Mamina ráno o 5:30
Minulú sobotu sme sa so Slavkom, mojím manželom, zobudili o 5:30 ráno, akoby nás koplo. A to všetko kvôli mojej drahej mame, Zlatici Jozefovnej, ktorá dvadsať rokov chodila zarobiť do Česka a Rakúska, a teraz sa po návrate domov premenila na jasné slnko, ktoré svieti priamo do očí o 5:30 ráno v sobotu! To je čas, keď normálni ľudia spia a snívajú o víkende, ale my so Slavkom beháme po byte, lebo mama sa rozhodla, že ráno je ideálny čas na generálny úklid, kapustnicu a rozprávky o živote. Milujem ju, to určite, ale občas by som sa rada schovala pod perinu a tvarila sa, že nepočujem jej švitorné: “Zuzka, vstaň, deň uteká!”
Moja mama je ako búrka. Dvadsať rokov robila v zahraničí, aby zabezpečila mňa a brata. Kým sme rástli, umývala podlahy v českých kanceláriách, starala sa o rakúskych staručkých, posielala nám peniaze na školu a oblečenie. Vždy som na ňu bola hrdá, aj keď mi strašne chýbala. Pred rokom sa vrátila – s kuforom príbehov, zvykom vstávať s kohútom a energiou, ktorá by stačila pre päť ľudí. Ponúkli sme jej, aby bývala s nami v našom byte, aby konečne oddýchla. Ale oddych pre Zlaticu Jozefovnú je asi mýtus. Odpočíva len keď spí, a spí, zdá sa, pár hodín za noc.
Tú sobotu som sa chcela vyspať. Týždeň bol náročný, túžila som sa povaľovať v posteli, v tichosti si dať kávu a pozrieť seriál. Ale o 5:30 som počula rinčanie v kuchyni a potom mamin hlas: “Zuzka, Slavko, vstávajte! Dala som cesto na koláče, treba pomôcť!” Otvorila som jedno oko, pozrela sa na Slavka – ležal s hlavou zaborenú do vankúša a jemno stonal: “Zuzka, tvoja mama nás dorazí.” Šepkala som: “Vydrž, je to predsa moja mama.” Ale vnútri som sa už pripravovala na ďalšiu maminu búrku.
Zišli sme do kuchyne a bola tam hotová revolúcia. Mama vo svojej farebnej zástere miesila cesto, na sporáku bublala kapustnica a na stole stála misa s kapustou na plnenie. “Mami,” poviem, “prečo tak skoro? Mohli by sme koláče piecť aj na obed!” Ona, bez pohľadu od cesta: “Zuzka, ráno je zlatý čas! Kým spíte, život uteká!” Život? O 5:30? Slavko, snažiac sa byť diplomatický, povedal: “Zlatica Jozefovná, napálim vám kávu?” Ale mama len mávla rukou: “Kávu neskôr, Slavko, vieš strúhať kapustu?” Môj úbohý muž, ktorý v živote kapustu videl len v šaláte, poslušne vzal nôž.
Milujem maminu energiu, ale niekedy ma úplne vyčerpá. Ona nie len varí – premení kuchyňu na veliteľstvo vojenskej operácie. Za hodinu sme spolu nastrúhali tri kilá kapusty, zadeli ďalšie cesto a usmažili vyprážaný syr, lebo “kapustnica bez vyprážaného syra nie je kapustnica”. Slavko sa pokúsil ujsť s výhovorkou “skontrolovať poštu”, ale mama ho zachytila: “Slavko, umy hrnce, inak to Zuzka nestihne!” Pozrela som na manžela so súcitom – zrejme ľutoval, že nevostal v posteli.
Kým sme pracovali, mama rozprávala príbehy zo života v zahraničí. Ako sa učila česky, aby mohla nadávať na šéfa, ako v Rakúsku pekla koláče pre susedov, ako jej chýbali sme. Počúvala som a cítila som teplo, ale zároveň som si myslela: “Mami, prečo nemôžeš proste spať dlhšie?” Skúsila som naznačiť: “Čo keby sme budúcu sobotu spali do ôsmej?” Ale ona sa len zasmiala: “Zuzka, o ôsmej ráno je deň už na pol ceste!” Na pol ceste? Veď ešte ani nezačal!
K poludniu kuchyňa žiarila, koláče sa pekli, kapustnica voňala a my so Slavkom sme vyzerali ako po maratóne. Mama, čerstvá ako ruža, pred nás postavila tanier s polievkou a vyhlásila: “Nechajte, deti, toto je život! Jedzte, kým je teplá.” Jedli sme a ja som musela uznať – kapustnica bola božská. Slavko mi zašepkal: “Zuzka, tvoja mama je tank, ale vari ako majster.” Zasmiala som sa, ale v hĺbke duše som vedela: mama je taká, lebo celý život bojovala, robila, prežívala. A teraz chce, aby sme aj my žili naplno – aj keby to začínalo o 5:30 ráno.
Rozprávala som sa s kamarátkou, sťažovala som sa na mamine ranné vstávanie. Zasmiala sa: “Zuzka, veď je to tvoj poklad! Vydrž, učí vás žiť naplno.” Učí? Možno. Ale stále snívam o sobotnom ráne, keď sa so Slavkom zobudíme v tichosti, bez maminho “vstávajte, deň uteká”. Dokonca som navrhla kompromis: “Mami, čo keby sme v nedeľu pekli koláče a v sobotu spali?” Zakrútila hlavou: “Zuzka, v nedeľu budeme hrabať zemiaky!” Hrabať? Slavko, keď to počul, sa takmer zadusil na čaji.
Teraz sa učím balansovať medzi láskou k mame a túžbou zachovať si nervy. Je moje slnko, moja hrdinka, ale niekedy je to slnko príliš jasné. Som vďačná za všetko, čo pre nás urobila, za jej kapustnicu, za jej neutíchajúcu energiu. Ale stále dúfam, že ju presvedčím na jednu pokojnú sobotu. Zatiaľ len berem lyžicu, jem jej polievku a rozmýšľam: možno má aj 5:30 ráno svoje kúzlo? Len ja ho ešte nevidím…
Život nás niekedy učí rozumieť až časom. To, čo dnes vnímame ako rušenie, môže byť zajtra najväčším darom – časom stráveným s tými, ktorí nám chýbajú najviac.
