Romazky pre deda
Ján Petrovič býval na konci ulice, v malom, no pevnom dome.
Steny, ktoré kedysi postavil jeho otec z hustých smrekových trámov, s časom zatemneli, ale stáli neotrasiteľne. Strecha, hoci sa mierne prehýbala na východnom konci, neprikázala ani kvapky dažďa. Veranda však už dlhšie zaklíčila bolo načase opraviť, no ruky mu nedošli.
Mal už okolo osemdesiat rokov, no stále držal záhon nie z nutnosti, ale z návyku.
Každé ráno, keď slnko sotva dotklo vrcholov jabloňových stromov, vyšiel na dvôr, vzal motyku alebo kanvicu, podľahlo podmienkam, a kráčal k radom. Zemiaky, cibuľa, mrkva, uhorky všetko rástlo v rovnomerných riadkoch, ako kedysi u Ľubice. Mala rada poriadok. Hoci mu dôchodok stačil a deti občas posielali peniaze, nevedel jednoducho opustiť zem.
Vyštval deti, prežil dobrý život všetko ako u bežných ľudí. Teraz, v tichu prázdneho dvora, občas zachvátil myšlienkou, že zem ho každé ráno čaká verná, nezmenená, posledná spoločníčka.
Deti už dávno odišli, manželka prešla pre päť rokov.
Syn žije v Košiciach, dcéra v Žiline. Volajú zriedka, navštevujú raz ročne. A Ľubica jednoducho jedného rána neprebudila. Ležala so zatvorenými očami, akoby spala, no pery sa mierne zafarbenili modrou. Vtedy ani hneď nepochopil, čo sa stalo.
Napriek tomu prekopával záhony, akoby očakával, že čoskoro vybehne z domu a zakričí: Jano, poď na večeru! Občas, keď vietor rozhýbal záclonu v kuchyni, zaslebil sa mu v hlave jej hlas. Otočil sa prázdno.
Nikto nevolal. Iba vrabci šušteli pod strechou a stará mačka Micka mňaukala pri nohách.
Vedľa, za plotom, bývala mladá rodina Marek so svojou manželkou Ladislavou a päťročnou dcérkou Dobromilou.
Ich dom, taktiež starý, ale natretý jasne modrou farbou, vyzeral ako kúsok neba spadol medzi zelené záhrady. Marek, vysoký, s okuliarmi, stále niečo vyrábal opravoval plot, stavával lavičku. Ladislava, štíhla, rýchla, buď pracovala na šijacom stroji, alebo vešala bielizeň. A Dobromila dieťa je dieťa. Šibalá a nepokojná.
Presťahovali sa pred rokom, kúpili starý dom a upratili ho. Povedali, že unavilo ich hluk, večný zhon a smog, a chcú byť bližšie k ľuďom a k prírode.
Marek pracoval z domu (hovoril tým podivným slovom na diaľku).
Sedel pri počítači, niečo tam riešil, telefonoval prísnym hlasom. Ján Petrovič nechápal, ako možno pracovať, aniž by vstával zo stoličky, ale vážil si to práca je práca.
Ladislava šila na zákazky.
Po ich dvore sa občas ozývalo bzučanie šijacieho stroja. Na šnúrach sa objavovali šaty, košele, dokonca nejaké čudné kostýmy buď pre divadlo, alebo pre sviatky. Prečo na šnúrach? Asi ich iba sušili.
Dobromila bežala po dvore, buď za sliepkami, alebo trhala kvety v záhradnom poraste pri Jánovi Petrovičovi.
Dievčatko šikovné, s pihami, s dvoma kučkami, ktoré smerovali do rôznych strán. Niekedy sa smejelo hlasno, inokedy zamyslelo sa nad chrobákom. Vždy niekam vyliezalo.
Jedného dňa Ján Petrovič videl, ako sa preplazila pod plotom a natiahla sa k jeho romazkám.
Dedko, môžem si vziať tvoje kvetinky? zakričala, keď ho spozorovala.
Chcel sa nahnevať tie romazky sadi Ľubica No pozrel do horiacich očí dieťaťa a mávl rukou:
Trhni, trhni. Len koreň nevytrhni.
