V snoch, kde sa ulice Bratislavy krútili ako stuhy okolo prstov, som si nikdy nevedela predstaviť, že by sa mi mohlo stať niečo také zvláštne. Ani len som netušila, kto bol muž, s ktorým som žila toľké roky, ako utajený stín v kúte.
Spoznala som Radoslava, keď som mala pätnásť a on sedemnásť, v podivnom lete, keď v Petržalke rozkvitali lipy medzi panelákmi a všetko voňalo sladkou melanchóliou. O päť rokov neskôr sme sa vzali, a netrvalo dlho, kým som nosila pod srdcom dieťa. Radoslav žiaril šťastím, keď sa nám narodila dcéra. Dal jej meno, ktoré sa v Slovensku ozýva ako zvon Radka. Bol pre ňu kráľom, a ona jeho princeznou. Vozil ju do škôlky, na kurzy baletu, na jazdu do Dúbravky, len tak sa s ňou smial a pozeral animované rozprávky v obývačke, kde sa čas roztápal ako sníh v apríli.
Naša rodina vyzerala dokonale. Veľký byt s dvoma izbami v Novom Meste, záhrada plná ruží, víkendové výlety do Tatier. A potom, zrazu, všetko zmenilo svoje farby.
Keď som čakala druhé dieťa, v jeden sychravý večer sa ozvalo klopanie na dverách. Otvorila som a stála tam dievčina s chlapčaťom v náručí, nezreteľná ako obraz v rannom hmle. Mala asi dvadsať rokov, hovorila ticho, volala sa Oľga meno, ktoré v našich krajoch znie starosvetsky, a mala devätnásť. Bola druhou ženou Radoslava, tajomnou postavou z jeho paralelného sveta.
Pred dvoma týždňami Oľga porodila syna a rozhodla sa všetky nitky rozpliesť. Povedala mi, že s mojím manželom žila dva roky, ale nechcela sa len tak vzdať. Zavolala som Radoslava, nech príde domov a jeho odpoveď znela ako ozvena v starej jaskyni:
Dievčatá, kedysi sme žili všetci pekne. Tak to nechajme tak, nič nezmením. Rozvádzať sa nechcem, ale ani Oľgu neopustím.
Moje slzy sa stratili v tichu, zbalila som jeho veci do kufra, vyprevadila som ho cez dvere. Radoslav sa ešte otočil a jeho hlas znel ako závan severného vetra:
Miláčik, budeš ľutovať. Tento byt je napísaný na mňa, ty aj deti budete musieť ísť do starého bytu na periférii Ružinova. Na výživné ani nemysli, môj plat je minimálny. Rozmýšľaj, ako prežiješ.
Nepoznala som ho, ten hlas patril cudzincovi, nie mužovi, ktorého som milovala.
Vedela som, že nechcem svoje deti vídať v blízkosti jeho tieňa. Radoslav odišiel s Oľgou, ja som balila hračky, knihy a detské oblečenie, premiestnila som sa do starého bytu, kde steny šepkali spomienky.
Nebolo času plakať. Radoslav podal žiadosť o rozvod, a ja som posledné peniaze vynaložila na advokáta, ktorý mal meno ako generál z minulých storočí. On svoju úlohu splnil brilantne byt v Novom Meste zostal mne a deťom. O výživné som ani nežiadala.
O sedem rokov neskôr som sa znovu vydala. Môj druhý muž je úplne iný, láskavý, snivý, ako z rozprávky Andreja Sládkoviča. Okrem toho, zistila som, že Oľge šlo len o peniaze; keď zostali bez bytu, poslala Radoslava preč. Snažil sa vrátiť, ale na dve stoličky už sedieť nemohol, najmä po tom, čo mi kedysi povedal.
Vzala by si Radoslava naspäť, keby sa znovu objavil v tvojej dverách, v tom podivnom, slovenským snom pretkanom večeri?
