**ODVETA**
„Katka, kto je tá žena?“ spýtal sa Igor potichu, aby ich spolucestujúci nepočuli.
„Aká žena?“ odvetila Katarína, spomedzi správy, ktorú písala kamarátke.
„Tam tá… Pri poslednom okne sedí a neustále sa na nás pozerá. Skôr by som povedal, že sa nám bez hanby hľadí do tváre.“
Katarína sa mierne zdvihla, aby ženu uvidela, a v okamihu zbledla. Potom sa spamätala, predstierala ľahostajnosť a pokrčila plecami:
„Nepoznám ju.“
„Neklam,“ nahneval sa Igor, „videl som, ako ťa prešiel mráz, keď si ju spoznala. Kto je?“
„To je moja matka,“ po krátkom váhaní odpovedala Katarína. Rozhodla sa pre pravdu. Pre každý prípad.
„Matka?“ užasol sa Igor, „vravela si, že nemáš matku.“
„A nemám…“
„Nerozumiem,“ uprel do jej tváre zvedavý pohľad, „vysvetlíš mi to?“
„Počkáme, až budeme doma…“
„A čo, nepôjdeš sa s ňou ani pozdraviť? Býva tu? V našom meste?“
„Igor, prosím ťa, porozprávame sa doma,“ zaznelo v jej hlase úpenie, v očiach sa jej zaleskli slzy.
„Dobre,“ odsekol manžel a otočil sa k oknu. Urazil sa.
Katarína ho neupokojovala. Bola rada, že má aspoň na chvíľu pokoj.
Ale aký pokoj? V hlave sa jej vynárali scény z detstva…
***
Otca si Katarína nepamätala. Vedela len od matky, že bol „hrozný“ človek.
Matka tiež hovorievala, že Katke sa veľmi darí: v jej živote je úžasný človek. A tým bol otčim.
Toho si Katarína pamätala od svojich ôsmich rokov. Len nev
