Keď vychádzala z nemocnice, Zuzana sa v dverách zrazila s mužom.
“Prepáčte,” povedal a na okamih sa na ňu zahľadel. V ďalšej chvíli sa jeho pohľad zmenil na pohŕdavý a chladný, muž sa od nej odvrátil a zabudol na jej existenciu.
Koľko takých pohľadov už zachytila. Na štíhle dievčatá s dlhými nohami sa muži pozerali inak. Ich oči pri pohľade na krásnu ženu nie boli prázdne, ale žiadostivé a lpľavé. Zuzanu to hnevalo. Čo mohla za to, že vyzerala tak, ako vyzerala?
Keď bola malá, všetci obdivovali jej baculaté líčka a okrúhle nožičky. V škole na telocviku stála vždy ako prvá v rade dievčat. Volali ju tučná, baculatá, dokonca Peppa Prasiatko. Najhoršie prezývky si ani nechcela pripomínať. Deti dokážu byť kruté. Učitelia to videli, ale nerobili nič.
Skúsila diéty, ale stále ju trápil hlad, a tak to vzdala. Stratené kilogramy sa rýchlo vrátili. Zuzana bola pekná, ale jej postava všetko kazila.
Chcela byť učiteľkou, ale túto túžku opustila, lebo sa bála, že by ju deti aj tak prezývali. Po škole šla študovať zdravotníctvo. Keď ľuďom je zle, nezaujíma ich, ako vyzerá ten, kto im pomáha.
V skupine neboli žiadni chlapci, a dievčatá boli zamilované do iných chlapov. Zuzana bola stále sama. Na prednáškach si od nej dievčatá sadali, aby za ňou schovali svoju nepripravenosť.
S žiaľom pozerala na krásne šaty v obchodoch. Nikdy ich nebude nosiť. Obliekala si široké blúzky a sukne, aby ukryla svoje nedostatky. Študovala dobre, injekcie dávala šikovne. Pacienti, najmä starší ľudia, ju mali radi.
Raz išla s dievčatami na korčuľovisko. Tínedžeri sa na ňu pozerali s posmechom. “Pozri, ako sa rúti do klznice!” kričali. Zuzanu to bolelo.
Mama sa snažila zoznámiť ju so synmi svojich kamarátiek. Párkrát šla na rande. Jeden chlapec sa na ňu pozrel a predstieral, že nikoho nečaká. Druhý ju hneď začal obťažovať. Zuzana ho odstrčila a chlapec spadol do kaluže. “Čo sa vzpieraš? Ja som ťa poctil! Kto by ťa chcel takú?” kričal za ňou. Plakala. Odvtedy na rande nechodila.
Na sociálnych sieťach mala ako profilovú fotku Fiónu zo Shreka. Keď sa jeden chlapec spýtal, ako vyzerá naozaj, odpovedala, že presne takto, len nie zelená. Pobavilo ho to. “Asi máš dosť otravných obdivovateľov a rozhodla si sa ich odradiť,” napísal a ponúkol stretnutie. Zuzana prerušila komunikáciu.
Raz v nemocnici na ňu narazil asi šesťročný chlapec.
“Kam utekáš? Tu sú chorí ľudia,” povedala a chytila ho za ruku.
“Chcel som sa pošmyknúť po linoleu,” priznal.
“S kým si prišiel?”
“S otcom, k babke. Kde je tu záchod?”
“Poď, ukážem ti,” odviedla ho na koniec chodby. “Zvládneš sám?”
Chlapec sa na ňu povýšene zahľadel. Na tohto malého muža sa nehnevala. Za chvíľu počula spláchnutie a chlapec vyšiel von.
“Teraz mi ukážeš, v ktorej izbe je tvoja babka.”
Chlapec vzdychol a pomaly kráčal vedľa nej. Zastavil sa pri jednej izbe. Vážne sa tváriac, pritlačil prst k ústam. Zuzanu to rozosmialo.
“Tu asi,” ukázal na dvere štvrtej izby.
“Áno? Takže si vybehol a nepozrel si číslo? Alebo ešte nevieš čítať?” spochybnila, lebo to bola mužská izba.
“Všetko viem! Tu sú jej dvere,” ukázal na izbu s číslom päť.
“Ty nezbedník!” Zuzana predstierala hnev. Chlapec sa rozosmial. “Ako sa voláš?”
“Janko,” stihol povedať, keď sa otvorili dvere izby a na prahu sa objavil vysoký, príjemný muž. Prísne sa pozrel na Janka.
“Janko, čo tak dlho?” Vtom si všimol Zuzanu. Jedným pohľadom zhodnotil jej vzhľad a stratil o ňu záujem. “Hral sa?”
Koľko takých chladných pohľadov už videla.
“Nehral sa. Nehnevajte sa naň,” povedala a odišla.
“Poď, rozlúč sa s babkou, ideme,” počula za sebou.
Na druhý deň Janko s otcom opäť navštívili babku. Muž prešiel okolo nej bez pohľadu. Zuzana mu zatočila jazykom. V tom sa Janko otočil, zasmial sa a zdvihol palec hore. Usmiala sa naň a zamávala.
Po obednom oddychu vošla do piatej izby.
“Dnes vyzeráte dobre, pani Kováčová. Bol tu váš vnuk?”
“Videli ste ho? Je to úžasný chlapec. Chcem žiť, aby som videla, aký vyrástie.”
“To máte ešte veľa času. Ešte budete starať o pravnúčatá,” povedala Zuzana.
“Boh dá. Srdce ma za neho bolí. Vyrastá bez mamy.”
“Jeho mama…”
“Nie, nezomrela. Utekla a nechala nám svojho syna.”
“Povedali ste ‘svojho’…”
“Janko nie je môj pravnuk. Ale milujeme ho ako vlastného. Môj syn sa oženil s krasavicou. Po svadbe sa priznala, že má syna. Je možné začať manželstvo ložou? Môj muž máva infarkt. A teraz som tu ja.”
Pred dvoma rokmi Jankovej mame ponúkli lukratívnu prácu v zahraničí. Bola modelka. Dieťa jej prekážalo. Ženy, s ktorými sa môj syn stretáva, sú rovnaké: krásne, sebecké. Janko ich neznáša.
Celý deň rozmýšľala o tom, čo jej povedala pani Kováčová. Keď prišla dať injekciu, stará pani plakala.
“Pani Kováčová, nesmiete sa rozčuľovať,” upozornila ju.
“Nerozčuľujem sa. Pozrite.” Podala jej obrázok. Bol na ňom chlapec držiaci sa za ruky s mamou a otSrdce jej spomalilo, keď na obrázku spoznala seba — veľkú a láskavú, držiacu za ruku malého Janka a jeho otca, čo v hĺbke duše už dávno vedela, že je jej osud.
