Som vydatá už dlhý čas, svojho manžela som spoznala ešte na univerzite v Bratislave. Nepozerala som sa po iných, vybrala som si jeho a ostala som s ním. Patrím medzi tie dinosaurov ženy, ktoré sú verné jednému mužovi a nehážu očkom po inom.
Vzali sme sa v treťom ročníku. Mladosť, neskúsenosť… Neviem, či naša láska bola ozaj silná, ale asi áno, keďže toľko rokov zdieľame spoločnú domácnosť. Zo všetkých spolužiakov nás považovali za vzor, i keď sme neboli jediným párom v ročníku. Prečo práve my? Možno preto, lebo sme vždy držali spolu, aj keď prišli starosti a problémy.
V štvrtom ročníku sa nám narodil syn. Neprestali sme kvôli tomu študovať, veľa učiteľov nám vyšlo v ústrety a my sme to nezneužívali. Vydržali sme to a nakoniec úspešne dokončili vysokú školu diplomy sme spolu poriadne oslávili. Manžel mi vždy pomáhal, doma sme si všetko rozdelili.
Iného muža som si ani nevedela predstaviť. Manžel je pre mňa ideál, spriaznená duša. Dopĺňame sa navzájom a hádky sa nám vyhýbali. Presne v takej rodinnej pohode by mali rásť šťastné deti, preto sme sa po dvoch rokoch rozhodli aj pre dcéru.
Veď prečo nie? Mala som pozorného muža, zdravého a samostatného syna Už chýbala len dcéra, aby sme boli kompletní.
Zvonka by sa mohlo zdať, že som najšťastnejšia žena na svete. Manžel ma ľúbil a pomáhal mi. Aj keď bol v práci na smeny, vždy po príchode domov sa venoval deťom, a ja som mala čas na seba. Nič nenasvedčovalo problémom, ale zrazu som si všimla, že sa manžel ochladil.
Začal sa zdržiavať dlhšie v práci, do všetkého sa navážal. Bol neustále podráždený a nervózny. Raz, keď som sa opýtala Ako sa máš?, povedal: Tvojou úlohou je variť guláš, utierať deťom nosy a v noci mi byť po vôli.
Pri takomto prístupe sa mi už ani nechcelo vchádzať do spálne a stáť pri sporáku. Dúfala som, že si vstúpi do svedomia a zmení sa, ale bolo to čoraz horšie. Postupne mal manžel bližšie k alkoholu a začal sa z domu vytrácať aj v noci. Namiesto milujúceho otca sa domov vracal tyran.
Raz prišiel domov a začal kričať:
Už mám dosť tých deciek a tvojich starých teplákov! Nikdy som na teba nebol hrdý, nikdy si sa pre mňa nelíčila, ani si sa neobliekala pekne. Nechcem s tebou nikam ísť, lebo nevyzeráš upravene. Len peniaze chceš a nikto sa ma nepýta, čo chcem ja!
Zavolala som svokru, ale tá okamžite bránila svojho syna a prosila ma, aby som nepodávala žiadosť o rozvod. Zbalila som si veci a s deťmi odišla do prenajatého bytu v Petržalke. Kamarátka mi pomohla vybaviť dcéru do škôlky a ja som si našla ešte jednu brigádu. Je to ťažké, ale zvládame to. Aspoň na nás nikto nevykrikuje ani nepúšťa ruky!
Pri rozvodovom pojednávaní vyšlo najavo, že manžel je psychicky chorý. Jeho rodičia mi to celé roky tajili a k našej svadbe dokonca prispeli, lebo som sa im zdala ako dokonalá žena pre ich problémového syna tichá a ústretová. Liečili ho dokonca v Nemecku, ale bez výsledku. Potom dostával lieky, aby mohol viesť normálny život. Je mi ho ľúto, ale nechcem žiť s nestabilným človekom pod jednou strechou. Hlavné je, že tá choroba sa detí netýka…
