Sasha nedokázala vysvetliť, ale mala pocit, že do tohto dievčatka sa vteliila duša jej matky. Normálne neverila na takéto mystické veci, ale v tomto prípade bolo toľko náhod, že aj keby chcela, nemohla ich ignorovať.
Dievčatko sa narodilo osem mesiacov po smrti jej matky – a prečo nie, duša si možno našla cestu späť na túto pozemskú púť. Samotný fakt narodenia by nič neznamenal, keby sa neudial presne v deň maminých narodenín, presne štyridsaťšesť rokov po jej vlastnom narodení.
Tým však náhody neskončili. Sasha bola najatá ako opatrovateľka pre dievčatko. Bola to jej druhá práca ako opatrovateľka – prvýkrát pracovala pre mladšiu sestru svojej spolužiačky, a teraz tu. Pôvodne nechcela byť opatrovateľkou navždy, snažila sa dostať na psychológiu, ale nepodarilo sa jej to ani na druhý pokus. Teraz cítila, že na tretí pokus to určite vyjde.
Práca predavačky alebo čašníčky ju nelákala, a opatrovanie vnímala ako potešenie, nie prácu. Vďaka vynikajúcim odporúčaniam ju táto mladá žena prijala na skúšobnú dobu, a Sasha úprimne povedala, že o rok sa plánuje opäť pokúsiť o univerzitu. Matka dievčatka, Katarína, bola o pár rokov staršia než Sasha a okamžite navrhla, aby si tykali.
– To je dobre, tam pôjde Anička do špeciálnej škôlky, – upokojovala ju Katarína. – Je veľmi vyspelá, už by tam mohla chodiť, ale ja mám obavy, a tiež má každodenné špeciálne aktivity. Má istú zvláštnosť – zatiaľ som ti to nepovedala, dúfam, že to nebude problém, lebo mnohé opatrovateľky sa zastrašia štatútom zdravotne postihnutého dieťaťa, alebo si žiadajú honorár, ktorý si nemôžem dovoliť.
Sasha si predstavila niečo desivé, ako napríklad, že dievčatko má rozštiepené podnebie a čaká na operáciu, alebo má epilepsiu.
– Anička má senzorineurálne poruchy sluchu, je to dedičné ochorenie…
Sasha sa usmiala a prerušila ju.
– Nemusíš mi hovoriť, viem, čo to je, v našej rodine sa to tiež vyskytovalo.
– Preto som ťa pozvala, naša spoločná známa povedala, že aj tvoja mama tým trpela, takže sa nezľakneš toho.
Sasha sa toho naozaj nebála, moderné prístroje umožňovali takmer úplné obnovenie sluchu, no jej mame bolo omnoho ťažšie, pretože s ňou komunikovali posunkovým jazykom.
Posledná náhoda spočívala v tom, že dievčatko vyzeralo veľmi podobne – tmavé oči, obočie so zdvihnutými končekmi, akoby bola vždy prekvapená, neposlušné kučeravé vlasy. Sasha dokonca zašla za otcom a požiadala o maminu starú fotografickú zbierku – bolo to jasné, dievčatko vyzeralo presne ako jej matka v detstve! Keď to povedala otcovi, len ju poúčal:
– Zlatko, veľmi ti chýba mama. Čo sú to za mystické hlúposti? Mala by si sa sústrediť na to, aby si si našla vlastné deti!
Sashu to zahanbilo – nedávno sa stretla na prípravných kurzoch s chlapcom menom Marek a už tri razy s ním šla na rande. O deťoch bolo zatiaľ priskoro premýšľať. Otec zrejme všetko pochopil podľa jej rumencových líc.
– Opýtala si sa ho, či v rodine nemá poruchu sluchu?
– Ale ocko!
Rodičia ich už od detstva presviedčali – aj jej, aj jej brata Andreja, že už v začiatkoch vzťahu by si mali zistiť, či potenciálny partner nemá recesívny gén spôsobujúci poruchu sluchu, keďže aj Sasha aj jej brat Andrej boli nositeľmi tohto génu.
– Čo ocko…? – spýtať sa nič nestojí.
Sasha sa musela rýchlo z tej situácie vytratiť.
Možno preto, že si vymyslela túto reinkarnáciu duší, alebo bolo dievčatko naozaj vyspelé a dobré, Sasha sa k nej veľmi pripútala a odmietala si predstaviť, že by sa mali rozlúčiť. Možno mal otec pravdu a jej bol najvyšší čas mať vlastné deti? No bola ešte mladá a snívala o vzdelaní… Nejakým spôsobom o tom začala hovoriť s Katarínou, ktorá trávila celé dni v práci, aby svojim dcéram a sebe zabezpečila slušný život.
