Po hádke s Jankou som sa cítil trošku vinný. Po rozvode som sa zoznámil s kolegyňou Jánou, no nie je to tak pokojné, ako by som chcel. Jána je roztržitá a vždy nájde dôvod na hádku.
No jasné, že by som nemusel rozvíjať ten tenistický zápas, ale Jánine výstřelky ma už dosť vyčerpali pomyslel som si, keď som jazdil z práce domov svojím Škodiom. Keby sme sa pohádali v súkromí, fajn, ale ona to vždy robí pred celým oddelením a kolegovia sa smejú. Všetci sa divia, prečo som ju vôbec našiel. Našťastie som si ju už zmazal z telefónu
Večer som si chcel oddýchnuť, dal som si niečo na zjedenie, vrazil som sa do telefónu a pozeral som sa na televízor ležiac na pohovke. V duši mi niečo ťahalo.
Martin už spal, keď ho prebudil telefón. Volala neznáma číslica, ale on automaticky odpovedal ospalým hlasom.
Áno
Ahoj, ozval sa cudzí mužský hlas, ešte sa hneváš?
Nie, odpovedal, hoci bol ešte v stave spánku, už rozpoznal, že to nie je jeho.
Dobre, prepáč, zareagoval som. Ale pochop, že robiť scénu pred všetkými nie je pekné, a ja som si tiež trochu zavrádzal. Hneď som ti zmazal číslo, ale potom som si spomenul, že ho poznám naspamäť. Poď k tebe.
Hneď? pozrel na hodinky, bolo práve jedna ráno.
Martin chcel spať a nevedel mu vysvetľovať, že si pomýlil číslo to by trvalo.
Čakám, skrátil hovor.
Nechcel o tom ani premýšľať, chcel radšej spánok, a tak si pomyslel, že ten chlap možno šiel k svojej priateľke a znova zaspal.
Ráno, po dopití kávy a umytí šálky, mu zazvonil telefón.
Ó, Bože, kto to volá tak skoro pred prácou A je to tá istá neznáma číslica, čo v noci. povedal si.
Ahoj, znova počul ten istý hlas.
Ahoj.
V noci ma moja priateľka vyhodila a zatvorila dvere pred nosom, poďakoval sa veselým hlasom.
No, ani sa nepokáral, povedala, a hneď na ty prešli.
Áno, máš pravdu Ale teraz musíš mi kompenzovať morálny škodlivý vplyv, povedal.
Zasmiala sa, prekvapila ju.
Ja? Čo ja mám? Mal by som si číslo lepšie zapamätať.
Prečo si to hneď nepovedal, že som pomýlila?
Lebo som chcela spať. Slušní ľudia nerušia svoje dievčatá v noci.
Možno s tým súhlasím, ale máš mi dať rande
To už je moc, snívaš
Prečo nie? Keď sme sa v noci zoznámili, nebolo to zbytočné.
My sme sa nezoznámili.
Tak ja som Marek. A tvoje meno?
Dobromila, odpovedala autom.
Super, páči sa mi tvoje meno, zasmial sa Marek, poďme sa večer stretnúť v kaviarni, okolo šiestich.
Bože, nevidel som ťa, a už chceš stretnutie Možno som stará a strašidelná ako babka.
Z hlasu znieš mlada a pekná, pošukoval Marek, som tiež v plnom rozkvete. Navyše som čitateľ a všetko vidím Už mi ťa mám rád.
Dobromila sa zasmejala.
Prečo si sa pýtal na meno?
No, aj čitateľ robí chyby. Tak čo s rande? Čakám ťa v kaviarni Šťastie.
Nie, s tebou sa nestretnem, si príliš sebavedomý a arogantný, povedala.
Nepresviedčam, ale vážne ti odporúčam, máš čas do večera, odložil Marek.
Dobromila jazdila do práce v autíčku s hlavou plnou otázok.
Čo to bolo? Kto to bol?
Celý deň sa potácala v papieroch ako veverička v kolese, v kancelárii sa pripravovali na kontrolu a všetko muselo byť v poriadku.
