Raz som sníval, že ti prídem povedať, že ťa milujem…
Zuzana Nováková položila posledný opravený zošit na hromadu na okraji stola. Teraz musela zapísať známky za štvrťrok. Za oknami kabinetu už dávno stmavlo, v svetle pouličných lámp pomaly padali snehové vločky.
Počula, ako za dverami zarazilo o kovové vedro a na zem dopadla mokrá handra. To upratovačka Terézia, ktorú aj učitelia volali stará Tereza, vyšla do druhého poschodia umyť chodbu. Keď uvidelá pásik svetla pod dverami kabinetu, nahlas zamrmlala:
„Sedí tu do noci, dupú po podlahe, ako keby nemali kam ísť domov…”
Mop nespokojne šúchal po linoleu, akoby jej prikyvoval.
„Nik ma doma nečaká. Takže, Terézia, budeš ma musieť ešte pol hodiny trpieť,” vzdychla si Zuzana a otvorila triednu knihu.
O štyridsať minút neskôr ju unavene zatvorila, odložila do skrínky k ostatným a započúvala sa. Ani si nevšimla, kedy sa na chodbe všetko utíšilo. Zuzana si pred zrkadlom obliekla kabát, vzala kabelku, pohľadom prebehla kabinet a zhasla svetlo. Podlaha ešte nevyschla, v tichom svetle pohotovostnej žiarovky na konci chodby jemne leskla.
Zuzana zišla do prízemia. V stražnickom kúte nik nebol. Vošla do jeho miestnosti, zavesila kľúč do skrinky so sklenenými dvierkami.
„Odchádzam, kabinet je zamknutý, kľúč je na mieste!” zakričala a prerušila ticho ztichnutej školy.
Nikto neodpovedal, nikto nevyšiel. Ale vedela, že škola nikdy nie je prázdna. Vždy tam zostáva strážnik alebo nočný hliadač.
„Dovidenia!” zvolala a vyšla von.
Keď prešla pár krokov od školy, otočila sa a uvidelá starého strážnika, ktorý zvnútra zamykal dvere.
Šmykľavý ľad na dvore, vyšliapaný stovkami študentských topánok, už pokrývala tenká vrstvička snehu. Zuzana opatrne prešla školský dvor a vyšla cez železnú bránu.
Ulica bola už dávno prázdna, len zriedka prešla nejaké auto. Zuzana sa ponáhľala domov.
Zuzka už ako dievča hrala s bábikami na školu, snívala o tom, že sa stane učiteľkou. A čo iné, keď jej mama učila slovenčinu a literatúru? Po škole ľahko nastúpila na pedagogickú fakultu.
Chlapcov v ich odbore bolo málo. A aj tí dávali pozor len na krásavice, k medzi ktoré sa Zuzka nepočítala. Takže kým skončila školu, nenašla si ani manžela, ani priateľa.
Nehnevala sa kvôli tomu, ešte má čas. Vyzerala mladšie, ako bola – často ju brali za stredoškoláčku. Ale jej mama sa trápila. Verila, že učiteľské povolanie zanecháva stopu na povahu, a čím viac, tým ťažšie bude pre dcéru nájsť si vhodného partnera. Rodičia jej kúpili byt a dali jej slobodu.
Ale čo so slobodou, keď aj učitelský kolektív je len ženský? Okrem telocvikára, ktorý je ochotný milovať všetky ženy, učiteľa OZ, bývalého vojaka, ktorý už má vnúčatá, a dvoch starších strážnikov.
„Nech ťa Boh chráni pred mojím osudom – neskoré vydanie a jediné dieťa až v štyridsiatke,” vyjadrovala mama svoje obavy.
Ale pomôžu myšlienky a rozhovory o tom nájsť manžela?
V mnohých oknách blikali vianočné svetlá. Zuzka si doma stromček stavať neplánovala. Načo? Veď aj tak oslaví u rodičov, ako vždy. Zabočila do tichej uličky a zrazu počula za sebou kroky. Zľakla sa a otočila sa.
Niekoľko metrov za ňou kráčal mladý muž. Tvár nevidela, lebo kapucňa mu vrhała naň tien. Zuzka pevnejšie zvierala kabelku a zrýchlila krok.
Keď došla k najbližšiemu domu, zahnula za roh a pritlačila sa chrbtom k stene, dýchajúc potichu. Ubehlo niekoľko sekúnd, ale muž neprešiel. Konečne to nevydržala, vyčnieva hlavu a narazila do neho.
„Čo chcete? Prečo ma sledujete? Zavolám políciu!” povedala chvejúcim sa hlasom. „Pomoc!” zakričala pre istotu.
Muž náhle odhodil kapucňu.
„Zuzana Nováková, som to ja, Peter Hruška,” povedal a usmial sa.
„Peter?” Zuzka naozaj nepoznala v tomto vysokom, širokoplecom mužovi bývalého žiaka z jej prvého ročníka. „Chceš ma okradnúť?” spýtala sa, hľadiac na neho vydeseným pohľadom.
„Vôbec nie. Už niekoľko dní vás večer sprevádzam domov. Stmieva sa skoro, vchodové osvetlenie nefunguje a aj tak je to nebezpečné. Dnes ste sa v škole zdržali obzvlášť dlho.”
„Často ma sprevádzaš?” opýtala sa Zuzka. „Nevšimla som si. Dnes som naozaj meškala,” zamyslela sa. „Zostala som opravovať zošity a zapisovať známky.”
„A už ste mali v škole vianočný stromček?” spýtal sa Peter s úsmevom.
„Áno, včera,” Zuzka sa konečne tiež usmiala.
„Ako som to mal rád, keď stred chodby zdobil skutočný stromček, cítiť bolo sviatok a darčeky. A ako bolo ťažké sa učiť pred Vianocami,” nostalgicky poznamenal Peter. „Poďme, sprevádzam vás domov.”
„Netreba, Peter,” začala protestovať Zuzka, už oveľa pokojnejšia. „Je to len pár minút.”
„Nebojte sa. Dávno som vás nevidel. Tak blízko,” dodal Peter vážne.
Kráčali prázdnou ulicou. Zuzka sa pýtala bývalého žiaka, ako sa mu darí a čo robí. Peter povedal, že sa venuje rôznym veciam – od opravy počítačov po ich predaj. Plánujú s kamarátom otvoriť vlastný obchod.
„Poznáte ho – je to Marek Kováč. Takže ak budete potrebovať pomoc s počítačom, pomôPotom sa časy zmenili, ale ich láska zostala rovnako silná ako v ten vianočný večer, keď sa Peter odvážil za Zuzkou s tým jednoduchým činom, ktorý navždy zmenil ich životy.