Dobromila prítomne prikývla a opatrne začala odtrhávať kvety, snažiac sa nepoškodiť okvetné lístky.
A Ján Petrovič pozeral na ňu a myslel si, že možno aj Ľubica bola kedysi taká živá, nepokojná, s pihami na nose
Dievča sa naklonilo a jedna z kučiek sa vyklonila bokom. Rýchlo ju chytili a odsunuli späť, aby neprekážala, a pokračovala v trhaní kvetov, mumlajúc si pod nos:
Pre mamu Pre tátu A pre seba
Neúmyselne sa usmial.
A ja? spýtal sa náhle, nečakajúc takú otázku od seba.
Dobromila pozrela na neho širokými očami, potom sa zasmeje:
Všetky kvety pre teba! Ty si ich vypestoval! A mame s otcom ešte niečo vezmem.
A podala mu celý zväzok.
Ján Petrovič chytil romazky a pocítil jemnú, sotva zachytiteľnú vôňu. Ľubica ich vždy dávala do džbánu s vodou na stole, pri okne.
Ďakujem, zamumlal.
Dedko, prečo máš toľko kvetov? nepokročila Dobromila. U nás na dvore je len tráva a dva kríky
Manželka ich milovala, odpovedal jednoducho.
A kde je tvoja manželka?
Zamrzol. Ako vysvetliť päťročnému dieťaťu, čo znamená odšla? Dobromila už však vyzerala, že tomu rozumie. Zatichla a opatrne ho pohladila po ruke:
Teraz je na nebi?
Áno zašepkal.
Aj moja stará mama je tam. Mama hovorí, že sa stala hviezdičkou.
Ján Petrovič prikýval, nevediac, čo povedať. Dobromila sa však rýchlo preorientovala:
Pozri, motýľ!
A vybehla cez dvor, zabudnutím na romazky i smutné myšlienky.
On zostal stáť s kvetmi v rukách. Pomaly šiel dovnútra, našiel na polici zaprášený džbán, otrhol ho, naplnil vodou a položil romazky na stôl. Ako kedysi Ľubica.
Večer zazvonil klopot na dvere. Na prahu stála Ladislava s tanierom v ruke.
Ján Petrovič, dobrý deň! Pečeli sme koláč, chceli sme vás pozvať zastihla sa, keď uvidela na stole romazky.
Ďakujem, povedal. Vstúpte.
Ladislava opatrne vkročila, položila tanier na stôl.
Dobromila dnes u vás kvety trhala?
Áno. Dobrá dievčina.
Šibalka, usmiala sa Ladislava, no oči jej žiarili. Možno už vám je dosť?
Nie, odpovedal úprimne. Občas som sám.
Ladislava sa náhle posadila na stoličku, akoby nohy už nepodporovali.
Na začiatku sme sa báli, že tu bude príliš ticho. V meste aspoň susedia za stenou A tu len vietor v stromoch.
Zvyknete si, povedal Ján Petrovič.
Po chvíli ticha Ladislava navrhla:
Čo keby ste zajtra pri nás na večeru? Marek plánuje grilovať.
Chcel odmietnuť zvyknutý na svoje samoty, na ticho. Ale spomenul si, ako Dobromila kričala: Všetky kvety pre teba!
Príde to, povedal prekvapivo sám sebe.
Ladislava sa usmiala a vstala:
Tak do zajtra.
Keď odišla, Ján Petrovič sa priblížil k oknu. V susedovom dvore svietilo svetlo a cez záclonu videl, ako Dobromila skáče po izbe, mávajúc rukami, a Marek jej niečo hovorí a smeje sa.
Zhlboka si nadýchol a pozrel na romazky v džbáne.
Ľubico, zašepkal. Zdá sa, že nie som sám.
A ticho v dome už nebolo také ťažké.
Ráno začalo hlasným klopotom na dvere. Ján Petrovič, práve dokončivý rannú čaj, nespokojne zavrčal:
Kto sem v taký ráno zaklepal?
Na prahu stála Dobromila v obrovských gumových čižmách, evidentne otcových, s jasnými očami.
