Malá Mária, štyri roky stará, sediac na schodíku pred domom, pozorovala nováčika, ktorý sa nedávno objavil na ich dvore. Bol to šedivý dôchodca, ktorý si rozložil starú lavičku. V ruke držal hole, na ktorú sa opieral ako čarodejník z rozprávky.
Mária sa spýtala:
Dedo, ste čarodejník?
Keď dostala nie, trošku sa zamyslela.
Tak prečo máš tú palicu? pokračovala.
To mi pomáha chodiť, aby som sa pohyboval ľahšie doplnil Ján Kováč, pritom sa predstavil.
To teda musíte byť veľmi starý? opäť sa pýtala zvedavá Mária.
Podľa teba možno starý, ale ja si ešte myslím, že nie som tak starý. No, nohu mi bolí, pred časom som si ju zlomil, zle som spadol. Preto teraz s touto hůlkou kráčam.
V tom vyšla stará maminka, chytila ju za ruku a odtiahla do parku. Viera Horváthová pozdravila nového suseda, on sa usmial. Ale skutočné priateľstvo medzi šesťdesiatdvaročným mužom a Máriou sa rozbehlo rýchlejšie. Mária, keďčaká na babku, vychádzala na dvôr o niečo skôr a všetky novinky predkládala svojmu staršiemu kamarátovi: počasie, čo babka uvarila na obed, a čo mala kamarátka včera chorobu.
Ján Kováč vždy ponúkol svojej malej susedke čokoládovú bonbónku. A vždy ho prekvapil dievčatko vďačilo, rozbalilo bonbón, odňalo presne polovicu a druhú zabalilo späť do obalu a schovalo do vrecka svojeho kabátika.
A prečo si ju nejedla celú? Nepáči sa ti? pýtal sa Ján.
Veľmi chutí, ale musím ju nejako ponúknuť babke odpovedala Mária.
Dôchodca bol dojatý a pri ďalšom stretnutí prinesol dvoch bonbónov. Mária opäť odkúsla len polovicu a schovala ich.
Tak komu ich teraz šetríš? spýtal sa Ján, prekvapený štedrosťou dieťaťa.
Teraz ich môžem dať aj mamke a otcovi. Hoci si ich môžu kúpiť sami, radi, keď ich niekto obdaruje vysvetlila Mária svoje plány.
Jasné, máte veľmi priateľskú rodinu odhadol sused máš šťastie, dieťa, a srdce máš dobré.
A aj moja babka má dobré srdce, lebo všetkých miluje začala rozprávať Mária, no babka už vyšla z výťahu a podala ruku vnučke.
Ach, Ján Kováč, ďakujeme za pochúťky. Ale ani ja, ani Mária by sme nemali jesť sladkosti. Prepáčte
Čo teda mám robiť? Som v ťažkej situácii čo vám môžem ponúknuť? spýtal sa.
Všetko máme doma ďakujeme, nič nie je potrebné usmiala sa babka.
Nie, nedám tak ľahko. Rád by som vás obdaroval. Okrem toho budujem dobré susedské vzťahy, a to nebudem skryť usmial sa Ján.
Tak prejdeme na orechy. Budeme ich jesť len doma, čistými rukami. Súhlasíte? babka sa obrátila aj na suseda aj na vnučku.
Mária a Ján prikývli a nabudúce Viera Horváthová našla v Máriiných vreckách niekoľko vlašských orechov alebo lieskových.
Ach, moja malá veverička, nosí orechy. Vieš, že dnes sú to drahé potešenie, a starcovi sú potrebné lieky, lebo je kŕčový?
Nie, on nie je kŕčový ani starý. Noha sa mu už zotavuje zasiahla za kamaráta Mária a na zimu chce opäť ísť na lyže.
Na lyže? zamyslela sa babka no, tak to je super.
Kúpte mi, prosím, lyže, áno? požiadala Mária a budeme s Jánom Kováčom jazdiť. Sľúbil, že ma naučí
Viera Horváthová, kráčajúc v parku s vnučkou, už videla suseda, ktorý pochodoval po aleji už bez hole.
Dedo, idem s tebou! Mária ho dobehla a šla po ňom energickým krokom.
Počkaj na mňa, prosím za ním pobehla Viera.
Tak traja kráčali spolu a čoskoro Viera zistila, že taký chôdza je zábavná. Pre Máriu to bola hra, v ktorej sa mohla pretekať, tancovať na chodníku, vyliezť na lavičku a zdraviť babku so susedom, potom znova behať popri nich a prikazovať:
Jedendva, trištyri! pevnejšie kroky, pozeraj dopredu!
Po prechádzke si babka a sused sadli na lavičku, Mária si hrala s kamarátkami a vždy si od Jána vzala nejaký orech pred odchodom.
Hýľujete ju hanbila sa babka poďme to udržať len na sviatky. Prosím.
