Priviezla si Milota do dediny ženícha a on jej hneď postavil podmienku…
Miško si všimne prichádzajúci autobus po prašnej ceste a nechá loptu ležať na dvore. Rozbehne sa celou silou k zastávke, s rozopnutou kockovanou košeľou a vetrom strapatými svetlými vlasmi.
Mamka, mamka už ide v hlave mu beží len táto myšlienka. Keď autobus zastaví, nevystúpi z neho Milota sama po jej boku ide zavalitejší muž v svetlosivom obleku. Kráča vedľa mamky a rozmachuje aktovkou vyzerá ako ozajstný šéf. Miško sa okamžite chytí mamky za ruku a šťastne jej pozerá do očí.
Ahoj, synáčik, sklání sa k nemu tridsaťročná Milota a bozkáva ho na čelo.
Tak čau, chlapče! zaznie hlas návštevníka a mohutná dlaň mu rozstrapatí Miškove vlasy. Ruka muža je ťažká, až sa Miško zakolíše od srdečného privítania.
Poďte k stolu, pozýva slávnostne Marta Sláviková, mama Miloty.
Ďakujem, ďakujem, pani domáca, odvetí dôležito Peter Krajčovič a prezerá si stôl plný domácich špecialít.
Toto je tá pravá dedina! ukáže rukou Peter na stôl. V meste je všetko na prídel, len samé reformy, vieš… ale tu si ľudia žijú po svojom vlastné mäso, klobásky.
Aj domáce mliečko, smotana, pripomína spevavo Marta Sláviková, a zelenina zo záhrady.
Kým vládzeme, všetko si sami držíme, pridá sa Miroslav Slávik, štíhly, málovravný otec Miloty, ktorý celý život odmakal na družstevnom kombajne.
No veď aj my sa obraciame. Prídel-prídel, ale ja si vždy niečo vybavím, buď u švagrinej v sklade, alebo cez známosti, chváli sa Peter Krajčovič, ledva si prejde rukou po rednúcej hlave, takto zásobujem Milotu dobrotami.
Miško po očku sleduje cudzinca a rozmýšľa, čo by mohol nájsť, aby k nemu mohol pristúpiť. V Bratislave, kde Miško býva s mamou a chodí do školy, často pozoruje otcov detí v parku či na dvore a rozmýšľa, aký by bol jeho vlastný otec.
Predstavuje si, že aj on by mohol ísť s otcom do ZOO alebo hrať futbal. Myslí si, že možno by bol jeho otec podobný ocinovi Viktora Černejho alebo Peťa Šturmu, možno by bol však celkom iný.
A práve teraz, keď pri stole pri mamke sedí aj tento zavalitejší muž, Miško si v hlave skladá, že ak prišiel do dediny, asi sa stane jeho otcom.
Miško vezme do ruky drevené lietadielko, ktoré mu vyrezal dedko Miroslav, s krásne vypracovanými krídlami, čo vyzerajú skoro ako naozajstný model, a hanblivo ukáže lietadlo návštevníkovi:
Pozrite, aké mám lietadielko! a podáva mu ho.
No pozrime sa, udrel Peter do vrtúľky až odrazila bokom, Nuž, slabý materiál, pokrčí plecami a vsunie lietadlo späť Miškovi do ruky.
Chlapec zdvihne vrtuľu zo zeme a pohľadom vyhľadá dedka.
Nevadí, opravíme to, usmeje sa dedko Miroslav.
Peter Krajčovič je náš vedúci, zmení tému Milota, vedie dopravu u nás na továrni.
Peter sa ešte viac dôležito nadýchne: Tak je, stalo sa.
Tridsaťročná Milota, pracujúca v textilke ako krajčírka, sa prvýkrát v živote chystá vydať. Teší sa, že má vážneho ženícha, že je starší, rozumnejší, s pozíciou. Približuje tanier k Petrovi, ponúka mu vyprážaného pstruha aj palacinky s domácou smotanou.
Peter vyjde na gánok, rozpaží ruky, nadýchne sa a zvolá: No povedzte, nie je tu raj? A ten vzduch!
Peti, páči sa ti tu?
A ty sa ešte pýtaš? Veľmi!
Poďme si oddýchnuť. Zajtra ideme do mesta, vezmem Miška so sebou, treba mu kúpiť uniformu do školy.
Ale počuj, Milotka, načo budeš brať chlapca do mesta? Veď tu je škola…
No lenže tu je len malá dedinská…
Nech je, veď ešte jeden rok tu vydrží. Potom ho vezmeme do mesta, kým my prerobíme byt, zariadime nový nábytok, veď u teba samá starina.
Marta Sláviková na ten návrh pohliadla preľaknuto na muža Miroslava. Ten sa pod fúzy zatváril grimasou, celkom jasne nespokojný.
