Oslavy u rodiny vstup bez hraníc
Predstav si opäť ráno po rodinnom žúre u mňa v Bratislave. Stojím v obývačke, šúcham sa v starom župane, opasok mám ledva zasunutý v pútku. Pod oknom medzi kvetináčmi nachádzam ulomený kúsok modro-bielej Modranky, ktorá kvitla na stole ešte večer. Teta Elena, prepáč zamrmlem do prázdna, neviem sa v sebe rozhodnúť, či ten črep vyhodiť alebo nie.
Byt vonia po šampóne s vôňou jabĺk, detskom šampanskom a nechápem prečo po mandarínkach, aj keď včera žiadne neboli. Za pohovkou na koberci leží plastový venček s trblietkami. V zásuvke pod konferenčným stolíkom nájdem zaviazanú saténovú šatku s potlačou: Dievčenská jazda snov.
A pod radiátorom hanblivo čupí osamelá ružová gumenná rukavica s odpadnutou mašličkou. Vyzerá, akoby sa pokúšala utiecť pred včerajším večerom a zasekla sa.
S igelitovým vrecom v ruke prechádzam medzi papierikmi z bonbónov. Potichu praskajú pod nohami, koberček je posiaty farebnými fóliami.
Na parapete stojí pohár s vyschnutou vínovou škvrnou na dne. Vo váze, namiesto kvetov, trčia tri plastové brčká s hviezdičkami. Po stene visí girlanda z papierových srdiečok, jedno výrazne poškriabané.
A kuchyňa? Celý front práce.
Na stole sa pyšne týči polovica viadrového tortu. Krém sa roztopil ako jarný sneh, ružové a žlté sviečky 3 a 8 nedržia vôbec tvar, aj keď včera nešlo o narodeniny, len také dievčenské posedenie.
V dreze sa trasú poháre s otlačením rúžu. Vedľa schnú taniere s tvrdými zvyškami humusu. Na stoličke je rozprášený balíček tarotu polovica kariet hore obrázkom, polovica dole; vyzerá to, akoby veštenie zostalo na polceste…
***
Automaticky zdvihnem jednu kartu srdcový kráľ si ma premeriava s unaveným úsmevom. Včera sme s dievčatami z týchto kariet vykladali budúce svadby a cestovanie na západ. Najviac sme sa rehotali, keď sme začali šepotať tajné sny, len aby sme to všetko hneď zapili šumivým vínom.
Nakloním sa pre trblietku a spod sedačky vytiahnem niečo mäkké cudziu čipkovanú pančuchu, ktorá ostala z tančekov na stole. Pokrútim hlavou a utečiem sa do spálne; aspoň tam je ticho.
V spálni je pomerne dobre, keby nerátam tri vankúše na zemi a paplón skrútený ako obrovský slimák. Uhladím si vlastný vankúš a pod ním nájdem preložený ružový papierik.
Srdce mi na chvíľu poskočí.
Žeby zase lístoček pre niekoho Mareka z baru? Ale písmo poznám veľké, trošku nakrivo, každé o jej písalo ako guličku. Si najlepšia gazdinka na svete! Alicka.
Zastavím oči na výkričníku. Akoby sa jemne chvel. Usmejem sa len kútikom úst. Hit najlepšia gazdinka, a pri tom rozbitá modranská váza a trblietky v kúpeľni, kde každý ranný sprch vyzerá ako cirkusová show.
Koľkýkrát som si už sľúbila nikdy viac… zamrmlem, sadajúc si na kraj postele.
***
Do papuče mi niečo nechutne čľupne.
Padnem pohľadom dolu. Tam v nej leží mandarina, celá, sladučká, s gumičkou prichytený papierik: nech je život sladký!
Včera sme sa na ten prípitok s dievčatami vyrehotali. Teraz mandarina pôsobí ako výsmech.
Mobil zavrčí na nočnom stolíku. Na displeji svieti: Alica (náš uragán).
No jasné, poviem prázdnej izbe, predsa len dvihnem, trošku si odkašlem. Haló?