– Musíš študovať! – trvala Katarína. – Musela som prerušiť štúdium, lebo som otehotnela, a teraz sa nemôžem dostať nad určitú pozíciu v práci. Je to tak frustrujúce – mám viac skúseností a vedomostí, no radšej vezmú niekoho, kto práve dokončil školu.
– A otec dieťaťa? – opýtala sa Sasha opatrne. Za štyri mesiace, čo tu Sasha pracovala, sa otec jej zverenej nikdy neukázal.
– Nie je, – odpovedala zase Katarína.
– Ako to?
– Tak jednoducho. Ani nevie, že má dcéru. Spoznali sme sa v inom meste, bola som na týždeň u priateľky a stretla som ho v bare. Bola to láska na prvý pohľad! Dohodli sme sa, že sa zase stretneme – buď príde on alebo ja za ním. Ale nevyšlo to – rozlúčil sa so mnou cez e-mail – prepáč, nemôžeme byť spolu, zaslúžiš si niečo lepšie a tak ďalej.
– To je hrôza… A to si netušila, že si tehotná?
– Nevedela som to. Zistila som to týždeň po tom. A rozhodla som sa porodiť, – Katarín sa usmiala. – Nikdy som to neoľutovala.
– Áno, Anička je úžasná. Pripomína mi moju mamu, – prizná Sasha.
Katarína sa rozosmiala.
– Medzi tebou a Aničkou je karmické spojenie, všimla som si to už dávnejšie.
– To som povedala otcovi, a on sa mi vysmial. Povedal, že mám mať vlastné deti.
– Najprv vyštuduj a potom sa môžeš venovať deťom, – pripomenula Katarína. – Alebo skončíš ako ja.
Na Nový rok sa Sasha pripravovala na let k bratovi do susedného mesta – ten viedol oddelenie v cestovnej kancelárii a nemohol cestovať na dlhšie. Sashe sa u brata veľmi páčilo – mal krásny byt na pätnástom poschodí s úžasným výhľadom. Vopred kúpila Aničke darček – hľadala medvedíka, ktorý by vyzeral ako ten mamin a našla ho. Dievčatko si medvedíka zamilovalo a oznámilo, že s ním bude spávať.
Sedela na útulnej kuchyni u brata, keď dostala správu od Kataríny, že Anička sladko spí, obímajúc plyšového medvedíka. Sasha sa dojala a ukázala fotografiu Andrejovi, povediac mu celý príbeh o karmickej väzbe a reinkarnácii duší.
– Sash, to myslíš vážne? Aká reinkarnácia duší?
– Ale pozri – Anička sa dokonca menej podobá na svoju matku ako na našu! Pozri sa.
Našla v telefóne selfie, ktorú urobili deň predtým – ona, Anička a Karatika a podala ju bratovi. Ten dlho skúmal fotografiu a potom sa spýtal cudým hlasom:
– Ako sa volala?
– Anička, povedala som.
– Nie, myslím dievča.
– Katarína. Prečo?
Brat prehltol.
– Má Anička problémy so sluchom?
– Ďakujem, už pol hodiny o tom hovorím. Povedala som, že dievčatko má nasluchové prístroje! Dokonca aj v tom je podobnosť! Otec Kataríny má to isté ochorenie, čo naša mama, samozrejme že toto nie je reinkarnácia, ale gény, no rozmysli si to…
Brat vyskočil a začal nervózne pochodovať po miestnosti.
– Koľko má rokov? Kedy sa narodila?
– Prečo sa pýtaš? – začala Sasha, no potom sa s hrôzou zamyslela, prikryla si ústa rukou. Smutným hlasom, akoby sa bála spochybniť svoju domnienku, šepla. – Katarína tvrdí, že ju opustil cez e-mail a nič nevedel o dieťati. To si bol ty???
Na druhý deň leteli všetci traja naspäť, sotvaže si stihli chytiť posledné letenky. Otec si utieral slzy, keď pozeral na fotografie novonájdenej vnučky, Andrej si hrýzol pery, ako v detstve, a opakovane sa Sashy pýtal na Katarínu a Aničku. Sasha bola ako jediná pokojná – vedela, že to všetko dobre dopadne. A reinkarnáciu duší nik nezrušil…
