Vieš čo, musím ti porozprávať, čo sa stalo s našou Martinkou a Peťom oni sa poznajú už od škôlky a bývajú bok po boku na sídlisku v Bratislave. Ich rodičia sa vlastne už dávno dohodli, že deti budú chodiť spolu do tej istej triedy na základke, aby sa mali navzájom o koho oprieť. Poprosili aj pani učiteľku, nech Martinku aj Peťa posadí spolu do lavice veď predsa v triede je dosť chalanov, tak Peťo bude vedieť Martinku ochrániť, ak by niekto robil zle.
Obaja boli v pohode, do školy sa tešili a učenie im išlo od ruky. Všetko bolo fajn, pokým nepostúpili do tretej triedy. Vtedy si mama Martinky začala všímať, že jej dcéra je nejaká uzavretá, stále akoby mala strach a do školy sa jej vôbec nechcelo. Jedného dňa dokonca prišla s tým, že by chcela prestúpiť na inú školu. To mamu dosť prekvapilo, preto zavolala Peťovej mame, či sa náhodou nedeje niečo aj u nich. A ver či never, aj Peťo sa začal vyhýbať škole a prosí o prestup.
Situácia sa ešte zhoršila, keď si Peťova mama po vyučovaní všimla na synovi modriny. Tak sa obe mamy dohodli a išli spolu do školy zistiť, čo sa tam vlastne deje.
Pani učiteľka ich uisťovala, že na škole je všetko v poriadku, možno sa deti vonku pohádali, ale priamo v škole vraj nič nevidela. Práve v tom sa do triedy vyrútila kopa detí s krikom. Mamy pozerajú dookola a vidia, že chalani trhajú Peťovi tričko a kúsok ďalej aj Martinke.
Rýchlo rýchlo pribehli, aby ochránili svoje deti, ale nikto ich nepočúval. Učiteľka sa tiež snažila deti upokojiť, ale márne. Jedno z dievčat utekalo za pánom riaditeľom. Až keď prišiel riaditeľ, všetci stíchli.
Mamy jasne povedali, že to takto nenechajú. Chcú, aby do školy prišli aj rodičia tých chlapcov, čo robia zle, alebo pôjdu na políciu podať oznámenie pre napadnutie detí. Riaditeľ ich upokojil, že rodičov určite pozve na zajtra do školy a všetci spolu to vyriešia.
Keď odchádzali, riaditeľ im pošepol, že tí bitkári sú deti bohatších rodičov. Nikoho nepočúvajú, vyrušujú na hodinách, ubližujú ostatným, a ich rodičia boli už viac krát pozvaní, ale nič sa nemení vraj rodičia nie sú oveľa viac slušní ako ich deti.
Na druhý deň prišli mamy do školy, rodičia tých bitkárov tam už sedeli. Učiteľka ich vopred varovala a mala pravdu. Tí rodičia kričali, obhajovali svoje deti a vôbec nechceli nič počúvať. Aj riaditeľ ich musel upokojovať, lebo sa správali neslušne k učiteľke. Nakoniec ale rozzúrení odišli, že sa nebudú zaoberať takými hlúposťami. Riaditeľ iba vzdychol, že tým, že rodičia pomohli finančne so školskou rekonštrukciou, nemôže len tak navrhnúť, aby ich deti museli odísť.
Doma sa deti otvorili a povedali, že tí chalani si robia srandu zo všetkých v triede. Keď nejaký chalan ide sám po chodbe, okamžite ho chytili a zmlátili. Martinka a Peťo to schytali preto, lebo sa kamarátili bitkárom sa tá kamarátka vôbec nepáčila.
Nakoniec mamy oboch detí neváhali a Martinku aj Peťa dali do inej školy. Riaditeľ školu opustil tiež už to s tými nevychovanými deťmi a ich arogantnými rodičmi jednoducho nevydržal. Vieš, je to smutné, že dnes už nestačí byť dobrý žiak potrebuješ mať pri sebe aj slušných ľudíV novej škole privítali Martinku aj Peťa srdečne deti boli priateľské, učitelia naozaj počúvali a každý sa snažil, aby sa tam každý cítil dobre. Hoci spočiatku bolo zvláštne zvyknúť si na nové miesto a Martinku aj Peťa niekedy rýchlo rozochvela spomienka na starú triedu, čoskoro ich dni začali byť znova plné smiechu. Objavili nové kamarátstva a postupne sa naučili veriť, že nie všade platí, že ten, kto kričí najhlasnejšie, má vždy pravdu.
O pár týždňov im bolo jasné, že odvaha priznať pravdu a postaviť sa zlu nebola márna. Do starej školy sa už nikdy nevrátili, ale občas na prechádzke stretli bývalého riaditeľa ten sa na nich zakaždým usmial a zaželal im krásny deň. A tak Martinka i Peťo zistili, že aj keď svet nie je vždy fér, silu môže človek nájsť v sebe, v rodine, či v priateľoch, ktorí sa neboja stáť pri ňom, keď to najviac potrebuje. Pretože šťastie sa začína tam, kde sa nebojíme byť k sebe navzájom dobrí.
