Dnes som si zapísala svoje myšlienky, lebo už viac to nedokážem držať v sebe. Volám sa Zuzana a stále sa neviem spamätať z tohto šoku. Môj manžel, muž, kedy žiadal dieťa, ktorý ma prosil, aby som sa stala matkou, ktorší prisahal lásku a podporunás opustil, len čo začal skutočný život s bábätkom. A neodišiel sám. Vrátil sa k svojej mame. A ja som ostala samas naším malým chlapcom, s bolesťou v chrbte a rozbitým srdcom.
Peter a ja sme sa vzali pred tromi rokmi. Na začiatku sa náš vzťah zdal dokonalý. Boli sme mladí, zamilovaní, plní snov. Ale vedela som jednu vec: s deťmi sa nesmie náhliť. Museli sme sa usadiť, kúpiť väčší byt, niečo si odložiť. Vedela som to, lebo mám mladších bratov a dobre som poznala námahu starostlivosti o bábätko cez deň aj v noci. Peter bol jedináčik, rozmaznávaný, chránený, nikdy nezažil skutočnú ťažkú skúšku.
Keď jeho sesternica porodila, Peter sa stal posadnutý. Po každej návšteve prišiel s tou istou piesňou:
“Poďme, Zuzka, už je ten správny čas! Prečo čakať? Mladí rodičia to zvládajú lepšie. Ak sa budeš ‘pripravovať’, budeme mať štyridsať, kým sa do toho pustíme”
Snažila som sa mu vysvetliť, že dieťa nie je hračkaže sa treba v noci budiť, utíšať koliky, kŕmiť, hojdať. Ale len pokrčil plecami:
“Vyzerá to, že čakáš katastrofu, nie dieťa!”
Naši rodičia to ešte zhoršovali. Moja mama a svokra mi stále opakovali, že nám budú pomáhať bez podmienok, že všetko bude ľahké. Nakoniec som ustúpila.
Počas tehotenstva bol Peter vzorný manžel. Nosil nákupy, upratoval, varil, chodil so mnou na ultrazvuky, dotýkal sa môjho brucha a šepkal, že nás miluje. Myslela som si, že bude dobrým otcom.
Žiaľ, rozprávka sa skončila hneď po návrate z pôrodnice. Náš syn plačal. Často. Dlho. S dôvodom aj bez. Snažila som sa Petra ušetriť, ale dieťa sa budilo každé dve hodiny. Chodila som po byte, hojdala som ho, spievala ukolievavky. Ale v našom malom dvojizbáku sa pred týchto krikom nedalo ukryť. V kuchyni svietilo svetlo celú noc a ja som videla, ako sa manžel prevracal v posteli, zapchával si uši, nervóznel.
Postupne sa stal podráždený. Začali sa hádky. Prichádzal domov čoraz neskôr. A jedného večera, keď mal náš syn práve tri mesiace, si zobral kufor a bez slova odišiel.
“Idem k mame. Potrebujem sa vyspať. Nevyspel som sa. Nechcem sa rozvádzať, len som unavený. Vrátim sa, keď bude väčší.”
Stála som v chodbe s bábätkom v náručí, s mliekom, ktoré mi ešte zostalo v prsiach. A on jednoducho odišiel.
Na druhý deň mu zavolala jeho mama. Pokojným tónom, akoby sa nič nestalo:
“Zuzanka, nesúhlasím s Petrom, ale takto je to lepšie. Muži nie sú stvorení na to, aby zvládali bábätká. Prídem ti pomôcť. Hlavne mu to príliš nevyčítaj.”
Potom zavolala moja mama.
“Mami, ty to považuješ za normálne?” zašepkala som so slzami v očiach. “On chcel toto dieťa. A teraz ma opúšťa. Ako to zvládnem?”
“Zlatko, nerob unáhlené rozhodnutia. Áno, utiekol. Ale nie k inej ženek svojej mame. To znamená, že ešte úplne nevzdal. Daj mu čas. Vráti sa.”
Ale už nie som si istá, či chcem, aby sa vrátil.
Zlomil ma. Zradil ma, keď som bola najzraniteľnejšia. Keď som myslela len na nášho syna, na nás trochon to vzdal. Nevydržal ani pár mesiacov. A teraz premýšľam budem mu ešte niekedy veriť? Môžem sa naňho spoľahnúť? To on chcel toto dieťa. To on naliehal. A len čo prišlo, utiekol.
Teraz všetko leží na mne. Náš syn, každodennosť, vyčerpanie, strach. A otázka, ktorá ma neprestáva trápiť: ak ma opustil v takomto momentečo bude ďalej?…
