Rodinný poklad
Nie! Nepresviedčaj ma, mama! Aj tak to urobím!
Martinka, prečo?! Tak mi vysvetli, načo ti to je?
Preto, že on vchádza do triedy o celú minútu skôr než ja! Preto, že sa už nemôžem na seba pozerať do zrkadla! Preto, že normálny život si nikdy nevybudujem! Bez muža, detí, bez budúcnosti! Ach, mama, veď to nechápeš?! Martina sa rozplakala a hodila hrebeňom po prekvapenom kocúrovi Timurovi.
Vankúš, ktorý Timko svedomito driapal pazúrikmi, zatiaľ čo nad ním prebiehala hádka, vyšila Martina vlastnými rukami. Chcela ho darovať babke na meniny, ale veľká roztržka, ktorá kedysi rozdelila ich rozvetvenú rodinu, za to nedovolila. Nádherné vyšívané ruže na zamate tak napokon slúžili samotnej Martine a občas sa stali korisťou zbojníckych výprav nezbedného člena rodiny kocúra Timura.
Kocúra priniesla domov práve Martina pre ňu to bol dlžník, ktorý jej bol akoby osudovo prisúdený. Keď ho zachránila od surových chlapcov zo susedstva, tvrdohlavo trvala na tom, že mu nájde miesto v rodinnom kruhu. Chlapci ju, samozrejme, nebrali vážne.
Manažovali však Martinku. Dievča s notovým zošitom síce vyzeralo krehko, ako si to mama želala, no otec mal iné predstavy a tak mala Martina čierny opasok v karate a poličku plnú pohárov, ktoré ju zakaždým rozčuľovali pri upratovaní. Kým úspechy v športe zvyšovali Martine sebavedomie, poháre jej pripomínali, ako nenávidí prach a upratovanie.
Keď sa stretla so skupinkou chlapcov, svojou razanciou ich odohnala a tak získala úbohého kocúra s vyplašeným pohľadom a holým chvostíkom. Ten sa však čoskoro rozkošatil a z kocúra sa stal pán domu, ktorý miloval Martinu po svojom a dovolil jej ho občas podrýpať za uchom.
Ten deň, keď kocúr vstúpil do ich domácnosti naplno, sa Martina vracala z konzervatória v zlej nálade. Prípravy na súťaž, na ktorú sa chystala, jej nešli; prsty, obvykle poslušné, ju zrádzali zakaždým, keď do miestnosti vošiel jej spolužiak Štefan.
Števo, ktorého poznala od základnej školy, sa jej po prázdninách zdal čímsi neznámy očividne vyrástol a v Martine zanechal nečakané pocity. Keď ju objal, ako to často robieval, odrazu zmeravela v príkrom šťastí doteraz by mu vrazila žartom po hlave, ale teraz chcela ostať v jeho objatí čo najdlhšie.
Neskôr, keď Števo zmizol v triede, Martina sa pohnevala sama na seba. Kde sa v nej toľko nerozumu vzalo?! Ale ten zvláštny pocit ju už neopusťal a sledovala ho pohľadom, sklápala oči, ak sa na ňu pozrel.
Bola to nádherná aj trýznivá skúsenosť. Chcela sa mu priznať, no zároveň sa toho hrozne bála.
Nemohla o svojich pocitoch nikomu povedať. Mama by ju asi nepochopila alebo si to aspoň myslela, a rozhodla sa zostať ticho.
Martina mala s mamou napätý vzťah. Milovali sa, ale obe boli tvrdohlavé a vedeli kedy si radšej zahryznúť do jazyka, aby neublížili. Nie vždy to vyšlo a vtedy nastalo dusno u nich sa však nekríčalo, skôr to skončilo tichým zavretím dverí.
Kultúrna likvidácia, zvykla hovoriť babka predtým než sa všetci pohádali, a dodávala: Fenomenálna hlúposť!
Súhlasila by, no nedokázala to zmeniť a tak čiastočne nasilu v tradícii pokračovala. Vo väčšine prípadov to však bola práve Martina, kto robil prvý krok k zmiereniu.
Vedel ale, že mama ju miluje bezhranične. Pre Alžbetu Bernátovú nebolo na svete nič dôležitejšie než dcéra. Išla by za ňu aj na kraj sveta, ochraňovala ju pred každou búrkou, čo pre Martinu znamenalo, že svet poznala len z domu, školy, pár výletov a letných dovoleniek.
Nemala vlastných kamarátov; mama jej občas podstrčila deti svojich známych, no tie boli Martine cudzie. Z nich si najhoršie rozumela s Laurou, ktorá jej dávala prezývky, a so Samuelom ten jej už pri prvom stretnutí rozobral obľúbeného plyšového medvedíka.