Svetluš, bohyňa si! Fakt! Dievčatá šalejú! Ešte tu je Veronika-manikérka, spomíname, jak si vyľakala toho nášho ducha zo skrine!
Vzadu sa niekto rozosmeje: Odkáž Svete, že už len u nej budem rodiť! a opäť rachot smiechu.
Ďakujem ti, Svetla, Alica pridá tichšie, u teba je všetko ako doma.
Pozriem sa na mandarínu v papuči.
Hej, u mňa je tak… doma…
Neberiem ťa, oddychuj, kráľovná pohostení! klik a ticho.
***
Dám si dole okuliare, položím ich ku Alicinej odkaze. V odraze šatníkovej skrine vidím ženu okolo päťdesiatky s unavenou tvárou, ale so zvláštne mladými zelenými očami a nespratnou trblietkou v chuchvalci vlasov.
Znova cinkne mobil, tentoraz video hovor. Katka dcéra.
Vzdychnem, rýchly pohyb ruky vo vlasoch trblietka stále drží.
Áno, zlatko? príjimem hovor, dcérina tvár s hrnčekom kávy a rozstrapatenou ofinou sa usmieva.
Mami! No vidím, že zas máš trblietky na mačke?
Na mne, opravím ju so smiechom, Mačka po včerajších tanečných kartách zmizla do prádlovej skrinky
A rozpoviem jej podrobnosti.
Mami, usmeje sa, ale jej tón je vážny, počúvaš sa? Mačka sa schováva, váza na črepy, mandarína v papučiach… nemala by si konečne Alici povedať nie?
Cítim v jej slovách toľko lásky a zároveň podráždenia, akoby sa kývala v rytme dvoch kyvadiel naraz.
Ona to má teraz ťažké, zautomatizujem.
A ty? Kedy si naposledy oddychovala, keď nie prijímala hostí?
Pozriem sa na ružovú rukavicu, na Alicin lístok a prázdny byt, ktorý ešte vonia smiechom cudzích včerajších žúrov.
Neviem, priznam. Asi som sa tiež niekam schovala. Akurát pod skriňu. S mačkou.
Katka sa jemne zasmeje.
Mami, ľúbim ťa. Ale fakt, nabudúce si dajme čaj len my dve. Bez kariet a trblietok, dobre?
Sekunda ticha v spojení, ako nedohovorené.
Uvidíme, odvetím.
No už prvýkrát znie to uvidíme inak. Ako začiatok niečoho nového.
***
Alica prvýkrát prišla ku mne len tak začiatkom jari, keď za oknom ešte patchwork špinavého snehu a na parapete u mňa už naťahovali výhonky mladé muškáty.
Svetuška, otváraj, nesiem mier a koláč! kričala cez dvere ešte pred zvonením.
Keď som ich otvorila, s celou výpravou vtrhla dnu voňala sladkými parfumami a vetrom. So sebou obrí plech niečoho zapečeného.
Domáci kapustník, ako robila naša babka, pamätáš? Skôr než sa vyzula, už si to višila na kuchyňu. Bože, ty tu máš chodbu ako z časopisu!
Trošku sa začervenám a popravím zavesenú šatku. Môj dvojizbák v petržalskom paneláku je moja tichá pýcha. Steny, ktoré ladia s kobercami a záclonami, sveter po mame, kuchyňa so svetlými dvierkami a parapety obsypané kvetmi.
U teba je vždy útulne, hovorili všetci. No pre mňa to znamenalo niečo hlbšie.
Poď ďalej, vyzuj sa. Aha, to je ťažké! Preberám koláč.
Ako môj život! Alica mávne, smejú sa jej oči. Vieš čo, Svet? U nás, vieš, mám tú mini kuchyňu ako špajzu. U teba Tu sa dýcha! To je hriech sedieť tu sama. Dáme malé posedenie? Len my dve. Plus moje dve baby, ukážem ti ich!
Slová hriech byť sama ma pichnú, hoci to Alica nemyslí zle
V hlave mi vyskočia večery, keď som tu bola sama, tv za kulisu, háčkovanie, Katka u seba. Príbuzní mi zavolajú iba na sviatky.