Dedko, mama povedala, že dnes prídete na náš gril! Už nosíme drevo! Poďte!
Zmätený si spomenul na včerajšiu pozvánku.
Tak som vás pozval na večeru
A otec už mäsové marinuje! prerušila dievča, chytila ho za ruku. A mama ďalší koláč pečie! Sľúbil si!
Ján Petrovič sa pozrel na svoj otrhaný vest a opotrebované papuče.
Počkaj, vnúča, aspoň sa preoblieknu
Nie! Dobromila ho už šťahala.
Už ste krásny!
O desať minút sedel na susedom lavičke, zatiaľ čo Marek rozpaloval uhlíky v improvizovanom grile z starej sudky. Ranné slnko už pražilo, ale pod rozložitou jabloňou bolo chladno.
Ján Petrovič, myslíte, že uhlíky sú hotové? spýtal sa sused, otrásajúc pot z čela.
Starý muž sa vŕbal, zahľadel do grilu a prikýval:
Ešte asi päť minút, bude to ideálne. Biele sa praská.
Ladislava priniesla podnos s marinovaným mäsom, z ktorého šíril korenistý arómu cesnaku a byliniek.
Ján Petrovič, ste naším hlavým radcom pri grile dnes. Môj manžel v tom nie je moc silný.
Marek chcel namietať, ale nakoniec sklopil hlavu a prikývol.
Tak sa začal najzvláštnejší deň za posledných päť rokov.
Ján Petrovič učil Mareka tajomstvám dokonalého grilu, zatiaľ čo Dobromila sa točila okolo, snažiac sa pomôcť (a neustále rušiť). Ladislava rozmiestňovala taniere, krájala šalát z čerstvej zeleniny.
Keď sa posadili pod tieňom jablone, Ján Petrovič si uvedomil, že sa smeje nad Marekovým vtipom drsný, nie veľmi múdry, ale prekvapivo veselo v tejto spoločnosti. Dobromila, celé oblečená v kečupe, vážnym výrazom nalievala každému kompot z džbánu, rozliata polovicu okolo pohárov.
Dedko, je pravda, že si bol vo vojne tankista? spýtala sa nečakane, oči široko otvorené.
Stôl náhle zamrčal. Marek s Ladislavou sa pozreli na seba.
Líza! prísne zvolala matka.
Nie, odpovedal Ján Petrovič a nečakane sa usmial. Bol som v vojne malým chlapčekom, ako ty. Len hladným.
Rozprával, ako po vojne pomáhal zbierať klasy na poľnohospodárskej poli. Ako raz našiel zamrznutú zemiak a že bol to najlepší deň v jeho živote. Dobromila počúvala s otvorenou pusou, a keď skončil, vyskočila a objala ho:
Celú svoju zemiakovú úrodu ti dám! Všetku!
Všetci sa zasmiali, a Ján Petrovič pocítil, ako sa v ňom rozlieva niečo teplé.
Neskoro večer, keď sa rozsvietili prvé hviezdy, vracal sa domov.
Marek ho sprevádzal až k bránke.
Ďakujeme, Ján Petrovič. Vy nevieme si predstaviť, aké to bolo dôležité pre Dobromilu. A pre nás.
Starý muž mával rukou:
No tak
Naozaj. Presťahovali sme sa sem, aby sme aby sme boli bližšie k ľuďom. A stalo sa opačne. Kým vy ne
Ján Petrovič ho prerušením:
Zajtra príď ku mne. Ukážem, ako správne kypnúť zemiaky. Na tvojich záhonoch už tráva dosahuje kolená.
Marek sa široko usmial:
Prídem. Určite.
Doma Ján Petrovič dlho stálo pred fotografiou Ľubice.
Vidíš, zašepkal, a ty si sa bála, že bez teba zablúdim
Z otvoreného okna sa niesol šum cvrčkov a smiech Dobromily z susedovho domu onaKeď posledná hviezda na nebi pľupla a ticho sa zmenilo na šepot vetra, Ján Petrovič pocítil, že sa vôbec už viac nevráti do svojho starého domu, lebo ho čakal úplne nový svet plný rozprávkových záhrad a nekonečných romaziek.
