PRENÁŠANIE DUŠÍ.
Saša nedokázala vysvetliť, prečo, ale mala pocit, že do tejto dievčiny sa vtelená duša jej matky. Bežne neverila na rôzne mystické veci, no týchto náhod bolo toľko, že, ak chceš, ver, ak nie, never.
Dievčina sa narodila o osem mesiacov po smrti jej matky – prečo nie? Duša si potúlala, kde potrebovala, a vrátila sa na tento svet. Aj keď samotný fakt narodenia by nič neznamenal, keby sa nenarodila presne v deň matkiných narodenín, štyridsaťšesť rokov neskôr.
Tu náhody nekončili. Sašu si najali ako pestúnku pre dievčinu. Bola to jej druhá práca v úlohe pestúnky – prvýkrát sa starala o mladšiu sestru spolužiaka, a teraz tu. Saša neplánovala zostať pestúnkou po celý život. V skutočnosti sa snažila dostať na psychológiu, ale prvýkrát sa jej nepodarilo, ani druhýkrát, len o kúsok. Na tretí raz to určite zvládne.
Nechcela pracovať predavačku alebo čašníčku, ale pestúnka – to nie je práca, to je radosť. Vďaka úžasnému odporúčaniu bola jedna mladá žena ochotná Sašu zamestnať, hoci na skúšobnú dobu. Saša sa na oplátku úprimne priznala, že o rok mieni ísť na vysokú školu. Matka dievčiny, Alica, bola asi o päť rokov staršia ako Saša a okamžite navrhla, aby sa oslovovali krstnými menami.
– No vidíš, potom už Anička pôjde do špeciálnej škôlky, – upokojovala ju Alica. – Je veľmi rozvinutá a mohla ísť už dávno, ale ja som sa stále obávala, navyše má každý deň špeciálne cvičenia. Má svoju zvláštnosť – doteraz som ti to nepovedala, dúfam, že to nebude problém, lebo veľa pestúnok sa bojí statusu zdravotne postihnutého dieťaťa, alebo požadujú taký honorár, ktorý si nemôžem dovoliť.
Saša si predstavovala rôzne scenáre, napríklad, že dievča má rázštep mäkkého podnebia a čaká na operáciu, alebo možno trpí epilepsiou.
– Anička má neurologickú stratovú poruchu sluchu, je to dedičné ochorenie… Saša sa usmiala a prerušila ju.
– Nemusíš hovoriť, viem, čo to je, v našej rodine sa to vyskytuje tiež.
– Preto som ťa pozvala, naša spoločná známa povedala, že aj tvoja mama tým trpela, takže sa nebudeš báť.
Saša sa nebála a nebolo to nič zložité – moderné prístroje umožňujú takmer úplne obnoviť sluch, len pre jej mamu to bolo zložitejšie, s ňou komunikovali posunkovým jazykom.
Poslednou náhodou bolo, že dievčina vyzerala tak podobne – rovnaké tmavé oči, obočie s trochu nadvihnutými končekmi akoby stále prekvapená, neposlušné kučeravé vlasy. Saša dokonca zašla za ocom pýtať sa po starých maminých albumoch – naozaj, dievča akoby z oka vypadlo jej mame v detstve! Keď to povedala otcovi, len ju jemne pokarhal:
– Dieťa, len sa ti cnie za mamou. Čo sú to za mystické výmysly? Musíš si už porodiť svoje vlastné deti!
Saša sa začervenala – vlastne sa na prípravných kurzoch spoznala s chlapcom menom Paľo a už trikrát s ním bola na rande. O deťoch bolo priskoro hovoriť. Otec to podľa všetkého pochopil podľa jej ružových líc.
– Opýtala si sa ho, či v rodine nemá stratovú poruchu sluchu?
– Ach, otec!
Rodičia im to vštepovali od detstva – jej aj bratovi Andrejovi, že už pri prvom zoznámení sa je treba zistiť, či potencionálni partneri nie sú nositeľmi recesívneho génu vedúceho k stratovej poruche sluchu, pretože Saša aj jej brat Andrej boli nositeľmi tohto génu.
– Čo otec…?! – za otázku peniaze neberú.
Musela sa rýchlo stiahnuť. Či už kvôli tomu, že si vymyslela to prenos duší, alebo naozaj bola dievčina tak rozvinutá a milá, ale Saša sa k nej veľmi pripútala a nechcela ani pomyslieť na to, že by sa museli odlúčiť. Možno má otec pravdu a mala by si už založiť vlastnú rodinu? No ona bola tak mladá, túžila po vzdelaní… Tak došlo k tomu, že sa s Alicou o tom rozprávali, pretože Alica trávila celé dni v práci, aby zabezpečila slušný život pre dcéru a seba.
