„Nie ste pár,“ povedala Zuzka svojej sestre. „Je mladší a viac by sa hodil ku mne. Treba svadbu zrušiť.“
Evka žila v priestrannom trojizbovom byte v dobrej časti Bratislavy. Byt zdedila po babke. Blízkych príbuzných okrem mladšej sesternice, Zuzky, nemala. Ale so Zuzkou sa nikdy nezhodli.
Nejak to tak vyšlo, že vo svojich tridsiatich piatich rokoch Evka zostala sama, ale mala strechu nad hlavou. Vedela, že sa nemá na koho spoľahnúť, tak sa dobre učila, vyštudovala prestížnu univerzitu, zamestnala sa na výnosnej pozícii vo veľkej firme a všetko bolo v poriadku, až na jednu vec…
„Mala by si sa vydať, Evka,“ hovorila jej Zuzka, občas sa ozvala, aby zistila, ako sa má.
Vo svojich tridsiatich rokoch stihla mať tri deti a dvakrát sa rozviesť. Žila s chlapcami na predmestí a všetko sa snažila nejako zariadiť, ale stále to nevychádzalo.
„Mala by som, ale niet za koho…“ odpovedala Evka. V práci sa sústredila na povinnosti a voľného času mala veľmi málo. Ale raz ju osud prekvapil novým susedom zhora. Spoznali sa, keď Evka nechtiac ťukla do jeho auta na parkovisku… a dali sa dokopy.
Martin bol o päť rokov mladší než Evka, ale to zamilovaných neodrádzalo. Evka bola zásadová a nechcela s Martinom bývať pred svadbou, tak už po dvoch mesiacoch ju požiadal o ruku.
Namiesto svadobných šiat si kúpila biely kostým a namiesto veľkej hostiny sa mladí rozhodli vydať na cestu. Všetko šlo podľa plánu… Až kým sa do toho nezapojila Zuzka. Zavolala Evke týždeň pred svadbou.
„Ahoj, sestrička… Môžeme u teba chvíľu bývať? Prenájom bytu je drahý a my nemáme peniaze. A záležitosť je urgentná.“
„Čo sa stalo?“
„Potrebujem súrnu nákladnú operáciu. Všetko ti poviem,“ tajomne šepkala, čím vzbudila zvedavosť.
„Ak je to vážne… príďte,“ Evka nepotešila, no odmietnuť nemohla. Vedela, aké je to, keď sa niet kam obrátiť.
Zuzka dorazila na druhý deň s kuframi a tromi deťmi rôzneho veku. Evka nemala rada deti, jedno by ešte zvládla, ale trojica, večne hundrajúca, jej liezla na nervy.
„Povedz rovno, koľko chcete zostať,“ spýtala sa Evka, keď zabránila najmladšiemu nakresliť očnou ceruzkou na stenu.
„Neviem… Obťažujeme ťa?“ urazene odpovedala Zuzka. „Prepáč… možno sme mali ísť do hostela. Hotel by sme si nemohli dovoliť. Peniaze nemáme… a ešte lekári, vyšetrenia…“
„Prepáč, nechcela som byť nevďačná. Čo ti je?“ zajakla sa Evka, hanbiac sa za svoju neochotu byť pohostinná.
„No… je to komplikované…“ mávla Zuzka rukou. „Problémy s očami.“
„A čo im je?“ Evka bola zvyknutá vidieť sestru v okuliaroch, no nemyslela si, že je to vážne.
„Nerieš, to sú moje starosti. Hlavné je, že som našla doktora s dobrými odporúčaniami. Lepšie povedz ty o sebe. Ako sa máš?“
„Idem sa vydávať,“ s hrdosťou povedala Evka.
„A ty si mlčala?!“
„Rozhodli sme sa neoslavovať.“
„Ako môžeš?! S tvojimi peniazmi si svadbu odpustíš?!“
„Zuzi…“
„Prepáč. Zase strkám nos do cudzích vecí,“ utrela si ústa. „Takže, kto je ten ženích? Predstavíš mi ho?“
„Vlastne žije tu vedľa a chcel zájsť na čaj.“
„Skvelé! No, potom priprav niečo, ja si umyjem hlavu. V tej električke som sa celá spotila.“
„Uterák máš vo vani.“
„Dobre. Budem rýchla. Postrážiš zatiaľ deti, OK?“
Evka sa zamračila. Chcela upiecť čokoládový koláč, čo mal Martin rád, nie sa starať o tri malé neposedy.
Zuzka odišla a Evka, keď zistila, že deti sa hrajú potichu s autíčkami, vzala múku, vajcia… a išla piecť.