Posedenie? zaklipkám, No prečo nie. Aspoň vyskúšam koláč. Mrknem a snažím sa o odvážny tón.
Alica prekvapene dvíha obočie.
Fakt súhlasíš? Brala som koláč ako úplatok, myslela som, že ťa budem musieť prehovárať, haha. Tak v sobotu? Žiadna oficiálna oslava, skúsime to ako malú generálku na rozlúčku so slobodou!
Vyhrievam kapustník na sporáku. Sobota sa zdá tak ďaleko, že je až nereálna.
Tak dobre, súhlasím. Niečo navarím.
Ty si zlato, Svetuška, silno ma objíme až mi zapraská v hrudi. Nie nadarmo sme skoro sestry.
Slovo skoro zapichne, ale prehltnem ho i s kúskom koláča.
***
Veľkú noc ten rok sme tiež oslavovali u mňa ako inak, na Alicin návrh.
Svetka má ozajstný dom! U nej sú mazanace ako z plagátu, vajíčka načančané, a kocúr, čo všetko kontroluje, rozprávala každému.
V skutočnosti môj Muro je skôr unavený strážca, ale dôležitý znie lepšie.
A prišla nie sama tri krikľavé kamošky.
Síce som bola zvyknutá na pokojnú rodinnú slávnosť, v sekunde sa mi predsieň zaplnila rušnou ryšavou v žltom plášti, vysokou brunetou v koženej bunde, a drobnou tmavovláskou s bujarým smiechom.
Toto je Lenka, to je Iveta a to je Majka, ukazuje Alica. Baby toto je tá Svetlanka, kde je vždy teplo, vždy chutne.
Zmätene gastujem bačkory, ukazujem, kam zavesiť kabáty. V hlave rátam stoličky, dve mazance, jedenásť vajíčok, šaláty a aspik na efekt.
Vraj som to neodhadla už o hodinu Alica vytiahne mobil: Bože, zabudla som, Katka a Julka sú za rohom! Napíšem im. Svetlana, nevadí? Ony si donesú vlastné vajíčka!
Chcem niečo namietať, ale v tom mi zavrčí rúra; automaticky bežím k mazancu. Keď sa vrátim, mobil je už na stole a Alica sa doširoka usmieva: Za chvíľu sú tu!
***
Večer sa zmenil na veselú jarmoku. Dievčatá sa hádajú, kto mal pravú domácu polevu na Mazanec, ktorej detstvo prešlo v kuchyni na dedine. V zápale diskusie Lenka švihá lyžicou s polevou a fľak pristane rovno na bielu obrus mojej mamy.
No toto! K bohatstvu? zaháňa sa Lenka s výčitkou.
Alica exploduje smiechom, ostatné sa pridávajú. Automaticky chytím servítku, ale kakaové škvrny sú už zažraté.
Nevadí, vyperie sa, usmejem sa.
A v tej chvíli pochytil Alikin pohľad vďačný, hrejivý, akoby som neozdravovala len obrus, ale celý svet.
K večeru je parapet obsypaný kraslicami, na stene papierový veniec zo servítok, pod stolom topánky. Alica, pohár miestneho červeného v ruke, slávnostne zahlási:
Baby, oznamujem: U Svetky je vždy skutočný sviatok!
Applauz. Ja červenám a dúfam, že ten skutočný sviatok naozaj funguje pre všetkých.
***
V detstve to však bolo naopak. Sviatky totiž boli vždy u Alice.
Alica bola vždy vodkyňa spoločenská, hlučná a tiahla všetkých za sebou.
Na ich dvore sme sa celá partia zliezali pod ich vchodom. Ona robila pódiové šou v maminom župane, pod schodmi viedla tajný klub. Aj babky jej hovorili naša herečka.
Ja? Väčšinou ticha, spoľahlivo na čas doma, knihy do knižnice vždy načas, topánky pred príchodom vyčistené do ligotu.
Svetluš, si premiantka, sadni si k Alice, nech sa doučí, hovorila teta Elena, maminina sestra a Alicina mama.
