Lož na povrchu
– Katka, kto je tá žena? – spýtal sa Igor ticho, aby ich spolucestujúci nepočuli.
– Aká žena? – Katka sa odtrhla od telefónu, v ktorom rýchlo písala správu kamarátke.
– Tamta… Vidíš, sedí pri poslednom okne a stále na nás pozerá. Dokonca by som povedal, že bez hanby zíza.
Katka sa trochu nadvihla, aby videla tú, o ktorej hovoril manžel, a jej výraz sa okamžite zmenil. Potom však odzbrojila výraz absolútnej ľahostajnosti a pokrčila plecami:
– Neviem.
– Nezaklamuj, – Igor sa nahneval, – videl som, ako ťa to zasiahlo, keď si ju uvidela. Kto to je?
– To je moja mama, – povedala Katka po malej chvíľke váhania. Vnútorne rozhodnutá, že je lepšie povedať pravdu. Pre istotu.
– Mama? – zázračne sa spýtal Igor, – ale hovorila si, že mamu nemáš.
– Je to tak…
– Nerozumiem, – Igor sa snažil čítať jej výraz, – môžeš mi to vysvetliť?
– Porozprávame sa doma…
– A ani k nej nepristúpiš? Žije tu? V našom meste?
– Igor, prosím, porozprávajme sa doma, – Katkin hlas znel teraz prosebne a oči sa jej zaplnili slzami.
– Dobre, – zahundral Igor a obrátil sa k oknu, urazený.
Katka ho neutíšila. Bolo jej len ľúto, že má teraz aspoň na chvíľu pokoj.
Hoci pokoj? V hlave sa jej vynárali obrazy z detstva…
***
O svojom otcovi Katka veľa nevedela. Len to, čo jej povedala mama, že bol “hrozný” človek.
Mama však tvrdila, že Katka má veľké šťastie: lebo v jej živote je niekto úžasný. A to bol otčim.
Katka si ho pamätala dobre od svojich ôsmich rokov. Nikdy však nerozumela, čo je na ňom také úžasné.
Bol hrubý, zlý a skúpy. “A prečo ho mama tak miluje?” rozmýšľala malá Katka, ukrytá v kúte, aby ju ujo Peter nenašiel.
Nie, nikdy ju nebubnoval, otvorene ju neurážal.
Ani ju za človeka nepovažoval. Nikdy ju nenazval menom. Pozeral sa na ňu, ako keby nebola.
Ak hovoril s jeho mamou o Katke, znelo to asi takto:
– Dievča sa nevie správať…
– Tvoja dcéra mi zavadzia v odpočinku…
– Vysvetli jej, že na chodenie s chlapcami je príliš mladá.
– Videla si jej denník? Pozri! Hanbím sa, že žije v mojom dome!
“V jeho dome! A nie je to náhodou naša byt s mamou? ” – zamyslela sa Katka ako teenagerka. Pamätala si, že sa s mamou preťahovali do tohto bytu po smrti babky.
Raz, keď otčim povedal túto frázu už po tisícikrát, Katka to nevydržala a odpovedala mu priamo:
– Nie som ja, kto žije v našom dome! Ak sa ti nepáči, odíď! Nebude to nikomu ľúto!
Otčim k nej rýchlo priletel, akoby jej chcel zakryť ústa, ale zastavil sa na poslednú chvíľu. Prudko sa obrátil k žene a cez zuby vystískal:
– Urob to, aby som ju viac nevidel!
Mama ju chytila za ruku a ťahala von z izby s pozdravom:
– Samozrejme, drahý, všetko bude tak, ako chceš…
Vždy sa naňho pozerala ako na niekoho zhora. Podriadila sa bez sporu, obsluhovala ho a snažila sa mu vyhovieť.
Prečo? Katka nechápala.
Bola si istá jedným: keby si to otčim želal, matka by ju bez váhania vykopla z domu.
– Čo si dovoľuješ? – šepkala mama na Katku v ten deň, – neodvažuj sa mu tak odpovedať, je to tvoj otec!
– Nie je mi otec! – skríkla Katka, – a nikdy nebude!
– To nie je dôležité! On ťa spálni, teší ťa a šatí ťa, ale ty… Nevdaka!
– Nepoprosila som, aby ste ma porodili! – kričala Katka so slzami, – a tiež som sa neprosila, aby ste ma vychovali! Mali ste ma dať niekomu inému, aby ste sa netrápili!
– Mali sme! – vychrlila mama, – nikto ťa nechcel vziať! A tvoj otec utiekol hneď, ako si sa narodila! Celý život si mi pokazila!
Keď Katka počula tieto slová od mamy, pocítila takú nenávisť, že z celej sily odstrčila matku nabok a vybehla z bytu.
Nikto ju nešiel hľadať. A nikto sa za celý týždeň, čo bola preč, nezaujímal, kde je a čo s ňou je.
Vtedy mala Katka pätnásť…
Čo mohla robiť? Nič.