Deti sa dlho nehrali. Nestihla upiecť nič. Jeden rozsypal múku, druhý ukradol čokoládu a zafúľal seba aj steny. A tretí ticho obtrhával listy z jej obľúbeného fikusu a rozsýpal zeminu z kvetináča.
„Zuzka! Tvoje deti…“ začala Evka, keď vošla do kúpeľne, aby odovzdala trio matke. Ale Zuzka ju nepočula. Pokojne a so slúchadlami na ušiach ležala vo vani namiesto rýchlej sprchy.
„Zuzka!“
„Prečo kričíš? Niečo sa stalo?“
„Áno… už sa kúpeš hodinu a pol. Musím sa pripraviť na stretnutie a mám všade čokoládu a múku. V kuchyni mám neporiadok! Neviem, kde začať!“
„Nie je to moja vina, že nevieš vychádzať s deťmi,“ mykla plecami Zuzka. V tej chvíli niekto zaklopal na dvere. Evka musela ísť otvoriť svojmu snúbencovi v špinavej zástere.
„Ahoj…“ Martin si všimol jej stav. „Čo sa stalo?“
„Sestra prišla. Nevhod.“
„Chceš, aby som odišiel?“
„Nie, nemusíš. Už si skoro rodina,“ usmiala sa Evka a vzala mu koláč. Bolo vhod, že Martin neprišiel s prázdnymi rukami.
„Ak nevadí, rád zostanem.“
Martin bol fajn chlap. Pomohol Evke upratať v kuchyni a dokonca si našiel spoločnú reč s deťmi Zuzky.
A Zuzka stále sedela vo vani…
„Kde je sestra?“
„Umýva sa od detí,“ zažartovala Evka. Vtedy vošla do kuchyne Zuzka iba v uteráku.
„Dobrý… Martin,“ provokatívne vystavila nohu do najlepšej pozície. Evka bola prekvapená sestriným správaním. Prečo sa objavila v kuchyni polonahá?
„Dobrý večer,“ usmial sa Martin.
„Môj obľúbený koláč!“ bez hanby si utrela krém z koláča prstom a oblízla ho, šokujúc Evku.
„Zuzka, chystáme sa na čaj. Ak chceš, pridaj sa. Ale nie v uteráku.“
„Zložiť?“ zasmiala sa, ignorujúc Evku.
Martin bol tiež zaskočený, ale predstieral, že si Zuzkino správanie nevšíma. Evka to ticho pochopila ako jeho záujem a nahnevala sa.
Čaj pili v tichosti. Zuzka sa správala zvláštne a Evka dávala pozor, aby deti nepokazili opravy.
„Ďakujem, pôjdem,“ povedal Martin, keď sa situácia vyostrovala.
„Prečo nejdete, miesta máme dosť,“ navrhla Zuzka.
„Nie sme s Martinom v takom vzťahu,“ ohradila sa Evka.
„Ha! Aká hlúposť! To už nie je moderné. Neboj, naučím ťa, ako sa správne správať k mužom. Svadba je blízko a ty nevieš nič.“
„Majte sa, rád som vás spoznal,“ zbledol Martin.
„Aj ja! Ešte sa uvidíme,“ kričala Zuzka za ním.
Evka s ňou celý večer nehovorila.
„Počuj, vy dvaja nejdete dokopy,“ vyhlásila Zuzka na druhý deň.
„Naozaj? A prečo?“
„Je mladý, ty už nie si.“
„Nemáme taký veľký vekový rozdiel.“
„Ale markantný.“
„A čo tým myslíš?“
„No… možno by sa hodil ku mne viac.“
„Naozaj?“
„A s chlapcami sa hneď spriatelil. Pozeral sa na mňa tak… a chcel u nás zostať!“
„Nie u nás. U mňa!“ nevydržala Evka, nahnevane pozorujúc sestru.
„Dobre, dobre! Len srandujem. Skúšala som ťa.“
„Ako je to s tou tvojou operáciou?“ Evka prešla na tému.
„Je naplánovaná na zajtra. Teraz idem na kontrolu k lekárovi. Zostaneš s deťmi?“
„Musím pracovať.“
„Si predsa riaditeľka!“
„A čo?“
„Sama si svoj pán. Vezmi si voľno.“ Zuzka sa na Evku dívala, akoby nechápala, v čom je problém. „A vôbec, po zákroku budem potrebovať pokoj a oddych niekoľko dní. Budeš sa musieť postarať o deti.“
To, čo Evka odpovedala, Zuzku prekvapilo.