Cesty sa rozišli v puberte. Alica sa vrátila s množstvom divokých historiek, ja som išla na ekonomickú, potom zamestnanie, pokojný život rodinu sme videli iba na sviatky, keď sa všetci zišli za stôl.
Až keď zomrela teta Elena, sme spolu na kuchyni pri čaji až do tretej rána vypĺňali diery v duši.
Mám pocit, že s mamou zomrel domov, povedala vtedy. Nechápem, ako sa dá žiť bez nej.
Keďže ja som už štvrtý rok žila bez mamy, len som potichu odpovedala: Dá sa žiť aj inak. Nebude to horšie, len nové.
Postupne mi Alica začala stále viac volať. Najprv kvôli úradom, potom už len tak.
Zrazu som bola vtiahnutá do jej víru.
Sme rodina, nebudeme sa míňať! Ja k tebe, ty ku mne!
Ku Alice sa mi nikdy nechcelo chodiť, vždy sa niečo našlo robota, Katka, alebo len únava. Ale ona ku mne stále chodila…
***
Formula u Svetky sa stáva univerzálnou.
Jasné, že u Svetlany, hovorí Alica pri listovaní diárom. U mňa je kuchyňa len špajza, u Svetky obývacia s kuchyňou. Sen blogerky!
Silvester? U Svetlanky! Vianočný stromček po celom byte, majonéza ako šéf.
Veľká noc? U Svetky!
Narodeniny Majky? Jasné že u Svetky, torta sa tam krásne zmestí.
Len tak, vínko? No kde inde, u Svetky je najteplejšie a najchutnejšie.
Najskôr ma to hralo na ego…
Môj uprataný dom sa stal centrom svornej partie. Bavilo ma vymýšľať dobroty, vymýšľať nové šaláty, skúšať muffiny z internetu. Páčilo sa mi, ako kamošky obdivovali, že mám krásne snehobiely riad a vždy žasli: Svetlana, ako v katalógu!
No postupne hosťov stále viac. Nie vždy len na Aliceine pozvanie.
Ahoj, Svetka, tu je Lenka, boli sme včera, spomínaš? Dohodli sme s Ivetou, že prídeme na skok. Ty si doma?
Jedného večera mi zazvoní. Otvorím a na prahu je žena, ktorú poznám…
Nadežda. Taká zo starších čias. Raz na mňa neprávom nakričala pred všetkými. Odvtedy som sa jej vyhýbala.
Ahój, Alica vravela, že sa začína u teba, prišla som skôr, pomôžem
Sklamane sa mi dvíha vlna hanby… V ústach mám: Alica sa zmýlila, nečakám nikoho. Ale ustúpim jej do chodby.
Vitaj. Dáš si čaj?
Utierka v ruke stisnutá ako lano.
***
Môj prvý protest bol asi až detinský.
Chceš skaziť žúr? Kúp najlacnejšie keksy! poviem si.
Bežne kupujem poctivé slané pečivo z domácej pekárne. Tentoraz zámerne vezmem tie najlacnejšie, čo chutia ako polosuchý škrob.
Nech si zvyknú, že u mňa nie je vždy hotel! nasypem ich do misky.
Večierok aj tak dopadne. Dievčatá to zajedajú syrom, Alica vytiahne svoju klasiku paradajky pod perinou.
A keď Maja zavesí na dvere svoje veľké plastové korále, zabudne ich tam. Ráno visia na mojej snehovobielej kľučke. Chystám sa ich odložiť do nálezov, keď znovu cinkne zvonček.
Alica… a všimne si ich: Aj na kľučke u teba je sviatok! Chcem vravieť, že je to bordel, no v jej hlase je toľko úprimnosti, že len potichu povzdychnem:
Sviatok vždy
Ten sviatok sa nehodlá odsťahovať…
***
Osobité bol ten večierok, ktorý nazvali večer veštenia.
Dnes sa pozrieme do budúcnosti, ohlasuje Alica v skupinovom chate, kde ma ticho pridala. Svetuška, ty si náš veštec. U teba aj kanvica šepká!
Pozriem na svoju starú kanvicu s usadeninou. Veštec, hovoríš?
