Zarezervovala si stôl pre desať ľudí na svoje osemdesiate narodeniny. A jediný človek, ktorý k nej prišiel, bol vedúci reštaurácie aby ju poprosil, nech vráti stoličky.
V podniku to vrelo: piatkovej špičke sa úspešne daril rámus porozhadzovaných príborov, rehot, hudba ostro prehlušujúca rozhovory… Občas sa zdalo, že radu vonku čochvíľa niekto postrčí až ku schodom.
No pri stole číslo štyri, priamo uprostred tohto slovenského piatku, sedela ťažká tichosť.
Prepáčte, pani povzdychol si vedúci, jemne klopkajúc perom po zápisníku. Je piatkový večer, ľudia čakajú. Ak vaši hostia ešte stále nedorazili, musím stoly rozdeliť. Ale ak chcete, ponúknem vám miesto pri bare, áno?
Pani mala oblečené svoje slávnostné šaty také, ktoré sa držia v skrini na veľké udalosti, človek má aspoň pocit noblesy. Cez plecia jej visela trblietavá stuha s nápisom: 80 a stále šarmantná.
Pozrela na prázdne stoličky.
Na papierové narodeninové čiapočky, ktoré starostlivo rozložila pri každom mieste, akoby poriadok mohol privolávať ľudí z okolia.
Na nápis Všetko najlepšie, ktorý si doniesla sama.
A potom na mobil vedľa pohára. Nič. Ani jedna správa, ani prezvonenie.
Možno sú ešte niekde v zápche zašepkala. Hlas sa jej zatriasol. Ale máte pravdu. Nepotrebujem tuľko miesta.
Ruka sa jej roztriasla, keď začala pomaly zbierať dekorácie. Vyzerala, akoby ju zrazu pochytil hanblivý chlad.
A mňa až bodlo v hrudi.
Nemohol som tam len tak sedieť a pozerať sa.
Postavil som sa od svojho stola, zobral tanier a priblížil sa k nej.
Aha, konečne! zahlásil som dostatočne hlasno, aby vedúci počul. Prepáčte, tu sa fakt nedá na parkovisku nič nájsť.
Vedúci zamrzol.
Žena zdvihla pohľad, úplne zmätená. Oči sa jej leskli. Tie slzy, čo človek drží na uzde až do poslednej chvíle.
Prosím? vysúkala.
Odhrnul som si stoličku oproti a sadol si, ako keby som tam patril odjakživa. Trošku som sa nahol a potichu zašepkal:
Počul som všetko povedal som ticho. A nechcel som, aby ste ostali sama. Mňa dnes tiež nechali v štychu. Dvadsať minút hypnotizujem segedín a nič.
Usmial som sa, nech sa necíti trápne.
Neznášam, keď musím jesť sám. Môžem sa pridať na vašu oslavu?
Zaváhala. Pozrela na moje pracovné topánky, zaprášené tričko, ruky, ktorým ešte stále cítiť dielňu. Potom znovu na prázdne stoličky.
A zrazu sa jej na tvári objavil pomaly, ale iste, taký láskavý úsmev, čo človeku rozšíri hruď.
No napravila si stuhu. Nedopustíme, aby tie jednohubky vyšli navnivoč. Ale dávam pozor: veľa rozprávam.
Ja zas dobre počúvam odvetil som.
Volala sa Hermína.
A ani zďaleka to nebola obyčajná večera. Bola to oslava malá, nečakaná, ale pravá.
Rozprávala o svojom manželovi, Bohumilovi, ktorý jej nosil každý rok žlté ruže. Vraj: Nech je u nás viac slnka v kúte.
O troch deťoch, čo vyleteli k Dunaju dnes s prácou, kalendármi, letmi, s tým Ozvem sa zajtra, čo visí vo vzduchu ako nedeľný knedlík nad polievkou.
O detstve v dedinke, kde sa čas vliekol ako domáca kapusta, kde poobedia voňali chlebom a polom a nedele chutili ako slepačia polievka a dlhé reči po obede.
Ja som jej porozprával o svojej robotníckej dielni o dňoch, po ktorých už kríže viac než chrbtica, a o tom, ako v meste, kde máte pocit, že každý stretnutý je personalista, je ťažké niekoho spoznať.
Hermína sa smiala. Úprimne. Ozajstne.
A ja s ňou.
Všimol som si, že niekoľko ľudí na nás pozerá. Ale už to nebol pohľad ľútosti. Skôr taká tichá závisť. Ako keby skrytá myšlienka: Bodaj by som tam sedel…
Čašníčka mladá slečna, ktorá nás od začiatku so zvedavosťou sledovala, to pochopila okamžite. Šupla niečo barmanovi a zmizla v kuchyni.
O desať minút zhasli svetlá.
Vyšiel personál. A nie s malým kúskom torty, ale s obrovským pohárom zmrzliny so šľahačkou, čokoládou a fontánkou iskriacou na vrchu.
A celá reštaurácia spustila:
Živio, živio, nech je šťastná, zdravá…
Hermína si zakryla ústa rukami. Ramienka sa jej chveli. Plakala ale teraz to boli tie dobré slzy. Tie, čo hreje.
Keď nám doniesli účet, siahla do kabelky. Bol som rýchlejší.
To je dnes na mňa povedal som. Ďakujem vám, že ste môj prázdny piatok premenili na niečo farebné.
Snažila sa protestovať, jasné. Lenže potom, keď sa na mňa pozrela, len prikývla. Chápala, že to nie je o peniazoch (a tridsať eur definitívne nikoho nezruinuje), ale o tom, aby nebol človek v ten deň sám.
Na parkovisku už bolo chladno. Lampy svietili žlto a všetko vyzeralo mäkšie.
Hermína ma objala. Po babkinom. Takým objatím, po ktorom sa srdce vráti na správne miesto.
Viete čo? povedala mi s pohľadom do očí. Vstúpila som sem, akoby som bola vzduch. A odchádzam ako prezidentka.
Všetko najlepšie, Hermína odpovedal som.
Počkal som, kým si sadne do auta a správne zabuchne dvere.
Sadol som si do svojho, ešte chvíľu neurobil vôbec nič, ani som motor nenaštartoval. Myslel som na mamu. Už dva týždne som jej nezavolal. Len tak, lebo som si naivne myslel, že času je vždy dosť.
Vzdychol som si, zobral mobil a vytočil jej číslo.
Ahoj mami povedal som. Chcel som len na chvíľu počuť tvoj hlas.
Občas naozaj potrebujeme jedno jediné stoličku oproti, niekoho, kto tam bude. A nikto by nemal tráviť narodeniny v tichu.