Kamarátky ju prijali na pár dní, ale to výrazne nevyriešilo problém. Musela sa vrátiť.
S trasúcimi sa rukami otvorila dvere…
– Prišla si? – to bolo všetko, čo povedala mama, – choť do svojej izby a neukazuj sa, dokým ťa nezavolám…
“Asi ho presvedčila,” pomyslela si Katka a rýchlo prešla do svojej izby.
Od toho dňa otčim o Katke už nikdy nehovoril. Správal sa, akoby tam nebola…
Mama, samozrejme, jeho spôsobom následne podporila: nevolala ju k stolu, nezaujímala sa o jej záležitosti a nepokúsila sa s ňou rozprávať.
Katka jasne pochopila: museli prijať ohľadom nej nejaké rozhodnutie. Pravdepodobne už iba čakali, kým dokončí školu…
A nemýlila sa. Ako Katka dostala maturitu, mama naznačila, že bude čas, aby sa pripravila na samostatný život.
– Keď budeš mať osemnásť, pôjdeš sama žiť, – vyhlásila a opäť mlčala.
Katka zmýšľala: rozhodla sa nastúpiť na univerzitu. Po prvé, zbaví rodinu svojho bremenia, po druhé – študenti z iného mesta dostať ubytovanie. To znamená, že na najbližších päť rokov bude mať aspoň strechu nad hlavou…
Na univerzitu sa Katka nedostala. Teda dostala, ale na platené štúdium. Vedela, že za štúdium nikto nezaplatí, ale napriek tomu povedala:
– Mama, môžeš mi zablahoželať, stala som sa študentkou.
Mama na ňu pozrela ľahostajne:
– A čo?
– Pravdaže, za štúdium musíme platiť… Trochu…
– Ani nešpekuluj o tom. Ani cent za tvoje kúsky nedostaneš! Málo sme ja a otec do teba investovali?! Ako nám si len nervy ničila! A teraz by sme ešte za tvoje štúdium mali platiť?!
– Prepáč. Samozrejmeže nemusíte, – odpovedala Katka, – nemusela som ti to ani hovoriť.
– To máš pravdu: nemala.
– Potom si hľadaj byt.
– Mama, ale nemám naň peniaze…
– Choď a pracuj, si sa rozhodla robiť – ale predsa len študovať. Dám ti ešte mesiac… Potom môžeš ísť preč.
– Mesiac je málo, – Katka sa pokúsila mamu pohnúť na city, – môžem zostať s vami ešte aspoň pol roka?
– Koľko? Pol roka? Neprichádza do úvahy. Sotva som otca presvedčila, aby zniesol tvoju prítomnosť. Navyše plánujeme prestaviť. Chceme urobiť spálňu z tvojej izby. Takže: mesiac, nie viac…
A tak si Katka našla chatu. Chata bola síce skromná. Malý dom v súkromnom sektore. Bez komfortu. Maliarní. Ale – lacná…
Keď odišla z rodinného domu, matka jej dala vidličku, lyžicu, tanier, pohár, nožík a malú kastróliku. Premyslela to a pridala: uterák a staré prestieranie na posteľ.
– Vezmi si toto, – povedala, vyhýbajúc sa pohľadu a podávajúc Katke malý balíček, – veľa šťastia, dcéryčka. Dúfam, že vyrastieš a pochopíš ma.
– Ďakujem ti, mama, – odpovedala Katka, – môžem prísť neskôr po zimné veci?
– Len to príliš neodkladaj, aby si ich tu nenašla – a nezahodili, keď odísť…
– Určite ich vyhodíš?
– Ja – nie, ale otcovi by to mohlo byť v ceste. Vieš…
– Chápem, – Katka objala mamu, – no dobre, odchádzam…
Takto, vo veku osemnásť rokov, Katka vstúpila do samostatného života.
S maminým posvätením…
Peniaze, ktoré jej mama dala, jej vydržali do prvej výplaty. Pravdaže, Katka stratila každý cent. Ani verejnú dopravu nevyužívala: chodila pešo do fabriky.
Keď dostala prvú výplatu, cítila sa ako bohatožka! Kúpila potraviny a cestoviny, fľašu rastlinného oleja a celý vedier zemiakov.
Ešte si potrebovala kúpiť šampón, mydlo a zubnú pastu…
Keď si zakúpila všetko potrebné, spočítala zvyšok peňazí a uložila malé množstvo do obálky: povedala si, že aspoň trošku bude odkladať na bývanie.
Po mesiaci šla k mame: uvidieť ju (stále naivne verila, že ju mama rada uvidí) a zobrať teplé veci: leto skončilo, vonku sa ochladilo ako na jeseň.
Dvere jej otvoril nejaký chlapec.
– Ahoj, chytila si sa na zlé dvere? – veselo sa spýtal.
– Vlastne, hľadám mamu, – zahanbila sa dievčina.
– A… Ty musíš byť Katka? Poď ďalej. Mama tu nie je, ale môžeš ju počkať.
