**Búšenie srdca**
„Ľubomir Andrejevič, nemusíte ísť osobne do našej pobočky. Nechajte Zuzanu odviezť dokumenty,” povedal riaditeľ nevrlo.
„Prepáčte, ale chcel by som ísť sám. Je to moje rodné mesto. Dlho som tam nebol.”
„Máte tam ešte rodičov?” spýtal sa riaditeľ mäkšie.
„Nie. Maminu som presťahoval sem, no…”
„Chápem,” prerušil ho riaditeľ, „rodný kraj je svätý. Dobre, choďte. Ale zajtra máme dôležitý deň, stihnete sa vrátiť?”
„Neobávajte sa,” sľúbil Ľubomir. „Ďakujem.”
Riaditeľ mávol rukou, čím dal najavo, že rozhovor je ukončený.
Ľubomir vošiel do svojej kancelárie, upratal pracovné papiere, vypol počítač, zobral zložku s dokumentami a vyšiel, zamkol dvere. Kľúč nechal v prízemí u strážnika.
Domov sa nezastavil. Z auta zavolal matke, spýtal sa, ako sa cíti, a upozornil, že dnes k nej nezajde, má dôležité stretnutie. Nepovedal jej, že ide do ich rodného mesta. Mama by sa znepokojila, a má slabé srdce.
„Dobre, mami, už musím ísť. Ak čokoľvek, hneď mi zavolaj.” Ľubomir odložil telefón a nastartoval motor.
Pri výjazde z mesta zastavil na čerpacej stanici, natankoval plnú nádrž, kúpil si kávu a pár šišiek, aby sa už nemusel nikde zastavovať. Musí stihnúť odovzdať dokumenty pred koncom pracovného dňa. Mohol by samozrejme zavolať a upozorniť, aby ho partneri počkali v kancelárii.
Neplánoval navštíviť žiadnych starých známych. Všetkých priateľov z detstva rozohnal život po svete. Len sa mu zachcelo pobýť v meste, kde vyrastal. Ľubomir zapol rádio, interiér sa naplnil melódiou populárneho hitu. Zhltol horkú kávu.
***
Po otcovej smrti mama často chorievala a slabla. Pri vyšetrení jej objavili problémy so srdcom. Ľubomir jej navrhol, aby sa k nemu presťahovala do krajského mesta. Veď vo väčšom meste je lepšie zdravotníctvo. Ale mama kategoricky odmietla. Syn je dospelý, potrebuje si urobiť vlastný život, a ona by mu len prekážala. No jej stav sa stále zhoršoval.
Ľubomir ju presvedčil, aby predala byt, pridal peniaze a kúpil jej malý byt neďaleko svojho. Odvtedy sa nikdy nevrátil do rodného mesta, hoci naň často myslel.
Dá sa zabudnúť na prvú lásku? Možno už tam nežije, no mesto ostalo, ako aj ulica a dom, pod ktorými oknami stál a trpel pre nenaplnenú lásku. Dodnes mu pri spomienke na Veroniku začalo srdce búšiť. Nikdy viac nikoho tak necítil. Akoby v tom meste navždy zanechal svoje srdce.
Na drobnú spolužiacku Veroniku, ktorá sa nijako neodlišovala od ostatných dievčat, si nevšímal až do jedenásteho ročníka. Po letných prázdninách prišla do školy dospelšia, peknejšia, úplne iná. A Luko prvýkrát pocítil, že má srdce, tak silne mu búšilo v hrudi.
Odvtedy myslel len na ňu. Túžil po VianocPráve vtedy, keď Luko zahladil jej úsmev v záhone rozkvitnutých ruží, konečne pochopil, že nie je možné vrátiť čas a že jeho srdce bolo vždy voľné, len o tom doteraz nevedel.
