Bratislava. Jeseň. Vlhký vietor, unavené oči a ešte viac unavené srdce. Zuzana sa vrátila domov po desiatich hodinách v supermarkete. V hlave sa jej točila len jedna myšlienka:
„Keby aspoň Martin pripravil nejaké zemiaky…”
Byt privítal vôňou niečoho chutného. Zuzana si zliezla kabát, vyzula topánky a vošla do kuchyne – na stole stáli tanieriky s dymiacim zemiakovým pyré a pečeným kuracím mäsom. Vedľa ležali lyžice, soľ, chlieb a čajník. Martin potichu prikývol na stoličku:
“Sadni si.”
“Wow, dnes je čo za sviatok?” Zuzana sa usmiala naprúdene. “Toto je niečo nové?”
“Nič extra,” pokrčil plecami. “Ale musím s tebou niečo prebrať.”
Jedli v tichosti. Kuracie bolo šťavnaté, pyré tak akurát slané. Zuzana zapohol čajník, pripravila lipový čaj. Sadla si oproti mužovi.
“Tak čo, hovor. Vidím, že ťa niečo trápi.”
Martin dlho pozeral z okna. Potom obrátil pohľad na ženu.
“V sobotu majú starí rodičia zlatú svadbu. Pozvali nás.”
“Aha, to sú tí, čo nám darovali na svadbu päťdesiat tisíc korún? A ako tam pojdeme? Veď sme sa mali rozvádzať.”
“No, poďme tam len tak. Pre starých ľudí. Sú radi, že ešte sme spolu. Oficiálne sme stále manželia.”
Zuzana na neho pochybovačne pozrela. Nemala silu hádať sa ani sa mieriť.
“Dobre, poďme. Možno naposledy spolu na návštevu.”
Išli autom Martinovho otca. On s otcom vpredu, Zuzana s jeho matkou vzadu. Ticho.
“To ste sa pohádali?” zašepkala svokra.
“Nie,” odpovedala Zuzana s núteným úsmevom.
“Pozri, aké prstene sme im kúpili na výročie. Zlaté, krásne.”
“Krásne,” prikývla.
“Žite v zhode. Za päťdesiat rokov vám ich deti darujú podobné.”
Zuzana sklopila oči. Päťdesiat rokov? To je celá večnosť…
Na oslave bolo veselo: mladí, dospelí, starí. Hody, smiech, prípitky. Ale Zuzana sa držala od Martina ďalej. Ženy z jeho rodiny ju vtiahli do prípravy programu. Mali len niečo cez tridsiatku, ako ona. Hádali sa, škádlili svojich mužov, ale… bolo vidieť, že ich milujú.
Zuzana si kládla otázky:
“Milujem ho? Miluje on mňa?”
Možno kedysi. Ale teraz… Dom neútulny, peniaze vždy v nedostatku. Nový kabát si nemohla kúpiť už tri roky. Deti? On o nich ani nezačal. Prácu si poriadne nájsť nevie. A predsa kedysi bol jej splneným snom…
Oslava skončila neskoro. Hostia sa rozchádzali. Stará mama Mária pristúpila k nim:
“Ostaňte u nás. Prespíte. A pomôžte nám trochu upratať.”
Zuzana a Martin v tichosti začali zbierať zo stolov. Pracovali súA keď ráno vstali, Martin už zohrieval na sporáku čaj a Zuzana vedela, že stojí za to ešte chvíľu počkať.
