V rodine je neporiadok a domov sa tešiť nevie.
“Neznášam ho! Nie je môj otec! Nech sa tu valí. Žijeme aj bez neho,” vykrikovala Lýza na svojho otčima. A ja som jej nerozumela. Prečo žiť v neľútosti? Netušila som, aké vášne v tej rodine vrie.
Lýza mala mladšiu sestru Editu – spoločné dieťa jej matky a otčima. Zdalo sa mi, že otčim sa k obom správal rovnako. Ale to bol len môj pohľad. V skutočnosti Lýza nikdy neponáhľala domov po škole. Počítala, kedy odíde jej nepriateľ číslo jeden – nenávidený otčim. Keď sa zmýlila a on bol ešte doma, Lýza “vystúpila z brehov” a šepkala mi:
“Ten je ešte tu! Viki, počkaj u mňa v izbe.” Potom demonstratívne zamkla kúpeľňu a čakala, kým otčim odíde. Len čo zavrel dvere, vybehla von, oddychujúc si:
“Konečne odišiel! Viki, tebe sa darí – máš vlastného otca. A ja… no, trápim sa.” Túžkne si povzdychla. “Poďme na obed.”
Lýzina mama bola šikovná gazdiná. Jedlo tu bolo kultom – raňajky, obed, olovrant, večera, všetko podľa času, kalórií a vitamínov. Keď som u nich bola, vždy čakal teplý obed, hrnciek zakrytý uterákom.
Lýza nemala rada Editu, o desať rokov mladšiu. Fackovali sa a škádličky boli každodennosťou. Až neskôr sa z nich stali nerozlučné sestry.
Lýza sa vydala, mali dcéru, a celá rodina – okrem otčima – odišla do Izraela. O dvanásť rokov narodila druhú dcéru. Edita zostala slobodná, ale pomáhala Lýze s deťmi. V cudzej zemi sa rodina ešte viac zblížila. Lýza si písala so skutočným otcom až do jeho smrti. On mal inú ženu, ale Lýza bola jeho jediné dieťa.
Ja som vyrástla v úplnej rodine, no všetky moje kamarátky otcov nemali. Vtedy som nechápala ich nenávisť k otcom. Ale žijú im ťažko.
Ivana mala matku a otčima, ktorí boli notorickí alkoholici. Stydele sa za nich, nikdy nikoho nepozvala. Vedela, že otčim ju zjebe a matka pritaká. Ale po pätnástich rokoch sa naučila brániť a dali jej pokoj.
“Viki, prídeš na narodeniny?” povedala raz s iskrou v hlase.
“K tebe domov? Bojím sa… nevyhodí ma tvoj otčim?”
“To si skúsi! Už nemá nado mnou moc. Mama mi dala adresu môjho otca. Teraz ma chránil on.”
V deň jej šestnástych som prišla s darčekom. Ivana ma privítala, no jej matka a otčim stáli ako sochy pri stole. Na vytretom igelite bol plnený kurací hrniec, chlieb na tanieri a vódou rieďený malinovky vo fasetovaných pohároch. Na poháriku ležal drobenkový koláč. Ivanine oči žiarili hrdosťou.
Bože, čo jedli bežne? Spomenula som si na svoje narodeniny, kde moja mama stála celý deň pri sporáku.
Jedla som, aby som ju nepotešila, no koláč som nechala – drobil sa. V rohu izby ležala Ivanina stará mama na posteli:
“Zlata, nechlastaj, nezabudni ma nakŕmiť!”
“Starka, neboj, my nepijeme,” odpovedala Ivan a stiapla sa.
Poďakovala som a utiekli sme. Mládež má predsa vlastné starosti.
Ivana stratí matku, otčima aj starkú v jednom roku. Zostala sama, nikdy sa nevydala. Medzi jej nápadníkmi bol aj môj bývalý manžel… no nič z toho nevzalo.
Ešte som kamarátila s Táňou. Bydlela so staršou sestrou Annou. Ich matka chodila každý týždeň s nákupom. Anna sa narodila z prvého manželstva, Táňa z druhého. Po pár rokoch sa matka vrátila k prvému mužovi.
Závidela som Táni jej slobodu. Ale život jej nedaroval šťastie – manžel skončil vo väzení, ona zmizla v alkohole. Anka ju našla mŕtvu vo štyridsiatich dvoch.
Nika prišla do našej triedy neskoro. Okamžite sme sa spriatelili. Chlapci za ňou slintali, ale ona mala Kostku. Prichádzal pre ňu autom a odviezol ju neznámo kam.
Nikin otec zomrel, keď mala desať. Školu zanedbávala, ale spievala ako anjel. Keď Kostku poslali na vojnu, Nika ho rozlúčila so slzou, ale nepočkala. Porodila neznámeho syna.
Keď sa Kostko vrátil, pýtal sa ju, či pôjde s ním. Odmietla:
“Do konca života by si ma ojebával kvôli synovi. Radšej budem sama.”
Syn vyrástol, Nika sa vydala za dedinčana a odišla na vidiek.
S týmito dievčatami som sa stretávala naraz, no medzi sebou sa nenávideli.
Teraz si len občas napíšeme s Lýzou. Píše, že svojou rodinu bude chrániť za každú cenu:
“Nechcem, aby moje dcéry zažívali to, čo som musela ja s otčimom. Radšej sa hádam s vlastným otcom ako s cudzím.”
Občas si spomenieme na školské časy a smejeme sa.
Po Ivane a Nike už niet ani śladu.
