– Zdá sa už, Ján Michalovič, – povedala Zuzana manželovi, pripravujúc zemiakový šalát.
– Odkiaľ to vieš? – prekvapil sa Peter.
– Pozri, ani Máriku nevedel zdvihnúť, aby dal hviezdu na vianočný stromček. A predtým… – Zuzana si povzdychla.
– Ale otec má ešte čo ukázať, možno je len unavený, – namietol Peter.
– Nie, Petre, roky si berú svoje. Odteraz budeš k rodičom chodiť pre jedlo raz za týždeň a neodporuj, – upriala Zuzana vlasy a zobrala misku so šalátom. – Poďme k stolu.
Ján Michalovič všetil počul. Zastavil sa, aby rozsvietil v kúpeľni, a náhodou zachytil rozhovor syna s nevestou.
Na Silvestra mala rodina Kováčovcov tradíciu – všetci sa schádzali u rodičov na rodinnú večeru a spoločne oslavovali obľúbené zimné sviatky. Ani tento rok nebol výnimkou. Najstarší syn prišiel s rodinou prvý. Nevesta pripravovala stôl, vnúčatá v obývačke zdobili stromček.
Ján Michalovič pustil vodu a posadil sa na okraj vane:
„Má pravdu Zuzana. Presne tak to je. Odkedy som v dôchodku, cítim sa zbytočný. Potom už to išlo samo. Lenivosť ma pohltila, všetko ma nudilo, že by človek až plakal.“
– Ján Michalovič, všetko v poriadku? – ticho sa spýtala Zuzana, keď pristúpila ku kúpeľni.
– Áno, áno, už idem, – odpovedal.
Pri dverách stál malý Adam a podupával si.
– Poď dnu! – Dedko pustil vnúčka dnu.
Pri stole bol Ján Michalovič čoraz smutnejší. Len mechanicky zdvihol pohár pri prípitkoch, sotva si prispičal.
– Ocko, prečo si taký smutný? Svátočná nálada, mali by sme sa tešiť. Necítiš sa dobre? – spýtal sa Peter, keď sa rodina chystala odísť. Stáli v prízemí, Zuzana pobádala manžela, aby sa rozprával.
– Nie, všetko je v poriadku, synček. Privezte vnúčatá aj cez prázdniny. Neplánujete nikam ísť? – usmial sa otec.
– Máme prerábku, Ján Michalovič, nikam nejdeme. Vy si tiež oddýchnite, vnúčatá pošleme k mojim rodičom, už sme sa dohodli, – vložila sa do rozhovoru Zuzana.
– No dobre, ak ste sa dohodli, aj svokrom treba dať šancu sa poveseliť, – vzdychol si otec.
Zuzana šepkala niečo manželovi.
– Do nedele, rodičia, prídem, donesiem nákup, – povedal Peter a vykročil ku dverám.
Matka prekvapene rozpriala rukami:
– Aký nákup, syn? Obchody sú blízko, zeleniny mám dosť, ak bude treba, otec pôjde.
– Načo chodiť, Alžbeta Pavlovna? Peter všetko donesie. Aby ste nemuseli nosiť tašky do piateho poschodia bez výťahu, lepšie si odpočinúť, – trvala na svojom Zuzana.
Syn s rodinou odišiel, a matka ešte dlho mrmlala:
– Takže, vnúčatá nám nedajú, ani nakupovať nemáme ísť… čo má zas proti nám?
– Zuzana je veľmi dobrá, Alžbeta, stará sa o nás, neber si to, – povedal Ján Michalovič.
– My predsa nie sme deväťdesiatroční, aby sa o nás museli tak starať. Skoro to vyzerá, že nás už odpisujú, a vnúčatá nám nedajú.
– Privezú aj vnúčatá, len počkaj. Počula si, že teraz idú k svokrom.
Matka stíchla.
„Možno to Zuzana myslí dobre. Vždy príde, vždy pomôže, vždy je milá. Druhá nevesta len príde, najedí sa a odnesie si naložené uhorky. A za švagra sa ani neoplatí hovoriť.“
– Prečo si taký smutný, Ján? – obrátila sa Alžbeta na manžela.
– Som len unavený, – mávol rukou.
– Ach, jasné, tak si oddýchni, zapnem ti televízor, – povedala Alžbeta.
Odišla do kuchyne ukladať umyté riady.
Ján Michalovič ležal na gauči a rozmýšľal, rozmýšľal, rozmýšľal.
„Teraz som nevydržal zdvihnúť vnučku, aby dala hviezdu na stromček. A keď v lete prídu na chatu, nebudem môcť ani jablko zo stromu utrhnúť. A ona je taká malinká. Akoby som stratil všetky sily.“
A tak sa Ján Michalovič do leta rozhodol dostať do formy. Nie ako dvadsaťročný, ale aby aspoň vnučku mohol bez problémov zdvihnúť.
A tak začal. Každý deň chodil na prechádzky, aby sa aspoň trochu pohol. Našiel staré činky pod posteľou, zaprášené, ale ešte použiteľné. Zdvihanie ich bolo pre neho radosť. Potom začal chodiť na hrazdu, kde sa ťahal spolu s puberťákmi.
Postupne sa mu vracali sily. Do leta sa cítil tak dobre, že na chate upratal všetky haraburdy a vnukom postavil detské ihrisko. Aby bolo pre všetkých zábava.
V auguste, keď dozrievali slivky a jablká, starší syn priviezol vnúčatá. Márika bola unešená z ihriska. Aj Adamovi sa to páčilo. Celý deň strávil dedo s vnukmi – hrali sa na záhrade, išli k rieke, stavali hrady z piesku.
A na druhý deň Adam pristúpil k slivke a povedal:
– Dedko, podaj mi tú slivku.
– Počkaj, Adam, ty si ju utrhneš sám, – povedal radostne Ján Michalovič, zdvihol vnuka a ten malými prstíkmi utrhol až tri slivky.
– A ja, dedko, a ja! – tlieskala Márika.
– Aj teba zdvihnem! – zvolal šťastne dedo, položil Adama a ľahko zdvihol vnučku. – Dedko má ešte čo ukázať!
Nestratite ducha, nikdy nevzdávajte boj, pokiaľ máte aspoň jednu šancu. Tešte sa z každého dňa a važte si život, ktorý máme len raz.
