Viktor sa zaľúbil. Až do straty vedomia. Keď prvý udusený príval vášne pohltil jeho telo pri pohľade na tú ženu, usúdil, že ide len o chvíľovú slabosť, ktorá zmizne, akonáhle svoje túžby uspokojí.
Ale po prvom naplnení túžba v ňom vybuchla ako atómová bomba, zničila všetko okrem seba samotnej.
Všetko by bolo v poriadku, lenže Viktor vtedy šťastne ženatý vychovával dvoch milovaných, dlho očakávaných potomkov – dcérku Emu a synka Adama.
Klamaniu sa Viktor vždy vyhýbal. Predmet jeho vášne hrozila, že sa mu zavrže, ak sa s ňou neožení.
V polomrákoch otvoril dvere rodného domu, kde šťastne žil desať rokov. Mal povedať tie strašné slová svojej žene, zbaliť kufre, objať deti a utiecť za… prchavým šťastím.
Niekoľko dní sa psychicky pripravoval na nočnú moru. Predstavoval si zničenú Zuzanu… hysterické scény, plač, výčitky, kliatby, prosenby. Trénoval reakcie. A vkročil do bytu.
Zuzana sedela v krátkom župane, fajčila tenkú cigaretu a smiala sa do telefónu. “Aká je krásna,” blesklo mu hlavou. Zúrivou chvatom začal strhávať kufor z pivnice, rachotil skriňami, komodou… a s údivom počúval ženin bezstarostný rozhovor.
Keď napokon napchal veci do tašky, hodil na seba kabát a čiapku, pristúpil k nej:
“Tak… zlato, milujem inú… je to silnejšie ako ja… pochop… prepáč…” šepkal bledý Viktor. Zuzana sa však naďalej smiala s kamarátkou, ignorujúc tragédiu.
“Odchádzam! Čo tomu nerozumieš?!” zaryčal zúfalo, pokrytý studeným potom.
“Rozumiem,” odvetila veselo. “Monika,” prehovorila do slúchadla, “môj muž uteká k nejakej žene. Zavolám neskôr.”
“Doviďenia, zlato,” pošepkala šokovanému Viktorovi, pobozkala ho na líce a zavrela dvere.
Stál chvíľu na chodbe, počúvajúc, ako žena pokračuje v rozprávaní o deťoch, šatách, filme, politike… o všetkom okrem neho.
Nechal tašku pri dverách, vyšiel von a zavolal milenke.
“Tak, zlatko?!” zachechtal sa chrapľavý hlas. “Si môj? Čakám!”
“Nečakaj,” odsekol. “Nemilujem ťa. Milujem svoju ženu.”
Zapálil si desiatu cigaretu, lámal si hlavu, ako sa vrátiť domov.
“Urobila som všetko, čo ste povedali!” kričala Zuzana do telefónu psychologičke. “A predsa odišiel!”
“Umy sa, usmej sa,” prehováral odborníčka. “On sa vráti…”