Keby len tie deti dokázali spolu vychádzať! vzdychla si Samova mama pri podaní ruky a klopkala Martinu po ramenách; no ona jej lichôtky nikdy neprijala.
Alžbeta! Nechaj jej priestor na výber! napomínala jej mama, starenka Margita, keď držala Martinu v objatí. Ak jej to teraz nevezmeš, bude sa celý život cítiť menejcenná!
Tá je ešte malá na voľby, odbíjala Alžbeta, zatiaľ rozhodujem ja.
Hlavne to s tou ochranou neprežeň, inak to nikdy nebude tvojou dcérou, ale tvojím majetkom.
Prečo tento rozhovor utkvel Martine v pamäti, nevedela. Ale odvtedy mama neraz počula:
Nie som tvoj majetok, mama!
To ju rozčúlilo.
Opakuješ cudzích, mala by si rozmýšľať sama!
Veď rozmýšľam! odvetila Martinka a doma opäť zavládlo ticho.
S babkou musela prestať komunikovať po onom veľkom škandále.
Kto mal pravdu a kto vinu, nechcela rozoberať. Mala pocit, že všetci niesli diel viny.
Babka, ktorá v rozčúlení vyčítala Alžbete nezodpovednosť v tehotenstve, a mama, ktorá bola rozmaznaná počas čakania druhého dieťaťa a celú rodinu brala ako samozrejmosť. Dieťa napokon stratila v pokročilom tehotenstve a žialila. Margita jej vyčítala, že sa nenechala odborne vyšetriť, no Alžbeta jej slová nikdy neodpustila.
Otec sa najskôr pokúšal o zmierenie, ale napokon sa podriadil dvom tvrdohlavým ženám v dome.
Martina veľmi túžila po svojej babke, no konfrontovať mamu sa neodvážila. Po veľkej hádke sa Margita rozhodla, že synovi a jeho rodine bude lepšie bez nej predala byt, kúpila si dom pri Banskej Štiavnici a odišla. Odvtedy navštevoval otec Margitu dvakrát ročne, mama sa tvárila, akoby to bolo v poriadku, ale Martinu k babke pustiť nechcela.
Martina si udržiavala spomienku na babku v starej knihe a potajme obdivovala jej photographiu.
Portrét bol úžasný. Ako mohol fotograf zakryť to, čo Martinu najviac trápilo? Ich rodinný nos veľký, výrazný “poklad”, ktorý sa prenášal generáciami.
Je obrovský! keď ju po rokoch navštívila Laura, prekvapene vykríkla a chcela jej nos dotknúť. Prepáč, ale to je úžasné! Máš nos ako z rozprávky! A ako bozkávaš? Nemáš ešte priateľa? V tvojom veku? Neuveriteľné!
Ako sa vtedy ovládla, si Martina sama nevedela vysvetliť. Chuť vbehnúť Laure do vlasov a vytrhať ich jej napadla, až keď zmizla z ich bytu. Donútilo ju to však k zásadnému rozhodnutiu.
Dám si spraviť plastiku nosa!
Nie! Alžbeta na ňu vytreštila oči. To ti nedovolím! Načo to?
Nepokúšaj sa ma prehovoriť, otec už súhlasil. Tak som sa rozhodla.
To nemôžeš urobiť… zašepkala mama tak ticho, že to skoro ani nepočula.
Mama potom celá rozrušená odišla do svojej izby. Dlho nevedela, čo robiť. Až neskôr, v noci, ju napadlo úplne jednoduché riešenie poprosila muža o telefónne číslo na Margitu.
Na druhý deň už Martina letela k babke.
Alžbeta ju odprevadila na letisko a v objatí jej pošepkala:
V živote robíme kopu hlúpostí, dcérka! Zbytočne si niečo škaredíme, kde by sme mohli nájsť radosť… Neopakuj moje chyby! Pamätaj čakám na teba a milujem ťa. Aj keď to nie vždy dáva zmysel.
Nič iné jej neostávalo, len prikývnuť, rozlúčiť sa s mamou a sadnúť do lietadla. Teraz bola pre ňu najdôležitejšia babka.
Margita ju prijala s takou láskou, že sa rozprávali do neskorého večera. Až na druhý deň, keď už prešlo najväčšie vzrušenie, sa babka opýtala:
Drahá moja, čo ťa viedlo k tomu, že tvoja mama zmúdrela natoľko, že sa stala naozajstnou ženou?
Neviem, asi som chcela odpíliť si nos.
A načo? Vyzeráš nádherne! S trochou mejkapu to bude dokonalé.
Ale ja som ako Pinocchio!
Kto ti to natáral?
No, niektorí…
Martina si zahryzla do pery, a pretože ju to opäť dohnalo k citom, vybavila sa jej predstava dokonalej Laury, čo nemala problém s nikým.
