Priviezla Jarka do dediny svojho ženíchu a on jej hneď dal podmienku…
Dnes bol zvláštny deň. Ajko zbadal prichádzajúci autobus, ako rozráža prach našej dedinskej cesty, a hneď pustil loptu a rozbehol sa ku zastávke, čo mu sily stačili. Košeľa s kockami sa mu pri behu rozopla a jeho svetlé vlasy lietali vo vetre. Hlavou mu prebiehala len jedna myšlienka: Mamka, mamka už prišla. Prišiel však práve včas, aby z autobusu nevystúpila len ona vedľa nej kráčal zavalitý muž, v bledosivom obleku a s aktovkou, čo sa tváril dôležito ako nejaký pán riaditeľ. Ajko sa s radosťou rozbehol k mame a pevne sa jej chytil za ruku.
Vitaj, synáčik, povedala Jarka, sklonila sa k nemu a pobozkala ho do vlasov.
Čau, chlapče! zarehotal sa muž a pošúchal Ajka po hlave ťažkou rukou, až sa chlapec zakolísal.
Poďte ku stolu, pozývala ich s úctou pani Mária, Jarkina mama.
Ďakujem, ďakujem, pani mama, odvetil vážne Milan, Jarkin ženích, pričom si obhliadol bohatý stôl.
To je tá dedina! ukazoval na domácu klobásu a pečené zemiaky. V meste treba všetko na lístky, kríza, a tu si ľudia stále gazdujú svoje mäso, svoje zemiaky.
A mlieko, a smotana, všetko domáce, takmer spievala pani Mária.
Dokým vládzeme, držíme si svoje, pridal sa pán Jožo, Jarkin otec, starý robotník z družstva, veľa slov z neho nikdy nevypadlo, ale ruky mal zrobené.
My tiež nepohoríme, začal sa chváliť Milan, zamával rukou po svojej ustupujúcej ofine, keď treba, cez známosti na družstve niečo v meste vybavím, aj Jarku zásobím dobrotami.
Ajko len sledoval cudzieho pána a rozmýšľal, akú zámienku by si našiel, aby sa mu mohol priblížiť. V meste, kde s mamou žil a chodil do školy, často pozoroval otcov svojich kamarátov a sníval, aký by jeho vlastný otec mohol byť. Predstavoval si spoločnú cestu do ZOO alebo futbal na ihrisku. V duchu si namýšľal, že by mohol byť ako Peťov otec alebo Dušanov, alebo celkom iný.
Teraz, keď pri jeho mame sedel tento zavalitý pán, myslel si Ajko, že keď už prišiel do dediny, už isto bude jeho otcom.
Chytil drevené lietadielko, ktoré mu dedo Jožo vlastnoručne zmajstroval a dôkladne vyrezával, aby krídla vyzerali skoro ako ozajstné. Pomaly, rozpačito prišiel k Milanovi a ukázal mu hračku: Pozrite, aké super lietadlo! podával mu ho so stisnutým hlasom.
No pozrime, Milan schmatol lietadlo a silno švihol prstami o vrtuľu, ktorú dedo vymyslel tak, aby sa točila. Ale vrtuľa sa nezatočila, ale odletela nabok.
Nuž, nie je to nič pevné, tá tvoja hračka, skonštatoval a podal lietadlo späť Ajkovi.
Chlapec zodvihol z podlahy uletenú vrtuľu a pozrel sa na deda.
Spravíme, opravíme, upokojil ho dedo Jožo.
Milan je predsa vedúci v našej fabrike, rýchlo odbočila Jarka, robí u nás šéfa autodielne.
Milan ešte viac nadul líca a pobavene sa pozrel na Jarku: Tak je, čo už.
Jarka, ktorá celý život šila v podniku, sa po prvý raz naozaj tešila, že idú svadobné prípravy jej ženích bol vážený, starší, asi múdrejší. Starostlivo posúvala Milanovi na tanier vyprážanú rybu, bábovku a palacinky s domácou smotanou.
Vonku na priedomí sa Milan roztiahol a vyhlásil: Nuž, čo, nie je tu nádherne?! A ten vzduch!
Milan, páči sa ti?
A ešte ako!
Dáme si tu chvíľku oddych, zajtra skočíme späť do mesta, Ajka vezmeme, aj uniformu do školy mu musíme kúpiť.
Počuj, Jarka, ale na čo ho berieš do mesta? Veď aj tu je škola, nie?
Tu je len prvý stupeň…
No a čo? Nech tu doklepe jeden rok, potom ho presťahujeme. Dorobíme si byt, kúpime nový nábytok, už je na čase dať preč tie staré haraburdy, čo máš.
Keď Milan predostrel túto podmienku, pani Mária sa preľaknuto pozrela na manžela Joža. Ten sa rozpačito zamračil a vŕtal fúzami, očividne rozmrzený a premýšľal, čo robiť.
