PRVÁ LÁSKA
Marek napätým očakával, neustále mrmlal na hodinky a pozeral sa na dvere reštaurácie v Bratislave. Okolo neho šušteali moji spolužiaci, ktorí z drobných chlapcov a dievčat vyrástli na strýčkov a tetičky. No Marek čakal Ľubicu svoju prvú, najčistejšiu lásku. Zvonček nad dverami zazvonil, Marek pohliadol a všetko okolo sa rozplynulo, stratilo zmysel; v prahu stála ona. Ako žiarivý lúč v temnom kráľovstve. Štíhla, nádherná, s časom len zožiarila ešte viac. Svietivé kučeravé vlasy na pleciach, modré škriatlivé oči.
Marek vstal zo svojho miesta.
Ahoj, Lúčko.
Ahoj, Marek usmiala sa.
Cítil, ako roky sa vrátili späť, akoby nič nebolo. Stáli pred triedou, on jej podával valentínku. Ona ju prijala a usmiala sa tak ľahko, tak žiarivo, nič v nej neukrývalo okrem dobrosrdečnosti a tepla. Chytil ju za ruky, ten drobný dlhý prst, chladný ako jarné rosy.
Som rád, že ťa vidím. Vyzeráš úžasne.
Ďakujem, ja tiež som šťastná, že ťa stretám, skľučne prešmykla oči.
Presne tak, akoby po ich prvom bozku zahanbenej, oči sa jej spustili. Náhle jej priateľky, ktoré prišli pozdraviť, odtlačili Mareka. Večer ho zahalil do vlastných myšlienok. Zamiloval sa do Ľubky od začiatku, trikal ju za copíky a tlačil počas prestávky, nevedel, ako si získat pozornosť. Pomáhal jej prenášať batoh, písal pohľadnice a verše. Na maturite sa ich prvý bozk rozžiaril, potom dlhé prechádzky po Košiciach a pozorovanie východu slnka. Začali spolu chodiť. Život však nie je ako rozprávka. Študentské dni ich zamotali. Noví priatelia, odlišné záujmy, nová realita. Najprv sa volali, potom volania riedili a nakoniec ustali. Ľubica sa vydala, Marek aj. Každý mal svoj nový svet. Ale Marek nikdy nevedel vymazať Ľubicinu tvár z hlavy. Miloval manželku, no v srdci mu zostala Ľubčina čistá, prvá láska teplá, domáca, útulná, čo mu v najtemnejších dňoch prinášala úľavu.
Po niekoľkých rokoch manželstva sa Marek pokojne rozviedol, bez hádok. Spoločne s manželkou rozhodli, bol mu za to vďačný. Pokúšal sa nájsť šťastie s inými ženami, no nič nebolo to pravé. Často narazil na fotky Ľubice na sociálnych sieťach a s nostalgiou spomínal ich prechádzky po jarných alejach. Pokúšal sa ju vyhnať z mysle, ale nešlo.
A tak pri oslave výročia spolužiakov sa dozvedel, že Ľubica je slobodná. Bol nadšený, akoby mu srdce tancovalo pri každom kroku. Čakal jej dnes, chcel s ňou hovoriť, a tak vyšli na dveru.
Lú začal Marek, srdce mu búšilo, chlad mu prechádzal po tele, hneď chcel povedať všetko, čo nosil v duši.
Rozumiem, že to znie čudne, ale počúvaj ma pozorne. Celý život som k tebe cítila. Nepremýšľaj, že je to len spomienka. Je to moja prvá čistá láska. Snažil som sa ťa zabudnúť, ale nešlo. Nebol som ti na obtiahu, pretože si bola vydatá. Teraz, možno, môžeme skúsiť. Dovoľ mi ťa pozvať na rande. Chcem byť pri tebe a urobiť čokoľvek pre teba. Veríš?
Ľubka trhala reťaz na krku, pohľad mala sklenenú vôľu.
Marek, veľmi ma teší, že to hovoríš. Aj ja cítim k tebe teplé city, možno to je tá pravá prvá láska, nepoškvrnená a jasná. Ale myslím, že by sme ju mali nechať tak, akoby bola len krásnou spomienkou. Nechceme ju ničiť hádkami a bežným starosťami.
Marek cítil, že sa mu svet rúca, presvedčený, že Ľubica nepovie nie.
Prečo? Prečo si myslíš, že to zničíme? Možno to zlepšíme. Možno sme predurčení pre seba, možno sme šancu premrhli.