Kto verejne ponižuje výzor či črty človeka, nie je človek to je omyl prírody. Ideály neexistujú, rozumieš? Ak mi ukážeš ženu, spokojná so sebou od hlavy po päty, Ginesova kniha rekordov môže skončiť!
Mala by som podať prihlášku? Najvýraznejší nos na Slovensku! Určite vyhrám!
Počkaj Margita vstala a zo susednej izby priniesla ťažký album.
Pozri sem.
Čo je to?
Toto sú všetci, ktorých náš rodinný nos neobrali o šťastie. Tvoje prababičky, prapradedovia a ich príbehy. Niektorí z nich nezmazali ani vojnové roky, ich nežnosť tu zostala. Tvoja teta Ida napríklad bola vynikajúci chirurg. Keď šla na operáciu, prosila o špeciálnu masku, aby nos neprekážal. A bola veľmi šťastná so svojim mužom, ktorý najskôr ochorel, no ona sa mu venovala do poslednej chvíle. Po jeho smrti vydržala bez neho len pol roka. Aj keď naše nosy všetky žili šťastne všetky milovali, mali deti, vnúčatá, pravnúčatá Žiadna z nich osud kvôli nosu neurazil!
Potom Margita vytiahla zo zásuvky malú krásne vyrezávanú šperkovnicu.
To je pre teba, Martinka. Naučila som sa, že všetko má svoj čas a nastal pre teba. Tieto náušnice vyrobil tvoj praprapradedo, majster zlatník. Venoval ich žene Lýdii a tá ich odovzdala ďalej. Teraz sú tvoje.
Martina ich vzala do rúk a takmer sa jej zastavil dych. Lalie vykladané drobnými kamienkami, v sebe niesli kus histórie a lásky.
Toto je naozajstný rodinný poklad, babka!
Presne tak, ako tvoj nos, dievčatko! Vieš si predstaviť, že by som rozhodla, že ten šperk je staromódny, dala ho roztaviť a objednala si niečo moderné a bez duše? Bola by to škoda, však?
Martina mimovoľne stisla náušnice v dlani.
To by bolo nesprávne…
Tak nehovor Bohu, že ťa urobil nedokonale. Všetko, čo ti dal, je presne také, aké má byť. Povedz mi teraz o tom, čo ti nedá spávať kto je ten chlapec?
Babi, ako to vieš?
Veľké tajomstvo! hravo mávla babka. Ale veď ani ja som nebola mladá?
Rozhovor pokračoval hlboko do noci. Martina rozprávala, Margita počúvala. Po prvý raz mala pocit, že môže naplno dýchať, pripravovať sa na súťaž a snívať o budúcnosti. Našla pochopenie v človeku, ktorému mohla povedať všetko.
Nasledujúce ráno ju Martinka našla zbalenú.
Kam ideš, babi?
Prišiel čas zbierať kamene. Najväčšou chybou v mojom živote bolo, že som pripustila, aby bola rodina rozdelená. Musím navštíviť tvoju mamu.
Rozhodnosť, ktorú v babke cítila, bola taká silná, že jej len potichu pomohla odniesť kufor a objednala jej taxík na letisko.
Večer, sediac v izbe v objatí s Timurom, načúvala Martinka tichým hlasom mamy a babky z kuchyne. Chcela vedieť, či sa zmierili ale vedela, že tento citlivý proces netreba urýchľovať ani rušiť. Je tak ľahké pokaziť to, čo vznikalo tak dlho, a tak ťažké stavať rodinné šťastie úloha pre skutočných majstrov.
O rok neskôr, keď sa Alžbeta ťažko opiera o stôl, natiahne sa a upraví Martinke náušnicu-liliu v uchu, pokukne na ňu cez zrkadlo a spýta sa:
Tak čo, si pripravená?
Ešte sekundu Trošku oprášim rodinný poklad, prehodí Martina s úsmevom a otočí sa k zrkadlu.
A keď sa pred svadbou raz opýta Štefana, či mu na nej niečo prekáža, on sa len úprimne zarazí a povie: Si dokonalá, Martinka! Prečo to riešiš?
Pre Martina to bude tá najlepšia odpoveď na svete.
A tak, s jemným úsmevom, iskrou v oku, objíme štíhla hudobníčka svojho nevzhľadného blondína čerstvého víťaza medzinárodnej súťaže a zašepká mu:
Nič, miláčik. Len tak jednoducho A s rodinným pokladom na ušiach aj na tvári začne nový, šťastnejší život s tými, ktorých miluje.
V živote je dôležité prijať samého seba, s tým, čo nám osud nadelil. Krása a šťastie nepramenia z dokonalosti, ale z láskavosti, porozumenia a odvahy byť tým, kým sme. A toto pochopenie je ten najväčší rodinný poklad.
