„Robíš to pre syna? Nemusíš. Ja budem dúfať, ale ty ma nebudeš schopný milovať.“
Keď vychádzala z nemocnice, Zuzana sa v dverách zrazila s mužom.
„Prepáčte,“ povedal a na okamih sa na ňu pozrel. V ďalšej chvíli však jeho pohľad stvrdol do pohŕdavého chladu. Otočil sa a zabudol na jej existenciu.
Koľko takých pohľadov už zažila. Na štíhle dievčatá s dlhými nohami sa muži dívali úplne inak – oči plné chtíča, namiesto prázdnoty. Nespravodlivosť ju bodala. Čo mohla za to, že sa narodila takáto?
Ako malú ju chválili za baculaté líčka a guľaté nožičky. V škole však stála na telesnej výchove vždy ako prvá v rade. Volali ju tučná, prasa, Peppa, tekvica. To ešte bolo znesiteľné – o tých najhorších prezývkách radšej nechcela ani rozmýšľať. Deti sú kruté. Učitelia to videli, no nič nerobili.
Skúšala diéty, ale hlad ju vždy zradil. Kilogramy sa vracali. Bola pekná, no jej postava to všetko kazila.
Chcela byť učiteľkou, ale vzdala sa toho – deti by aj tak našli nejaké to posmešné meno. Po škole šla študovať zdravotníctvo. Keď ľudia trpia, nezaujíma ich, ako vyzerá ten, kto im pomáha, len aby im uľavil.
V jej triede neboli chlapci, dievčatá sa zamilovávali, vydávali. A Zuzana ostávala stále sama. Na prednáškach si ju sadali pred seba – jej široké plecia boli dokonalý úkryt pred profesorom.
S túžbou pozerala na krásne šaty v obchodoch. Nikdy by jej nesadli. Nosila voľné blúzky a široké sukne, aby zakryla, čo nechcela ukázať. Študovala dobre, injekcie dávala šikovne. Starí pacienti ju za to mali radi.
Raz išla s dievčatami na korčuľovisko. Tínedžeri sa jej posmievali: „Pozri, ako sa hrnie na bitúnok!“ Od ich smiechu ju chytal plač.
Mama sa snažila ju zoznámiť so synmi svojich kamarátiek. Dvakrát išla na rande. Jeden chlapec predstieral, že nikoho nečaká, druhý sa do nej začal hneď obŕčať. Odstrčila ho a on padol do kaluže. „Čo sa tu rozháňaš? Kto ťa také tlsté zoberie?“ kričal za ňou. Slzy ju dúsili. Odvtedy na randy nechodila.
Na sociálnych sieťach si dala na profilovku Fionu zo Šreka. Keď sa nejaký chlapec spýtal, ako vyzerá naozaj, odpovedala: „Takto, ale nie som zelená.“ Myslel si, že žartuje. „Určite máš dosť otravných obdivovateľov a chceš ich odradiť,“ napísal a ponúkol stretnutie. Zuzana konverzáciu rýchlo ukončila.
Raz na oddelení do nej narazil šesťročný chlapec.
„Kam utekáš? Tu sú chorí ľudia, nesmieš kričať,“ chytila ho za ruku.
„Chcel som sa kĺzať po linoleu,“ priznal sa.
„S kým si prišiel?“
„S tatom, ku starému. A kde je tu záchod?“
„Poď, ukážem ti. Zvládneš sám?“
Chlapec na ňu hodil pohľad, akoby povedal: „Samozrejme.“ Neoškliala sa naňho. Keď spláchol, vrátil sa.
„Teraz mi ukážeš, v ktorej izbe leží tvoja stará mama.“
Chlapec vzdychol a spomalil. Zastavil sa pri jednej izbe, vážne sa tváriac, s prstíkom pri ústach. Zuzana zadržala smiech.
„Toto je, myslím,“ ukázal na dvere so štvorkou.
„Myslíš? Ty si vybehol a nepozrel si číslo izby? Alebo nevieš čítať?“ pochybovala, lebo to bola mužská izba.
„Všetko viem!“ ukázal na päťku.
„Ty rošťák!“ tvárila sa nahnevane. Chlapec sa rozosmiaA keď sa ich pohľady stretli, Zuzana pochopila, že láska nepozerá na čísla na váhe, ale na srdce, ktoré bije v súlade.
