“Rodiť v sedemčtyridsiatich?
— Ty si sa zbláznila, rodit’ v takom veku?! Ty máš sedemčtyridsať rokov! — kričala na Anastázii jej kolegyňa a kamarátka zo závodu, Valentína.
— A čo mám robiť, Vali? Dieťa už je, — vinné krčila plecami budúca maminka.
— No čo robiť? Rozprávaš sa ako stará Agáta z dediny za cisára. Je veľa spôsobov, ako to vyriešiť. Tablety, odsatie…
— Vali, ja nebudem zabíjať dieťa! — prerušila ju ostrým tónom Nasta. — Ešte neviem, či to donesiem. Ale ak Boh bude chcieť, narodí sa.
— No tak si, — mávla rukou Valentína a dodala rozumným tónom: — Hlupák!
Anastázia kráčala domov zmätená. ľutovala, že o tehotenstve povedala najprv kamarátke a nie Vojtechovi. A zároveň sa tešila, že sa už rozhodla. Valine výčitky ju len utvrdili v tom, že má rodit’. Teraz musela povedať novinu matke a dospelému synovi Arsenovi.
Rozhovoru s Vojtom sa nebála. Dlho si prial dieťa, už od času, keď sa dali dokopy.
Spoločne žili desať rokov, odvtedy, čo sa Nasta rozviedla s prvým manželom, Arsenovým otcom. Rozvod bol rýchly: na súde ani nemusela hovoriť dôvod, lebo Rastislav tam prišiel opitý. Sudkyňa sa ho spýtala pár otázok a potom sucho vyhlásila: „Všetko je jasné. Rozvod schvaľujem, s týmto opilcom nemá zmysel žiť.”
A v ten deň Rastislav zmizol z jej života, s tým, že alimenty platiť nebude.
Nasta sa s ním ani súdiť nechcela. Bola rada, že sa zbavila tej záťaže, ktorú si raz do života pustila. Po rozvode si oddýchla a rozhodla sa, že už žiadnych mužov nechce.
Ale čoskoro sa v ich hale objavil Vojto. A hneď ju začal dvoriť — trochu neohrabané, ale Naste sa to páčilo. Po mesiaci spolu chodili. O ďalší mesiac predstavila Vojtu svojmu jedenásťročnému synovi. Hneď si rozumeli.
— Strýko Vojto, príďte ešte k nám, — požiadal ho Arso.
— Dobre, prídem.
A naozaj prišiel, priniesol chlapcovi darček a dobrůtky. Čoskoro začal u Nasty aj prespávať. Ani si nevšimla, kedy sa nastahoval k nim natrvalo.
— Nastěnka, porod mi dcérku, — požiadal Vojto po roku spoločného života. Vtedy mala tridsaťosem a myslela si, že je neskoro. Trochu sa zarazila, len pokrčila plecami… a zároveň šla k lekárovi a dala si vložiť tělísko.
Práve v čase, keď si začali o dieťati rozprávať, Vojtova bývalá manželka sa chcela vybrať do kúpeľov, ale ich spoločnú dcéru zobrať nemohla — dievčatko bolo choré.
— Vezmi si Aničku na pár dní k sebe, — požiadala Anastáziu.
Nasta neodmietla. Vojtova dcéra bola milé a poslušné dievča. Lenže teraz mu každý deň volala bývalá žena a pýtala sa, ako sa majú. Vojto podrobne rozprával. Naste sa zdalo, že medzi nimi znovu iskrilo. Milovala Vojtu a bála sa, že ho stratí. Tak sa rozhodla, že mu musí porodiť dcéru, aby sa nevrátil k bývalej.
Ale po vybratí tělíska tehotenstvo neprichádzalo. Nasta išla k lekárovi, absolvovala vyšetrenia. Žiadne problémy nenašli. Odporučili vyšetriť manžela. Ale Vojto už vtedy rozhodol, že deti nechcú:
— Nepôjdem na žiadne vyšetrenia! Ak nepríde dieťa, možno to tak má byť. Budeme vychovávať Aničku a Arsa, počkáme na vnúčatá.
Nasta ho presviedčala, ale Vojto do lekárne odmietol ísť. A tak sa s tým zmierila. A potom — zrazu!
„Termín šesť týždňov. Tehotenstvo prebieha v poriadku. Srdiečko bije…”
— Ako donesiem dieťa v sedemčtyridsiatich? — spýtala sa Nasta lekárky.
Skúsená gynekologička sa na ňu usmiala a povedala:
— No veď nie ste jediná na svete. Donášajú, rodia a vychovávajú ešte dlho… Ale je to na vás. Rozhodnite sa.
Váhala, a tak to najprv povedala Valentíne. A po nepríjemnej rozprávke s ňou sa rozhodla definitívne.
„Ale nie! Teraz ma už nikto nepresvedčí! Budem mať dcéru! A nikto mi nemôže zakázať dať jej život!” — premýšľala, kým kráčala domov. Cestou zavolala Vojtovi a upozornila ho, že má dôležitý rozhovor.
— No čo sa stalo? — spýtal sa hneď na prahu, keď Nasta vošla do domu.
— Nie mne. Nám. Čoskoro budeme rodičia.
— Si tehotná?
— Šesť týždňov. Dnes som bola na ultrazvuku.
— Och, Nasta! Veď nám bude skoro päťdesiat. Ako ho vychováme?
— Vojto! Ako-ako… O stenu! Aspoň ty by si ma mohol podporiť!
— Ja nie som proti! Teším sa, Nastěnka! — spamätal sa Vojtech. — Len som sa trochu vystrašil. Ale máš pravdu. Zvládneme to! Už dlho som chcel v prístavbe spraviť dielňu. Budem opravovať, privyrábať. Teraz mám motiváciu.
— Tak do toho. Budú nám treba peniaze.
Keď získala manželovu podporu, Nasta sa rozhodla povedať matke o tehotenstve hneď ďalší deň. Budúca stará mama sama porodila jedinú dcéru takmer v štyridsiatke, takže, ako sa Naste zdalo, mala byť chápavá. Ale mama zareagovala negatívne:
— Vieš, že v tomto veku je oveľa väčšia šanca mať choré dieťa než v mladosti? Riskuješ! Nerob hlúposti. Urob s tým niečo, kým je čas.
— Mami, čo to hovoríš? Nechcela by si ešte pochovať vnučku?
— Kde by som ju chovala? Mne už čoskoro bude treba opatrovateľku. Ja som už príliš stará, len keby som dožila!
— Dožiješ! Si v skvelej forme. Mladí ti môžu závidieť!
— Ne
