? Vyzerám ako Pinocchio!
Kto ti to vtĺkol do hlavy?
Našli sa ľudia…
Veronika si zahryzla do pery, aby sa nerozplakala, keď si predstavila dokonalú Ivanku. Tá určite nikdy nemala problém s chlapcami. Po takej lietali všetci.
Kto sa posmieva, ten nestojí za nič, dievčatko. Ideálnych hlavne žien nie je. Ukáž mi jednu spokojne krásnu a môžme zrušiť Guinessa! Viac jedinečných už na svete nebude.
Mám sa prihlásiť do rekordu s najvýraznejším nosom na Slovensku? Som tam prvá!
Počkaj! Marta sa rázne postavila z kresla, kde sedela, a odcupitala do druhej izby.
Vrátila sa so starým albumom v modrých semišových doskách.
Toto sú tí, komu slávny rodinný nos neprekážal byť šťastný, Veronika. Tu sú tvoji predkovia. Nie všetci, mnohí sa nezachovali… Tu nie sú fotky mojej tety Magdy, ktorú počas vojny v Košiciach zabili. Ale jej dcéra sa zachránila dala všetky rodinné drahokamy susede, čo dieťa schovala v pivnici. Tá jej potom vrátila skoro všetko. Teta Zuzana tú si hádam pamätáš. Bola to ona malá princezná. Skvelá žena a výborná lekárka. A vždy si pýtala špeciálnu masku na operácie aby jej nos nezavadzal.
Na fotke bola vysoká žena v retro plavkách, smiala sa vo vlnách pri Štrbskom plese. Vedľa nej fešák, ozajstný vzor pre mužský časopis.
To je ujo Emil?
On! Mladý, krásny… Zuzana bola s ním šťastná! Hoci ochorel, posledné dva roky s ním bola stále. Prestala robiť, starala sa, tešila sa z každého dňa. Keď odešiel, nevydržala dlho. O pol roka odišla za ním. Veci sú, ako sú, dieťa.
Osud…
A Zuzana nebola jediná my sme si meno nemenili ani po svadbe. Snažili sme sa držať aspoň takto pamiatku na prastarých rodičov a ich bratov. Po nich máme svoje nosy. A všetky baby si našli šťastie boli milované, mali deti, vnúčatá. To je už niečo.
Babka znovu vstala a vytiahla malú drevenú šperkovnicu.
Prišiel ten čas. Vezmi si ju, Veronika. Je to pre teba od Zuzany. Každej z nás niečo zanechala. Toto je tvoj dedičný poklad.
Náušnice boli také krásne, až Veronike dych zastal.
Je to práca tvojho praprastrýka, Veronika. On bol zlatník. Miloval prírodu, mal talent.
To sú konvalinky? skúmala kvetinový šperk.
Áno. Jeho žena sa volala Lília. Urobil ich pre ňu. Tie sú teraz tvoje.
Babka! Toto je skutočná rodinná drahocennosť!
Ako tvoj nos, dievčatko! Teraz si predstav, že poviem fuj, je to nemoderné, a dám ich pretaviť na akúsi tuctovú cetku bez príbehu a srdca? Povedz, čo by si spravila?
Veronika zaťala päsť, skryla náušnice a zakrútila hlavou:
To je zlé!
Tak sa nehraj na Pána Boha, keď rozhoduješ o sebe! Všetko máš také, aké máš mať. Rozumieš? Teraz mi porozprávaj o chlapcovi aký je? Odkiaľ a čo robí?
Babka, ty to vieš?! Veronika sa červenala a zvesila hlavu.
Aké tajomstvo! uchechtla sa Marta. Veď som tiež bola mladá!
Rozhovor sa natiahol do neskorej noci. Veronika rozprávala a babka počúvala vedela, že má konečne niekoho, komu môže dôverovať, a pokojne sa sústredí na súťaž, nechá strach za sebou.
Ráno našla babku baliť kufor.
Kam ideš?
Je čas zbierať kamene, Veronika. Urobila som veľa chýb a najväčšia stále kričí. Musím vidieť tvoju mamu.
Babka mala v očiach také odhodlanie, že Veronika mlčky pomohla pobaliť kufor a zavolala taxík na stanicu.
Večer, v izbe objímajúc Miňa, načúvala tichým hlasom v kuchyni. Tak chcela vojsť dnu, sadnúť si, chytiť ich za ruky a opýtať sa, či už je medzi nimi pokoj… Ale vedela, že tam nemá zasahovať. Toto krehké šťastie, čo sa konečne zjavilo, musí nechať dozrieť. Rozbiť sa dá ľahko, stavať je to však ako šperkára pomaly a s láskou.
O rok neskôr, keď Božena s bruškom ledva stojí, vizážistka dočesáva závoj do účesu, na ušiach Veroniky sa hompáľajú konvalinky, mama jej pošepká:
Tak čo, pripravená?
Ešte vyleštím rodinnú cennosť! povie Veronika a obráti sa k zrkadlu.
Pozrie sa na seba, usmeje sa, v duchu si pripomenie deň, keď sa spýtala Michala, či mu na nej niečo prekáža.
Vôbec nič! Si dokonalá, Veronika! Prečo sa pýtaš?
Jeho údiv bol taký úprimný, až zatvorila oči od šťastia.
Jemný úsmev, iskra v očiach a štíhle ruky, čo objali víchricovitého mladého hudobníka, práve po výhre v medzinárodnej súťaži.
Len tak, miláčik. Len tak…