Jedna z dievčat, Lenka, prišla s tarotom, sviečkou a zrkadielkom.
To nebude len posedenie. Je to spiritistická seansa. Rozprávame sa s duchmi! vraví slávnostne.
Akými duchmi, Leni? Pri mne akurát duch kapustnice sedí v kútoch.
Alebo gulášu! Alica sa zachichotá. Uvoľni sa, Svetka, je to len hra.
Zhasli sme svetlo, sviečky hádžu zlaté tiene. Muro sa stiahne pod parapet, chvost naježil.
Lenka rozložila karty, postaví zrkadielko, v ktorom sa všetky tváre odrážajú.
Zavoláme univerzum, zašepká.
Sedím na kraji sedačky, pripadám si cudzia vo vlastnej oslave. Sledujem mihotajúci plamienok, premýšľam láska, peniaze, cestovanie, akoby sa všetko dialo mimo mňa.
Zrazu začne blikať svetlo, najprv jedna žiarovka, potom ďalšia a potom tma.
Niekto skríkne. To je znamenie! Lenka šepne, babská panika v miestnosti.
Chytím mobil, keď tu z tmy bleskne Muro. S vreskotom vystrelí do spálne a treskne za sebou skriňu.
To určite znamená, že duchom je u nás tesno, vypadne zo mňa.
O pár minút sa rozsvieti. Niekto mal na poschodí zváračku, preto vypadol prúd. Muro zo skrine odíde až po dni dlhé tiché mňau spod police.
Keď sa konečne vyhrabe, obutý v prachu a urazený, pohladím ho:
Tak čo, Murko, budeme sa schovávať spolu?
Mačka mi neodpovie, na kuchyni ešte stále ležia trblietky.
***
Odvážila som sa až po čase.
Najskôr len sedím za stolom, pozerám na displej, kde prázdne okno správy bliká.
Prsty mechanicky napíšu: Alica, nabudúce oslavujte u seba. Vzápätí zmazem.
Skúšam rôzne verzie:
Alici, už to nedávam…
Dajme si pauzu od večierkov u mňa…
Alici, fakt mám dosť hostí, vážne.
Každá veta mi príde buď príliš mäkká, alebo moc tvrdá. V ušiach mi znie jej: Svetka, však vieš, Ty si zlatá, Veď tebe to nevadí
Nadýchnem sa, polo žím mobil, prejdem do izby a postavím sa pred zrkadlo. Šero, tiene, rozčesávam si vlasy.
Alica, nabudúce oslavy u seba.
Hlas sa mi trasie. Skúšam znovu. Bez výhovoriek, šeptá v hlave Katka.
Narovnám sa, do očí si poviem:
Alica, som rada, že sa stretávame. Ale už nezvládam večierky u mňa. Nabudúce oslavujte u seba.
Aj to stihnem povedať s výčitkou a zľahka.
Žiadne ale, zaprisahám sa.
Vrátim sa, pomaly doťukám:
Alica, naozaj mám dosť. Nabudúce prosím u teba? Potrebujem pauzu od hostí.
Prst sa zasekne nad odoslať. Cítim úzkosť obavy, že prídem o kamarátstvo, že zraním. Ale stlačím odoslať. Mobil odložím.
A teraz porozprávať sa. Osobne.
Pred zrkadlom niekoľko ráz skúšam rozhovor.
Alica, to je môj byt, je mi ťažko, keď je tu neustále niekto
Mám ťa rada, ale nie som predná plocha pre všetkých
Na slove hranice mi hlas ochabuje. Ale medzi treťou a piatou skúškou už v očiach nie je len hnev, je aj rozhodnutie.
Dobre, pôjdeme… k nej. Nie ku mne. K nej.
***
Do Alicinho bytu idem naschvál neohlásene.
Keď ona môže prísť hocikedy ku mne s koláčom, môžem aj ja len tak. Nie ako hostiteľka, ako hosť.
Alicin byt v Starom Meste má vysoké stropy, staré výťahy nefungujú, schodisko vonia zatuchlinou. Mám rada staré domy pre ich atmosféru, no teraz je skôr depresívna.
Na treťom ma ovanul pach starého jedla a chemie.
