Prvý deň zimy začal dosť nešťastne. Zuzana musela ísť do práce, ale počasie bola hrozné. Padal sneživo-dážď, teplota klesala k nule, neboli ani len podmienky na prechádok.
Žiadna jarná bunda, musela si obliecť hrubý zimní kabát a teplé čižmy.
Bol to prvý pracovný deň po dlhej prestávke. V lete bola tak šťastná so svojím Milankom, že lehkovážne dala výpoveď, presne ako jej radil.
Milovaný kúpil závisť na dovolenku k moru, ale šéf ju nechopustil. Tak napísala výpoveď sama, lebo čo už…
Vtedy sa jej zdalo, že nebesá sú plné diamantov. Zuzana bola presvédčená, že na pobreží čaká na jej ruku a srdce.
A prečo by potom mala pracovať, spýtala sa sama seba? Milan ich oboch zabezpečí tak, že jej drobné nebudú mať žiadny význam.
Snivala o svadbe, o dieťati a o krásnom živote v Milánovom luxusnom dome. Aký veľký bol jej žal čoskoro!
Žiadnu žiadosku jej na dovolenke nepredložil. Vodil ju do reštaurácií, daroval niekoľko krásnych noci a priviezol ju späť.
Hneď, samozrejme, neodišiel. Ešte tak pól roka jej dával nádež, že ich vzťah niekdy logicky skončí. A pred týždňom Zuzana už nevládala a spýtala: „Aké máte plány do života?“
„Veľmi žiadne, Zuzanko,“ odvetil. „Chystám sa vrátiť k bývalej manželke. Máme s otcom spoločný biznis, ale ochorel. Povedal, že všetko nechá môjmu synovi, a manželka bude riadiť firmu, kým nedosáhnu plnoletosť. Ale ak sa znovu zosobáčime, všetko prejde na mňa a syna. Toto sú tvrdé podmienky. Prepáč, drahá…“
Potom nasledovala obvyklá omáčka o láske a smútku z rozcházania. Ako je nešťastný, bezmocný a bez práv…
Zuzana si hodila na plece jeho posledný dar, teplý kožuch, a stroho povedala:
„Zastastia!“
A zmizla z jeho života. Nie, Milana jej nebolo ľúto, ale stráveného času veľmi.
Musela prežiť túto „trágediu“ a vrátiť sa na svoju bývalú prácu, prosiť riaditeľa, aby ju znova prijal.
Vymenila pár viet so spolupracovníkmi a čakala pred kancelánriu šéfa. Prebiehalo ranné rokovanie. Zo zatvorených dverí počula nahlasný, nahnešaný hlas nadriadeného.
Asi niekoho kritizoval za chyby.
Keď všetci odišli, Zuzana nesmelo vošla do kanceláriie a s úžasným úsmevom pozdravila.
Potom predniesla svoju žiadosť, vysvetľujúc jednoducho: „Nemôžem bez práce. Osobný život sa mi rozpadol.“
Šéf, ktorý k nej pravidelne choval sympatie, ale bol šťastne ženatý, sa na ňu láskavo pozrel a povedal:
„Nikoho iného by neprijal. Ale vás beriem späť. Samozrejme, nie na rovnakú pozíciu, je obsadená. Chcete byť mojou asistentkou? Márina odchádza na materskú od prvého decembra. Ale disciplína! Žiadne neplánované dovolenky!“
Súhlila. A tak prišiel prvý pracovný deň. Úzka sukňa, biela blúza, nenápadný make-up, upravené vlasy. Došmyky si vzala so sebou, aby sa v kancelárii prepnula. Zuzana ponáhľa na zastávku, keď prišla SMS od šéfa:
„Prosím, príďte skôr. Nouzoré sedenie.“
Pozrela na hodiny a uvedomila si, že skôr nestihne. Zavolala taxík. Zastavila a vyťukávala číslo, keď ju zrazu zrazil chlapec, ktorý sa nevedno odkiaľ objavil na skeetboarde! A v takom počasí!
Ocitom ležala na zemi. Kabát špinavý, pančuchy potrhované, telefón odlietol na cestu.
Všetko sa dá napraviť, ale chlapec, zdá sa, sa zranil. Držal sa za nohu. S pomocou Zuzany a okoloidúcich sa sotva postavil, ale na nohu stúpať nemohol.
Niekto jej podľahlavo podal telefon. Prišla sanitka.
„Kto pôjde s chlapcom?“ spýtal sa lekár, a tu už všetci odišli, sklopili hlavy.
Zuzana musela ísť.
Zobrala skeetboard, jeho školný batoh s odtrhnutým remeňom a nastúpila do auta. V nemocnici, kým chlapec bol na vyšetrení, jej telefón zázrakom ožil.
Päť zmeškaných hovorov od šéfa. Pracovný deň, nehovoriac o núzovom zasadnutí, už začal. Zavolala nadriadenému, nezdvihol. O pár minút prišla SMS:
„Nerobte si starosti. Rozmyslel som si to. Prajem veľa šťastia pri vásom novom zamestňovaní.“
Tak skončila jej kariéra. Slzy jej vstúpili do očí, ale neplačala. Veľká vec! Miesto asistentky nájde aj tak. Lenže…
Nestihla svoje myšlienky dokončiť, keď z ordinácie vyšiel chlapec.
„Nebojte sa, mamko. Nie je to také zlé. Ale toto je vrchol lehkomyseľnosti – v takom počasí nechať dieťa skeetovať.“
„Prepáčte, nie som jeho mama a my sa ponáhľame. Ďakujeme za pomoc,“ odvetila Zuzana a posadila chlapa vedľa.
Mal asi štrnásť rokov.
„Ako sa cítiš?“ opýtala sa. „Kde bývaš?“
Povedal adresu a Zuzana zavolala taxík. Chlapec medzitým vytočil číslo na mobile:
„Babka, len sa nehnevaj… Bol som na skeetboarde a… Teraz idem domov.“
Zuzana počula v telefóne nariekanie, ale taxík už prišiel. Opierajúc sa o jej ruku, nejako sa dopravili do auta.
Volal sa Gregor, obliekol sa celkom slušne. Bolo vidieť, že nie je z chudobnej rodiny. Len prečo volal babke a nie rodičom?
„Otec je na služobnej cité,“ povedal. „Zostal som s babkou.“
Prišli k domu, na prahu už čakala rozrušená žena. Zuzana stručne vysvetlila, čo sa stalo, a hľa, bolo pozvaná na čaj.
Nedala sa odmietiť. Byt bol čistý, uprataný. Zuzana s potešením objala rukamy te**Pokračovanie:**
Zuzana sa objavila na narodeninách Gregora, kde objavila nielen nových priateľov, ale aj novú nádej na lásku a šťastie v podobe jeho otca, ktorý jej ponúkol nielen prácu, ale aj srdce, čím jej ukázal, že život často prináša nečakané darčeky práve vtedy, keď to človek najmenej očakáva.
**Koniec.**