– Musíš študovať! – trvala na svojom Alica. – Ja som musela kvôli tehotenstvu opustiť vysokú školu a teraz sa nemôžem dostať na vyššiu pozíciu, je to tak frustrujúce – mám viac skúseností aj znalostí, ale prijímajú čerstvých absolventov univerzít, ktorí len prekladajú papiere.
– A otec dieťaťa? – opatrne sa spýtala Saša. Za štyri mesiace od kedy bola pestúnkou, sa otec dieťaťa na scéne ani raz neobjavil.
– Nie je. – odpovedala Alica.
– Ako to, že nie je?
– No tak. Ani len nevie, že má dcéru. Zoznámili sme sa v inom meste, prišla som na týždeň k priateľke, stretla ho v bare. Bola to láska na prvý pohľad! Dohodli sme sa, že sa čoskoro stretneme – on priletí za mnou, alebo ja za ním. Ale nevyšlo to – rozlúčil sa so mnou cez email – vraj prepáč, nemôžeme byť spolu, zaslúžiš si lepšieho a podobne.
– Silné… A ty si nevedela, že si tehotná?
– Nevedela som. Zistila som to o týždeň. A rozhodla som sa porodiť, – Alica sa usmiala. – Nikdy som to neľutovala.
– Áno, Anička je úžasná. Tak mi pripomína moju mamu, – priznala sa zrazu Saša.
Alica sa rozosmiala.
– Vy s Aničkou máte karmické spojenie, všimla som si to už dávno.
– Ako som to povedala otcovi, vysmial ma. Povedal mi, že si musím porodiť vlastné deti.
– Najprv sa uč, až potom deti, – pripomenula jej Alica. – Inak skončíš ako ja.
Na nový rok sa Saša s otcom chystala letieť za bratom do vedľajšieho mesta – ten viedol oddelenie v cestovnej agentúre a nemohol odísť na dlhšie. Saša bola u brata len raz a veľmi sa jej tam páčilo – mal nádherný byt na pätnástom poschodí s úžasným výhľadom. Dopredu kúpila Aničke darček – dlho hľadala medvedíka, ktorý by bol podobný tomu, akého mala jej mama, a našla. Dievčatko zázračného medvedíka ocenila a vyhlásila, že s ním bude spať.
Už sediac v útulnej bratovej kuchyni a vedúc ležérnu konverzáciu, Saša dostala správu od Alicy, v ktorej Anička sladko spala, objímajúc plyšového medvedíka. Saša takmer plakala a ukázala fotografiu Andrejovi, rozprávajúc mu celý príbeh o karmickom spojení a prenose duší.
– Saška, ty vážne? Aké prenosy duší?
– No počkaj – Anička vyzerá menej podobne na svoju matku ako na našu! Pozri.
Našla na telefóne selfie, ktoré urobili deň predtým – ona, Anička a Alica, a podala ho bratovi. Ten na fotografiu dlho pozeral, potom sa cudzím hlasom spýtal:
– Ako sa volá?
– Anička, veď som vravela. No dobre, nemá meno ako naša mama.
– Nie. Tá dievčina.
– Alica. Prečo?
Brat sťažka prehltol.
– A Anina… Je všetko v poriadku so sluchom?
– Ďakujem, hovorím tu o tom pol hodiny. Povedala som, že má sluchový aparát! Dokonca aj v tom je podobnosť! Alicin otec má to isté ochorenie ako naša mama, tu je to určite nie prenos duší, ale gény. Ale zamysli sa…
Brat poskočil a začal po miestnosti pobehovať.
– Koľko má rokov? Kedy sa narodila?
– Prečo sa pýtaš? – začala Saša, ale potom zhrozene, zakryjúc si ústa, zašepkala. Bez toho, aby chcela prerušiť svoje tušenie, povedala – Alica vraví, že sa s ňou rozišiel cez email a nič o dieťati nevedel. Bol to ty???
Na druhý deň už všetci traja leteli späť, zázrakom sa zmocniac posledných lístkov. Otec, utierajúc si slzy, si prezeral fotografie novoobjavenej vnučky, Andrej si hrýzol pery ako v detstve a znovu a znovu spovedal Sašu o Alici a Aničke. Saša bola jediná, ktorá bola pokojná – vedela, že všetko bude dobré. A aj s prenášaním duší nikto nič nepovedal…