Ján Kováč začal Vieri rozprávať, že je vdovec už päť rokov a až teraz sa rozhodol predať svoj trojizbový byt a rozdeliť ho na dva: malý jednopokojový, kam sa sám presťahoval, a dvojizbový pre rodinu svojho syna.
Páči sa mi to. Nie som najväčší spoločenský typ, ale priateľov potrebujem, hlavne v susedských veciach.
O dva dni neskôr zazvonil u Jánovho dverí zvon. Na prahu stála Mária a Viera so miskou koláčov.
Chceli sme vás potešiť pozdravila Viera.
Máte čajník? spýtala sa Mária.
Samozrejme, poďte dnu! Ján otvoril dvere.
Pri čaji sa všetkým zahrialo a malo sa príjemne. Mária prezerala Jánove knihy a obrazy, Viera sledovala radosť svojej vnučky a to, akým trpezlivým spôsobom Ján rozprával o každom obraze.
Moji vnúčikovia už dávno odišli na univerzitu. Chýbam ich dodal Ján a tvoja babka je ešte mladá!
Pošiel k Márii, pohladil ju a podal ceruzku a papier.
Ja som až dva roky v dôchodku, a nudiť sa nemám poznamenala Viera, pozerajúc na vnučku a navyše dcéra čaká druhé dieťa. Máme šťastie, že bývame v susedných domoch, tak sme si navzájom pomáhali. Počítaj, sme ako jedna veľká rodina.
Celé leto susedia trávili spolu, a keď prišla zima, babka, ako sľúbila, kúpila Márii lyže a trojica začala trénovať na miestnej lyžiarni na Štrbských Plesoch.
Ján a Viera sa stali takí dobrí kamaráti, že chodili vždy spolu. Mária, ktorá nechodila do škôlky, bola väčšinou u babky, takže sa trikrát denne stretávali. Jedného dňa Ján odcestoval do svojich príbuzných v Bratislave.
Mária ho veľmi chýbala a neustále sa pýtala babky, kedy sa vráti.
Odcestoval na dlhšie vysvetlila babka povedal, že bude mesiac u nás, pretože sme sa dohodli, že sa budeme starať o jeho byt, keď bude preč. Viera už zvykla na pozorného suseda a tešila sa z jeho návštev, úsmievu a dobrej nálady. Ján pomáhal: opravoval zásuvky, menil žiarovky v lustre
Už po týždni Viera aj Mária cítili, že im chýba ich priateľ. Chodili von a pozerali na prázdnu lavičku, kde ich obyčajne čakal.
Osem dní neskôr Viera vybehla z výťahu, bežala k vnučke a uvidela Jána na svojom obľúbenom mieste.
Drahý sused zaskočila Viera nečakali sme ťa tak skoro! Hovoril, že zostane dlhšie?
Áno, už ma unavoval ruch veľkomesta. Moji synovia sú všetci v práci a ja som sa sem vrátil, lebo som vás všetkých chýbal, akoby ste boli rodičia povedal s úsmevom.
Dedo, čo si svojím vnúkom daroval? Bonbóny? spýtala sa Mária.
Dospelí sa zasmiali.
Nie, drahá bonbóny by im ublížili, sú už dospelí. Musel som im dať peniaze, napríklad 50 eur, aby si mohli študovať a rozvíjať sa priznal Ján nech majú rozum.
A ja som rada, že si sa rýchlo vrátil, cítiť sa ako doma usmiala sa Viera.
Mária ho objala a rozplakala ho do poslednej slzy.
Dnes máme veľa palaciniek s rôznymi plnkami. Nie sú horšie ako koláče, sú ľahké a jemné. Poďme piť čaj a povíš nám, ako je v Bratislave pozvala Viera.
Čo je Bratislava? Krásne mesto, všetko tam nájdeš. Priniesol som vám darčeky, ktoré sa vám určite budú páčiť Ján vzal Viera za ruku, Máriu za ruku a išli domov, keď spustil prvý jarý dážď. Teplé obdobie prišlo skôr, než sa očakávalo.
Prečo je dnes tak teplo? spýtal sa Ján, pozerajúc Viera.
Lebo sa blíži jar! odpovedala dievčatko čoskoro je Deň žien, babka bude stavať stôl a pozývať hostí. A teba, deda, tiež.
Ahoj, ako vás milujem, drahé susedky povedal Ján a šplhal po schodoch.
Po palaciniek dostali suveníry: Márii krásna ručná drevená maňuška, a Vieri strieborný brož. Trojica opäť vyšla na ulicu a šla po svojom opotrebovanom trakte v parku. Sneh sa zmenil na šedý a nasýtil sa vodou, cesty sa odhalili. Mária poskakovala po vysychajúcich dlažbách a radovala sa z teplého vzduchu:
Babička, dedu, dobehnite ma! Jedendva, trištyri! pevnejšie kroky, pozeraj dopredu!