Jej tridsaťtri rokov od rozvodu. Nemala deti, manžel nechcel, aj keď ona presadzovala. Nakoniec zistila, že neznáša deti. Keď jej mladšia sestra prišla s dvojčatami, manžel okamžite odišiel. Večer sa vrátil a rozčúlený povedal:
Nemôžem tie malé, krikajú všade… Povedz svojej sestre, nech neprichádza, keď som doma.
Po tom sa rozviedli bez žiaľu. V práci nemala čas myslieť na Mareka a jeho nočný hovor. Takéto stretnutia brala ľahko, hlavne nevyhnutné rande naslepo.
Dobromila, prinies mi zložku dokumentov, čo si mi včera ukazovala, povedal šéf, mrkajúci na ňu, ako keby sa vracal z niekde. Niečo ma znepokojuje
Dolážala sa, že šéf ju považuje za spoľahlivú odborníčku, takže mu dávala ťažkú prácu a čakala na veľkú odmenu. Niektoré kolegyne, najmä Ríza, jej závideli a šuškali:
Čo to ona robí, že náš Borišok, tak sme ho nazývali v tajnosti, neprestáva jej hádzať papiere, my sme tiež šikovní a ešte má bonus.
Najviac sa namietala Ríza, a vždy jej odpovedal Tomáš:
Áno, závist je čierna vec, Rízo, bez chýb nič nepokážeš. Náš šéf má ostrý zrak, všetko vidí.
Oh, a ty tiež Čo, na tejto Polke sa svetlo rozsvietilo?
Tomáš nikdy nesporný s dievčatami, len vecne vysvetľoval situáciu.
Keď sa pracovný deň skončil, Dobromila si oddýchla, bol to produktívny deň. Sadla si k autu a odrazila sa na cestu. Zrazu odbočila k Šťastiu a zastavila bez toho, aby vystúpila.
Pozorovala ľudí, čo prichádzali k Šťastiu alebo stáli pri vchode. Pri dverách stál mladý muž s kyticou bielych ruží, otočil sa k nej a pozeral na chodník, očakávajúc, že niekto príde.
Konečne sa otočil a ona bola prekvapená.
To je Marek, moja prvá láska vykričila.
Od tej chvíle ho nevidela viac. V strednej škole ju Marek zaujal on bol v 11. ročníku, ona v 9. triede. Veľa dievčat ho malo, ale on si ju nevšimol, lebo bola mladšia. Vtedy mal kamarátku Lídu, krásnu a namyslenú dievčenu, ktorej otec bol starosta, takže mala všetko najlepšie.
Zaujímalo by ma, či na mňa čakať, alebo niekoho iného, neviem, hlas si nepamätám, a nekomunikovali sme. Po škole odložil štúdium a išiel niekam ďalej. Odvtedy som ho nevidela pomyslela si Dobromila. Dobre, pozriem, koho čaká.
Marek sa otáčal, očividne niekoho čakal a bol nervózny. Dobromila pomaly vystúpila z auta a šla k Šťastiu. Keď ho uvidela, široko sa usmial.
Nepomýlil som sa, pomyslel si, to je ona. Presne takú som si predstavovala.
Ihneď k nej pristúpil a podal ruže.
Dobromila, pre teba.
Ako vieš, že som to ja? A prečo viem, že mám radi biele ruže?
Predstavoval som si ťa takto, a nejako ti pripomínaš niekoho, odpovedala, smejúc sa. A ruže, to bola intuícia, hneď som si vybral biele.
Ty mi nepripomínaš, viem, že si Marek a boli sme v rovnakej škole, ja som bola mladšia. Vtedy si na mňa nepozeral.
Dobromila, si naša najlepšia volejbalistka, pamätám si, ako tvoje serváre skoro nikto nevrátil. Áno, bola si malá, teda podľa veku, ale pamätám si ťa a obdivoval som. A máš dlhé, štíhle nohy, čo som spomenul z volejbalu.
V kaviarni sedeli až do neskorej noci, potom odbehli svojimi autami a dohodli sa stretnúť nasledujúci večer. Odvtedy sa stretávali, rozprávali a ľutovali stratený čas.
O pol roku sa zosobášili, o rok potom mali krásnu dcéru a potom aj syna. Boli šťastní a často si spomínali na školské roky. Tá nočná náhoda viedla k šťastnému manželstvu, hoci už sa poznali. Život ich rozdelil, ale osud ich nakoniec spojil.