Dvere poznám, visí na nich venček z umelých listov a ceduľka Tu žije zázrak. Kedysi milé, teraz skôr smutné.
Zaklopem. Ticho. Stlačím zvonček. Dlhá, ťahavá melódia. Po chvíli za dverami šuchot, kroky, chrapľavý hlas.
Kto je tam?
Ja, Svetlana.
Zámok hrkoce, dvere sa pomaly pootvoria.
Alica vyzerá prekvapená. Tepláková súprava, v ruke jeden nôžkar. Oči opuchnuté.
Svetluš? Bez ohlásenia?
Ty ku mne chodievaš tak, poviem pokojne.
Necháva ma vojsť.
Byt ma prefacká nie nábytkom, ale prázdnotou.
Chýba tam povestné vitajte, papuče odložené v rohu, vedľa mop, rozbité topánky, všetko rozhádzané. Na podlahe tmavá škvrna.
V izbe jediný gauč, ošúchaný, zamotaný do kôp oblečenia, pohodené fľaše z vína a energetických nápojov, na stole plná popolnica s cigaretovými ohorkami.
Pod stolíkom dve šálky, jedna prevrátená len fľak na linoleu ostáva, druhá s uschnutou penou od kávy a popolom.
Parapet nie je obsiaty kvetmi, len prázdnymi plastovými pohármi, obalmi od chipsov a zhnitým citrónom.
Toto nie je len neuprataný byt. To je život, ktorý sa rozpadáva a nikto si ho nevšíma.
***
Tak na mňa tak nepozeraj, povie Alica napäto. Ešte som neporiadila po no, po všetkom.
Po čom? ticho sa pýtam.
Po mame, práci, živote. Po všetkom.
Alica vojde do kuchyne, ja ockám. Kuchyňka, študentský rozmer. Stolček, vyblednutý chladničkový magnet, drez s pribitými zvyškami jedla. V rohu odpadkový koš, naložený, no stále doma.
Chcela som ti volať, povie cez plece a pustí kanvicu, ale nejako vieš.
S taškou k sebe, v hlave mi vyskakuje kontrast môj dom a tento smutný chaos.
A jasne mi dôjde pre Alicu môj byt nebol len miestom, ale možnosťou úniku z tejto ponurej reality.
Si tu kvôli niečomu konkrétnemu? spýta sa. Alebo si prišla robiť poriadky?
Konkrétne, poviem. Ale možno je to aj poriadok.
***
Myslela som, že sa na mňa ešte hneváš, sadne si Alica a v očiach jej svitne slza.
Hnevám, úprimne, poviem. Mám už dosť tých večierkov u seba. Včera to presiahlo.
Ale zároveň chcela som pochopiť.
Alica utre slzy.
Čo pochopiť?
Prečo to tu vyzerá takto. Prečo všetko, čo je ako doma, sa deje u mňa.
Alica sa krátko zasmiala viac bolestne ako veselo.
Pretože ty máš domov. A ja len dekoráciu na prenájme. Nič nie je moje.
Dýcha a slová idú ako lavína.
Tu sa cítim ako nájomník, nie ako doma. Veci sú, ale domov nie. A keď prídem k tebe všetko na mieste: deka, šálky, mačka, kuchyňa. Si akoby vieš, gazdiná osudu.
Svitne jej smiech.
Myslela som, že si rada, keď ti pulzuje dom životom. Ja to nevnímala. Len som chcela niekam utekať, kde sa cítim ako pred mamou. Ale tvoj pokojný dom vlastne vytváral ďalší chaos u teba.
Spomeniem si na svoje vlastné pocity samoty po maminej smrti.
Preto si nevidela, že môj dom pohltil tvoj zmätok?
Alica zakrýva tvár.
Bojím sa byť sama, Svetka. Aj keď príde večer, mama sa mi v hlave vráti. Tak zháňam ľudí, bežím k tebe lebo tam sa necítim sama.
Sadnem si oproti, menej nahnevaná, viac chápavá.
Alica, mrzí ma, že sa cítiš takto. A teší ma, že u mňa je ti dobre. Ale nemôžem byť jediná tvoja útecha.