– Počkám, – Katka odhodlane prošla do kuchyne.
Chalan sa skúsil s hosťou rozprávať, ale Katka naňho tak pozrela, že rýchlo ustúpil.
Prišla mama. Zdaný hosť nebol príliš šťastný. Na Katin úprimný otázke o chlapcovi odpovedala:
– To je Oleg. Syn manžela z prvého manželstva.
– A prečo žije s vami? Plánovali ste predsa prestavbu.
– On zostane len na chvíľu. Preskúma mesto, nájde si prácu a pôjde na prenájom.
– Rozumiem, – zvolala Katka, – už som si zobrala topánky a bundu…
– Vezmi všetko. Nič nenechávaj tu. Už je unavené to neustále presúvať z miesta na miesto.
– Kedyže unavilo, mami? Bola som preč len dva mesiace.
– Nefilozofuj, – mama sa rozčúlila, – prišla si, vezmi si všetko.
– Ani sa ma nespýtaš, ako žijem?
– To ma nezaujíma, – zjavne mama nemohla (možno aj chcela) túto informáciu počuť pred Olegom.
– Nuže, nič ma neprekvapilo, – Katka vyšla do predsiene…
– Chceš, aby som ťa odprevadil? – usmial sa odnikiaľ Oleg, – ako vezmeš takú veľkú tašku so sebou?
– Ako via, – hodila Katka cez plece a opustila byt…
O dva mesiace neskôr sa vrátila znova. Tentoraz pre zimnú bundu. A znovu jej otvoril Oleg. Tentoraz bola mama doma. Na Katin otázke:
– Býva ešte stále u vás? – sa mama rozbesnila:
– Do toho ťa nič. Bude tu môcť bývať, koľko chce! Koniec koncov je to tu otcom!
– Aj ja som tu bývala s mamou, – poznamenala Katka, – len to mi nepomohlo.
– Neporovnávaj! To je iné!
– Čo iné? – s tvrdosťou sa spýtala Katka, – aký je rozdiel?
– To ti nemusím vysvetliť. – skríkla mama, – toto je môj dom a len ja rozhodujem, kto v ňom môže žiť.
– Rozumiem.
– Čo chápeš?!
– Rozumiem, že pre teba je cudzí človek viac ako tvoja vlastná dcéra, – Katka hovorila pokojne a pevne, čím definitívne rozčúlila svoju mamu.
– Nemám žiadnu dcéru! – zvolala, – ale Oleg je syn môjho milovaného muža! On je viac než syn pre mňa!
– Gratulujem, – Katka na ňu pozerala, akoby pred ňou bola úplne cudzia žena, – v tom prípade už nemám matku.
A odišla.
Už to mala jasné, že navždy.
Katku už štyri roky nevedeli nič o sebe. Nezavolala, neprišla.
A tu je toto stretnutie…
***
Zatiaľ čo Katka bola ponorená do spomienok, matka vstala zo svojho miesta a priblížila sa k dcére.
Igor sa postavil a ponúkol jej svoje miesto.
– Dobrý deň, – Katka počula známy hlas, ktorý sa snažila zabudnúť.
– Ahoj, – sotva odpovedala.
– Kto je to? – matka pokývala na Igora.
– Môj muž.
– Gratulujem.
– Ďakujem.
– U nás je všetko tiež v poriadku. Otec pracuje, Oleg si našiel dievča. Milé, pokojné dievča. Svadba je o mesiac. Vieš, onedlho sa stanem babičkou. Také šťastie! Pre dieťa sme sa rozhodli dať tvoju izbu. Už sme začali s prestavbou. Kúpili sme najdrahšie tapety s detským motívom. A s otcom sme sa rozhodli kúpiť chalupu. Niekoľko odtiaľto. Dieťa potrebuje čerstvý vzduch, vitamíny. Už hľadáme: niečo lacné, ale aby to bol obytný dom a aby bola rieka nablízku. Alebo jazero…
Katka počúvala tieto slová a nevedela pochopiť, prečo jej tá cudzia žena (v podstate) rozpráva všetky tieto veci.
– A kedy si sa vydala?
– Pred dvoma rokmi, – Katka automaticky odpovedala.
– Myslíte na deti?
– Syn má takmer rok.
– Takže mám vnuka?
– Vy? – Katka sa konečne obrátila k matke.
– Ja, – matka na okamih zahanbená, – si moja dcéra.
– Mýlite sa, pani. Moja matka zomrela pred štyrmi rokmi…
Matka zbledla. V tichu vstala a kráčala k východu.
Katka sa obrátila k oknu: necítila súcit… s touto ženou.
Igor celú dobu premýšľavo pozeral na obe ženy, počúvajúc ich rozhovor.
A zrazu pochopil: sú to dva úplne cudzí ľudia!
A rozhodol sa, že svoju ženu o minulosti spovedať nebude. Z nejakého dôvodu sa bál dívať sa tam späť…
