Už je päť rokov, čo sme sa vzali. Teraz mi je šesťdesiat rokov a manželovi päťdesiatpäť. Nie je prekvapivé, že som sa vydala vo päťdesiatpäť v dnešnej dobe sa naozaj všetko deje. Úžasné je, že je to môj prvý manžel a zároveň prvý manžel môjho manžela.
Keď som bola mladšia, ešte pred dvadsiatkou, ma opustil chlap, ktorého som milovala. Volal sa Slavomír a odišiel v piatom mesiaci tehotenstva. Najprv som si myslela, že koniec života je najlepším riešením, ale potom som sa zachránila a prisahala som si, že sa už nikdy nezasnúžim. Nechcela som viac prežitie mužov, ktorí by ušli pri prvej príležitosti.
Držala som slovo. Moja dcéra Ľubica vyrástla, zasnútala sa a mala deti, a ja som ako tvrdý somár ťahala osamelý život. Muži mi neľutovali, a hoci som si často vravala, že ešte niečo príde, moja odvaha mi neumožnila nič zmeniť ak som sa na niečo rozhodla, tak to dokončím. Samota ma však vycvičila na drsnú, bez šarmu starú ženu.
Keď som odišla do dôchodku, rozhodla som sa, ako väčšina dôchodcov, pestovať záhradu. Otec mi po zmarťoch zanechal malý vidiecky domček s pozemkom pri obci Liptovská Štiavnica. Cestovala som električkou z Bratislavy do Žiline, cesta trvala o niečo viac ako hodinu, takže som si brala krížovky, aby mi čas rýchlo uletel. Na jednej z prestávok sa ku mne posadili muž a žena evidentne manželský pár a k nim starý drobný muž s vrásčatým čelom.
Najprv sme všetci mlčali, potom som zaslechla tichý hlas mojej spolucestujúcej:
Slavomír, poďme k deťom, pomôžme im, šepkala žena. Ty si predsa ich otec
Zrazu však ozvena vagónu umlčala hlasná výkrik muža:
Čo si, bláznivá, chceš, aby som sa pred tými hlupákmi ohýbal na kolenách?
Následoval taký výbuch nadávaní, že som sa nečakane obrátila k susedom. Moje oči sa zastavili na rozzuřenom tvári starého muža a ja som zamrzla. Bol to Slavomír, ten istý, ktorý ma pred rokmi opustil, keď som bola tehotná. Očividne sa nič nezmenilo; len vrásky a hnev mu roztrhali tvár. Zostal taký veľký, aký bol v mládeži. Slavomír ma nepoznal, ale keď zachytil môj pohľad, rozkričal sa hystéricky:
Čo sa pozeráš! Otoč oči, lebo ti preletia do očí!
Zmrazila ma ruka, nohlavia a nohy mi nepočúvali z šoku či strachu. Vtom sa stalo niečo prekvapivé. Ten drobný starý muž, čo sedel oproti, vstúpil rozhodne medzi mňa a Slavomíra a pevne, sebaistým hlasom povedal:
Ak prestaneš urážať ženy, budeš mať problém so mnou. Muž, ktorý takto hovorí s ženami, je pre mňa len odpad. Preklinam ťa, že ťa ohnutím podám!
Srdce mi poskočilo do päť. Aký pod? Slavomír to rozdrví prstom! pomyslela som si. Práve keď som si mala pripraviť obranný úder, Slavomír sa sklonil, zatnul ramená a zamumlával niečo nejasné. Vtedy som pochopila, že tento hrdina dokáže ukázať silu len pred ženami, a pred skutočne odvážnym mužom sa hneď rozpadá.
Na konci dvoch zastávok Slavomír s manželkou vystúpili a ja sa rozplakala. Bolo mi prázdno a nechutne v duši.
Ani slzy nezničia tvoju milú tvár, povedal so smiechom môj nový ochránca. Už nevyzeral ako mužík s nechtmi, ale pred mojimi očami sedel muž s odvahou a statočnosťou. Volal sa Fedor Borislav, dôstojník v čiernom dôchode.
Tak som spoznala svojho budúceho zmeškaného manžela a v ten okamih som prvýkrát po dlhých rokoch pocítila túžbu znovu sa oženiť, cítiť sa milovanou ženou.
A tak sa stalo. S Fedom sme šťastní, pretože život múdro rozmiestňuje všetko na správne miesto, nech je náš vek akýkoľvek. Aj jeseň života sa môže naplniť láskou a šťastím.