Akože, Milan, to treba so školou vybaviť, veci presťahovať…
Ale prestaň, veď to za chvíľu máš zozbierané! Vzduch, mlieko, zeleninka, ovocie, Ajko tu vyrastie ako z vody. Vaši naňho dozrú, v meste kto by ho strážil, obaja ste v robote, tak jeden rok preškoláka tu vydrží. My zatiaľ podpíšeme papiere na matrike a zariadime si spoločný domov, čo hovoríš? Jarka?
To nie je návrh, zamrmlal Jožo a pohol fúziskami, to je podmienka.
Na druhý deň, zatiaľ čo Jarka vysvetľovala, prečo Ajka neberie so sebou späť, chlapec len ticho prikyvoval a ani slovo neprehovoril. Keď sa Milan s Jarkou pobrali na autobus, Ajka nikto nenašiel. Pani Mária prehľadala povalu aj dielňu, nikde sa mu nenašla stopa.
Kde sa len podel, ešte pred chvíľkou bol tu, aj bicykel má doma!
Nebojte, určite len s kamarátmi behá, mávol rukou Milan.
Jarka sa ešte raz s obavou zadívala po dvore a prešla von z bránky. Ajko sa zatiaľ krčil v starom uhlárni, odkiaľ všetko sledoval škáročkou. Najradšej by vybehol za mamou, objal ju a chytil za ruku, ale ostal schovaný, akosi tušil, že s týmto novým pánom už zrazu v rodine prekáža.
V ruke držal zlomené lietadielko a slzy mu tiekli po tvári. Nezvykol plakať, ani keď ho dedo za malú jazdu na člne potrestal. Vždy vedel, že dedo je spravodlivý. Ale teraz, keď ho nikto nebonkol, len nečakane začal plakať a snažil sa slzy utrieť päsťami rýchlo.
Už je doma! zvolala pani Mária, keď Jarka s Milanom dávno odišli. Nebuď smutný, chlapček, mamka príde o mesiac ako sľúbila, kým čo, kúpime ti nové veci do školy, však sa ti u nás páči!
Ajko sklonil hlavu, vlasy mu spadli do čela. Spomenul si na svojich kamarátov z paneláku, na školu a strašne sa mu žiadalo byť medzi nimi. Aj tu mal dobrých kamarátov, ale dobre vedel, že babka a dedo sú jeho leto a jeseň patrí mestu, kde je doma.
Týždeň prefrčal rýchlo. Pri hrách s dedinskými chlapcami zabudol na to, že ho mama nechala v dedine. Ale potom sa stalo niečo nečakané.
Pani Márii takmer vypadlo vedro z ruky, keď za bránkou zazrela Jarku. Dcéra, veď my sme ťa až tak skoro nečakali!
Jarka si unavene sadla na lavičku: Sľúbila som o mesiac, prišla som za dva týždne. Idem po Ajka.
Ako to, však sme sa dohodli s Milanom, že ostane tu. On si to rozmyslel?
Nie, mama, ja som si to rozmyslela. Syna si nechám. Milan má už na obzore inú známosť, Simku, tú účtovníčku z podniku, od nás už berie len produkty, už mu syn nerobí príťaž. Dal podmienku: syn musí zostať v dedine.
Pani Mária smutno pozrela na dcéru. Chcela pre ňu šťastie, ale nie za takú cenu.
Asi to tak malo byť, dcéra moja.
Asi áno, mami. Zoberiem Ajka, kúpim mu nový školský oblek, aktovku, zapíšem ho do druhého ročníka a bude všetko, ako predtým. Prežili sme si s Ajkom aj bez známostí a teraz si poradíme. Mne nešlo o Milanove známosti, ja som chcela rodinu. Ajko otca, ja muža…
Na dvore sa zjavil Ajko a zastal, celý prekvapený, že vidí mamu. V okamihu zabudol na všetky krivdy a vrhol sa jej do náručia: Mamíí!
Syn môj! Tak veľmi som sa na teba tešila! objala ho a zadívala sa na jeho opálenú tvár. Prišla som pre teba, už bude čoskoro škola!
Ajko pozeral na mamu s úžasom.
Ako žili sme doteraz, tak budeme žiť ty sa budeš učiť, ja budem s tebou a zapisujem ťa aj do krúžku, aj na futbal, ako si chcel.
Ajko sa snažil napchať čo najviac vecí do ruksaku, aby mala mamka ľahšiu tašku.
Synu, stačí, bude to pre teba ťažké.
Nebude! Ja som silný!
Dedo a babka ich vyprevádzali na zastávku. Autobus, čo doviezol mamu pred dvoma týždňami, opäť zablikal svetlami, zastavil a otvoril dvere. Ajko si rýchlo sadol k oknu a kýval, kým mu dedo a babka nezmizli z dohľadu.
V ruke pevne zvieral opravené lietadielko a pozeral na mamu. Ajko cestoval domov. Vedel to, cítil to v srdci. A bol šťastný, lebo vedľa neho sedela mama ten najbližší človek na svete.