Ľubka sa usmiala, ale Marek čítal smútok v tom úsmeve.
Marek, si dobrý človek
Nehovor tak, Lú, to sú zlé slová.
Nepretrhuj, si dobrý, ale ja (pauza, dýchne hlbšie) ťa nemám rada a nikdy nebudem.
Marekovy uši zazvonili. Slzy mu slzali po tvári, zatlačil päsť a rýchlo sa vrátil do reštaurácie. Vzal si kabát a bez rozlúčky vyletel von z budovy. Kráčal, neveril, že Ľubka plače na prahu.
Domov, v zúfalstve, zmazal všetky svoje sociálne siete, opustil skupiny spolužiakov, vymazal číslo Ľubky a silno sa napil. Hnev a smútok ho pomaly upokojili. Čas plynul, písal projekty, keď zazvonil telefón. Na obrazovke sa zobrazilo meno Natália, bývalá spolužiačka. Marek odložil slúchadlo, nepremýšľal o nových známostiach, odložil hovor a ztlmil zvuk. Práca ho pohltila, a keď večer skontroloval displej, našiel 28 nevyzdvihnutých hovorov. V hĺbke duše cítil, ako mačky škrabú po srdci.
Zavolal Natáliu, srdce mu tlklo rýchlejšie.
Marek, bohužiaľ, že som neodpovedala
Natália, čo chceš? Ak ide o stretnutie, nie
Marek, Ľubka zomrela.
Marekova ústa zostali suché. Obrovský kameň hrôzy a smútku spadol na neho a rozbilo sa na úlomky, ktoré zapichli do srdca.
Ako zomrela?
Musíme sa stretnúť, mám ti niečo povedať, požiadała teraz?
Môžem
Stretli sa v kaviarni. Natália mala na tvári slzy, aj pod vrstvou make-upu.
Marek, počúvaj. Pred rokom, na stretnutí absolventov, keď ti povedala nie a odišiel si, ja som ju našla na prahu, plačúcu, v záchvate hystérie. Upokojila som ju a zistila, že je veľmi chorá. Lekári dávali neúprosné prognózy niekoľko mesiacov. Nechcela, aby si videl jej bolesť, chcela, aby ti zostali len krásne spomienky, ako na prvú čistú lásku. Preto ťa odradila. Vedela, že ak ti povie pravdu, nezostaneš. Milovala ťa tak, že musela byt tvrdá, aby ti srdce nebolo rozbité. Zostala pri nás celý rok. Pohreb zajtra. Prosím, príď, to veľmi chcela, a keď Natália stihla utierať slzy, odišla.
Ráno bolo daždivé. Marek počkal, kým všetci odídu, a zostal sám s Ľubkou.
Ako, Ľubka? Mohli sme tento rok žiť šťastne. Posledný rok tvojho života. Dal by som ti toľko lásky. Mal som pochopiť, spoznať, ale myslel som len na seba, na bolesť. Zradil som ťa. Čo teraz? Ako žiť bez teba? Chcem len zomrieť.
Slzy sa miešali s dažďovými kvapkami.
Marek, nemôžeš zomrieť.
Otočil sa a pred ním stála Ľubka. Krásna, v bielom šate, krehká ako porcelánová bábika, modré očká a biele vlásky, ktoré nedotýkal dážď.
Ľubka?
Pred Marekom sa zjavila prízračná postava.
Milý môj, drahý Marek. Chcem, aby si žil dlhý a bohatý život. Nájdeš ďalšiu ženu, budeš mať deti a vnúčatá. Cestovať budeš a radovať sa. Všetko sa stane so mnou, ale nikdy ma nezabudneš, lebo sme si boli osudom daní, len sme nevyužili šancu. Po smrti sa stretneme znova, ale až po celom tvojom živote. Ak by si si vzal život do rúk, už nás nikdy nespojí. Žij, milý, ži a čakaj naše stretnutie.
Ľubka prešla po jeho líci, ruka prešla cez telo, Marek zatvoril oči. Keď ich otvoril, už tam nebola.
Dobre, milá, budem čakať.
O niekoľko rokov neskôr sa Marek oženil, mal tri deti a sedem vnúčat. Cestoval po svete, žil plnohodnotný život. Keď prišiel jeho čas, celá rodina sa zhromaždila pri ňom.
Marek sa usmial a povedal rozlúčku:
Odchádzam ku svojej prvej a najčistejšej láske, konečne budem šťastný.
Zhlboka vydýchal a odišiel zo života s úsmevom na tvári.