Nadýchnem sa zhlboka. Ruky na stole, aby sa nechveli.
Poďme to skúsiť inak.
***
Inak ako? spýta sa slzavo.
Napríklad nie všetky oslavy u mňa.
Pozriem na šálky, neporiadok.
Dom nie je len miesto veselosti. Je to aj miesto, kde si môžeš byť sama pred sebou spokojná.
Alica sa ironicky usmeje.
Pred sebou sa hanbím už dávno.
Tak s tým začnime tu. Ak budeme vláčiť všetky oslavy ku mne, tu ostane len prázdnota.
Usmejem sa.
Navrhujem oslavy na striedačku. Jedenkrát u mňa, jedenkrát u teba. Ale nie so zástupom hostí, len v malých skupinkách. Raz mesačne, nie častejšie.
A ja mám pridávať ľudí do tohto chaosu? ukáže rukou.
Navrhujem: prestať používať môj život ako jediný azyl. Urob z tohto bytu svoj domov.
Pozriem na ňu jemne.
A ešte niečo. Začneme malými krokmi. Nie hostia, len my dve.
Alica zvrašťuje čelo.
Ako?
Vyhrniem rukávy.
Dáme do poriadku toto, umyjeme šálky, vyvetráme. Potom urobíme palacinky. Len my dve. Žiadne kočky, žiadne trblietky, žiadna šou. Len ja a ty.
Palaciny? slzavý smiech, ale už žmurká.
Teda lievance, tie robím lepšie, opraví sa.
Nech sú lievance.
***
Púšťame sa do toho.
Najskôr trochu neobratne. Ja zobalím odpad, Alica zbiera šálky. Zapnem vodu, nájdem hubku.
Ani mne nikto neupratal domov, učila ma mama. Potom život. Každý máme vlastný spôsob, ako prežiť.
Alica mlčí, len si umýva šálky, akoby mala skúšku.
Na kuchyni zrazu vonia vyprážaný olej. Alica pri panvici mi pripomína dievča z dvora, čo robilo šou v maminom župane. Len teraz so špinavou kuchyňou miesto publika.
Keď si už sedíme pri stole, chrúmeme prvé lievance s lekvárom, niekto zvoní.
Kto to ešte? vyľaká sa Alica.
Pozriem do kukátka cica sa mi úsmev.
Naša.
Pred dverami stojí Katka s batohom a taškou.
Prišla som po vůni. Písala som ti, mami, keď si neodpovedala, tak som vykročila.
Alica sa začne prehrabávať vo vlasoch.
Poď, pridaj sa. Máme generálnu skúšku nového spôsobu sviatku.
Katka pozrie po byte, po stole, po Alici, po mne. Mizne zamračenie, úsmev.
No teda tetuška Alica má už trblietky?
Aké zas?
Na strop sa pozri, žmurkne Katka.
Otočíme sa na lustre stále trblietka zo včerajšej párty, asi sa dostali na šaty niektorej z nás.
Zasmiala som sa.
Vidíš teraz máme trblietky už obidve. Hlavné, aby boli… dobrovoľné, pripojí Katka so šibalským mrknutím.
A ja v tom smiechu cítim, že mi odľahlo. Na Alicu sa možno ešte hnevám, možno sa stále bojím, čo bude. Ale už viem, že mám možnosť výberu. A raz aj ona.
Sedíme tri na malej kuchyni, jeme lievance a smejeme sa, keď má Alica mouku na tvári.
A v tom smiechu po prvýkrát necítiť, že niekto používa domov niekoho iného. Prvý malý, pravdivý sviatok. Bez pohostenia pre kráľov a najlepšej gazdinky sveta. Len ja, Alica a Katka.
Dnes večer som si jasne uvedomil rodina, blízki alebo kamaráti môžu vytesniť tvoje hranice len do tej miery, do akej ich sám pustíš. Niekedy je odvaha povedať stačilo najlepší dar aj pre nich. Lebo úprimný domov netvoria girlandy a majonéza ale vnútorný pokoj a pravdivosť k sebe aj druhým.