A kdeže, Peti, to by bolo treba všetko vybavovať so školou, sťahovať veci…
Však to bude hračka. Pozri sa, tu má všetko: čistý vzduch, mlieko, zeleninu, ovocie, tu porastie ako z vody. A naši sa oňho postarajú, v meste na to čas nemáme, obaja robíme, tak načo s ním chodiť, zostane rok na dedine. My si zatiaľ povieme áno a usadíme sa. Čo ty nato, Milotka?
Čože, nie návrh, to je podmienka, zabrumlal Miroslav a pomrkal fúzmi.
Ďalší deň, keď Milota vysvetľovala Miškovi, prečo nejde s ňou do mesta, Miško prikyvoval, ale mlčal. A keď Peter s Milotou odchádzali na autobus, chlapec sa niekam vytratil. Marta hľadala Miška v povale, v dedovej dielni no nikde nebol.
Kde len mohol byť? znepokojuje sa Marta. Veď ešte pred chvíľou tu bol. A bicykel stojí pri plote.
Neboj, niekam sa zabudol s kamarátmi, mávne Peter.
Milota sa znepokojene pozrie po dvore, vykročí cez bránku. Miško, skrytý celý čas v uhoľnom kôlni, sleduje všetko cez škáru. Najradšej by vybehol k mame a chytil ju za ruku, ale nepohne sa, tuší, že s príchodom tohto cudzieho pána je akýsi navyše.
Miško v ruke stíska polámané lietadlo a slzy mu ticho stekajú po lícach. Nebýva uplakaný. Ani vtedy, keď mu dedko raz prútom naplácal za to, že sám rozviazal čln a chcel veslovať po Malom Dunaji. Vedel, že dedek ho nevyšľahá len tak, nespravodlivo. No teraz, keď ho nikto ani slova neudieril, valia sa mu slzy na líca a snaží sa ich zahnať päsťami, čo najrýchlejšie vysušiť.
Už si sa našiel! zvolá starká, keď sa Milota s Petrom odvezú. Nezúfaj, Miško, mamka príde o mesiac, ako sľúbila. Zatiaľ ti kúpime v meste uniformu. Veď sa ti u nás páči s dedkom, však?
Miško skloní hlavu, vlasy mu padajú do čela. Spomenie si na kamarátov, chalanov zo sídliska a srdce sa mu rozbúcha túžbou ísť za nimi. Aj tu má priateľov, ale dávno si už zvykol, že počas prázdnin býva u starkých, ktorých má zo všetkého najradšej, a na jeseň sa vracia domov do mesta, ktoré má tiež rád.
Týždeň ubehol rýchlo. Miško pri hrách s chlapcami čoraz menej myslí na to, že ho mama nevzala so sebou.
Marta skoro pustila vedro z rúk, keď zbadala Milotu stáť pred bránkou. Dievčatko, my sme ťa ešte nečakali!
Milota si unavene sadne na lavičku: Sľúbila som o mesiac, prišla som po dvoch týždňoch. Idem po Miška.
Akože? Dohodli ste, že ho necháte tu. Alebo si to Peter rozmyslel?
To ja, mama. Nebudem predsa hazardovať so synom. Peter sa začal obšmietať okolo účtovníčky Simony, nosí jej nákupy zo skladu, veď ona detí nemá. A ja som malú príťaž Miško a Peter mi postavil podmienku: buď syn zostane na dedine, alebo nič.
Marta smutne hľadí na dcéru. Praje jej šťastie, ale nie takého Petera. Možno je to tak lepšie, dieťa.
Určite, mama. Vezmem Miška, kúpim mu uniformu, nový ruksak, odvediem do druhej triedy a všetko bude zase po starom. Žili sme s Miškom nie v prebytku, ale zvládli sme to. Mne netreba jeho nákupy zo skladu. Chcela som rodinu, otca pre Miška a manžela pre seba.
Vo dvore sa zjaví Miško a zastaví sa, keď zbadá mamu. Je to také prekvapivé, že zabudne na starú krivdu a beží k nej: Mami!
Synáčik môj! Ako som sa na teba tešila! Milota ho nežne objíme, díva sa do jeho opálenej tváre. Prišla som po teba, zanedlho budeš mať školu.
Miško nechápavo pozrie na mamu.
Ako sme žili doteraz, tak budeme naďalej. Ty budeš chodiť do školy, ja ti budem kontrolovať úlohy, od septembra ťa zapíšem na krúžok a do futbalovej triedy, ako si chcel.
Miško sa snaží napchať čo najviac vecí do svojho batôžka, aby mama niesla menej.
Synček, stačí, bude to pre teba ťažké.
Nebude! Som silný!
Dedko a starká ich odprevadia až na zastávku. Autobus zabliká prednými svetlami, zatočí na prašnej krajnici a otvorí dvere. Miško si sadne k oknu a kýva starkým, až kým ich neuvidí zmiznúť za rohom.
V rukách drží opravené drevené lietadielko, čo mu dedko spravil, a pozerá sa na mamu. Miško cestuje konečne domov a v jeho detskom srdci to vyvoláva radosť a hrdosť, že práve po jeho boku sedí tá najdôležitejšia osoba na svete jeho mamka.
