Ráno mi manželka oznámila, že čakáme štvrté dieťa. A dodala:
– Na novú bytovku nemáme peniaze. Znamená to, že musíme dostať štátny byt. Ty si vybavovať nič nevieš, tak každý rok porodím ďalšie dieťa: keď nemáme kvalitu otca, dobehneme to kvantitou detí!
Keď som prišiel do nášho Ústavu, váhavo som pootvoril dvere s nápisom Riaditeľstvo. V miestnosti bolo plno ľudí. Riaditeľ Balog a jeho zástupca Karvay práve viedli poradu.
– Ide nám o prestíž Musíme predbehnúť ostatné ústavy vo všetkých športoch Aha! Práve dorazila naša nádej! zbadal ma Balog.
Zahanbil som sa.
– Nie som žiadna nádej Prišiel som ohľadom bytu
– Dom sa odovzdáva o týždeň, – slávnostne zahlásil Karvay. Ste u nás prví v poradí. Odskočíme si a hneď bude kolaudácia.
– Kam si odskočíme? spýtal som sa rozradostený.
– S padákom. Zajtra sú preteky.
Prestával som sa usmievať.
– Skákať kam?
– Na zem.
– Načo?
– To ste nepozerali televízor? čuduje sa riaditeľ. Teraz je to moderné: herci krasokorčuľujú, speváčky lietajú po šapito na trapézach A teraz novinka: vedci robia rekordy Profesor Bielik včera boxoval, – ukázal na chudučkého Bielika s opuchnutým nosom a náplasťami na tvári. Docent Petráš v sobotu zápasil grécko-rímsky štýl teraz leží na ARO Teraz ste na rade vy. Rozdelili sme zvyšné športy vám vyšiel padák.
Pri slove vyšiel sa mi zamotala hlava.
– Kedy skákať? ledva som sa opýtal.
– Zajtra. Na Deň vtákov, – zahlásil Karvay.
V nádeji na pomoc som sa obrátil na Baloga.
– Prečo si vtáky žiadajú, aby som sa zabil?
Riaditeľ mi položil ruku na plece:
– Byt ako viacdetný dostanete isto, ale Sú byty s loggiami a bez, s výhľadom do parku aj na cementáreň Aj vaše zapojenie do života ústavu bude pri rozdeľovaní zohľadnené
Nastala pauza. Rozhrýzol som si validol a spýtal som sa:
– A ak nedoletím až na zem?… Alebo trafím mimo?… Dostane moja rodina ten s výhľadom do parku?
Karvay sa s úsmevom uistil:
– Veď viete, podľa pravidiel: vdovy a siroty idú mimo radu! A nebuďte taký nervózny! povzbudil ma po pleci. Nebudete sám, dostanete skúseného parťáka! ukázal prstom na bledého mladíka v okuliaroch, ktorý sa krčil v kúte.
– To je doktorand, – vysvetľoval Karvay, – toho aj tak majú vyhodiť pre znižovanie stavov.
Od detstva mám panický strach z výšok. Krútilo sa mi už na stoličke keď som pribíjal klinec. Pri slove lietadlo mi prišlo nevoľno. Večer doma som trénoval: skákal som z gauča na koberec.
Na druhý deň nás s doktorandom, odsúdencami, odviezli čiernym dlhým mikrobusom ako pohrebným vozidlom. Za nami išiel Balog. Za ním, v električke, fanúšikovia: tridsať docentov, kandidátov a profesorov.
Na letisku nás privítal Karvay a orchester, ktorý si objednal zahrali rozlúčkový pochod. Keďže to bol pohrebný orchester, znelo to naozaj rozlúčkovo, až pilotovi vyhŕkli slzy. Traja hudobníci išli do lietadla s nami, aby nám vyskúšali niečo veselé, keď budeme padať.
Inštruktor, dobrý a tichý človek, sa na nás díval s ľútosťou. Pozrel na moje brucho a nariadil, aby mi dali ešte jeden padák. Dostal som na seba ďalší batoh. Ak doktorand vyzeral ako jednokuprý ťava, ja ako dvojkuprý.
Vo vzduchu náš inštruktor ešte raz vymenoval všetky možnosti, keď sa padák nemusí otvoriť, a trikrát nás pobozkal. Potom otvoril poklop, s úškľabkom pozrel na mňa a zašepkal: Čas!
Podal som mu ticho obálku:
– Odozdajte to manželke. Ak sa narodí syn, nech ho dá po mne.
Inštruktor ma chcel povzbudiť:
– To je len na začiatku strach, potom už nič necítite.
– Poďte, kamikadze! rozveselil sa pilot.
Hudobníci zahrali Našim nepriateľom sa nevzdáme! zavrel som oči a skočil. Keď som otvoril oči, polovica mňa bola stále v lietadle, druhá visela von: zasekol som sa v poklope. Inštruktor a doktorand ma tlačili hlavou dole, ale nič.
– Musíme ho namydliť, – navrhol doktorand.
Tichý inštruktor začal byť nervózny:
– Uvoľnite východ! kričal. Zastavili ste preteky!
– Ako mám uvoľniť? zakričal som späť.
– Vydýchnite vzduch!
Vydal som dlhé Uuu, vypustil všetok vzduch, a prepadol som sa von. Krúžok som stiahol ešte v lietadle, takže padák nestihol vystreliť a zachytil sa o podvozok. Ostal som visieť pod lietadlom.
Pilot skúšal rôzne figúry, aby ma striasol, ale držal som sa statočne.
– Prestaňte vyvádzať! kričal inštruktor. Okamžite pustite lietadlo!
Ale ja som nepustil.
Inštruktor sa vyklonil, doktorand ho držal za nohy. Inštruktor už skoro siahol na laná, ale lietadlo trhlo a on vypadol. Ale nevypadol sám doktorand, čo ho držal za nohy, padal s ním. Inštruktor ma ešte stihol chytiť za sako, doktorand zasa jeho nohy.
Let sa stal veselším. Vyzerali sme ako cirkusová rodina akrobatov.
Hudobníci hrali Letíte, holuby, letíte!
Inštruktor vykrikoval, že mu doktorand zaškrtil tepny a dostane gangrénu!
Aby si oddýchol, ponúkol som doktorandovi svoje nohy aj tak len viseli. Ale inštruktorove boli tenšie a dal sa lepšie držať, takže nechcel meniť.
Pristáť s trojicou tiel na podvozku lietadlo nemohlo. Okrúžilo nad letiskom, prudko znižovalo výšku a dávali nám šancu skočiť na trávu. Odpadať sme mali po poradí, najprv doktorand. Lietadlo kleslo tak nízko, že už sa doktorand šúchal po zemi, no inštruktorove nohy nepustil a vrátil sa s nami späť do vzduchu.
Inštruktor preklínal svoje nohy a prial im, aby odpadli spolu s doktorandom.
Hudobníci hrali Nebo je náš domov!
Benzín sa míňal. Z poklopu vysunuli palicu so slučkou, chytili doktoranda za nohy a ťahali hore naspäť opačným poradím: najskôr jeho, potom inštruktora, potom mňa. Mňa ťahali len do polovičky, zasekol som sa: hlava v lietadle, nohy vonku. Ale to už nebolo strašné, lietadlo pristávalo. Musel som ešte asi pol kilometra bežať s lietadlom po dráhe.
Nikto nezomrel, všetci sme boli šťastní.
Orchester hral najveselejší z pohrebných pochodov.
Len inštruktor nemohol vstať: doktorand stále nepustil jeho nohy, držal sa ako kliešť. Museli mu prsty odtŕhať kliešťami.
Keď ho konečne oslobodili, inštruktora postavili a zistilo sa, že mu za ten čas nohy narástli. Vyzeral ako pštros.
– Zajtra ďalšie preteky, – zahlásil Karvay.
Po tejto správe inštruktor zbledol ako môj neotvorený padák a rozbehol sa na svojich dlhých nohách k telefónu. Kam volal ani čo hovoril, to nikto nevie. Mne uznali víťazstvo v týchto aj vo všetkých ďalších súťažiach nasledujúceho desaťročia. Dokonca aj v behu mi uznali rekord: bežal som totiž rýchlosťou lietadla. Síce len spodnou polovicou tela, tá horná letela, takže výsledok rozdelili na dve polovice.
Ale rekord to bol aj tak!
