Marek postavil ťažké vedrá s vodou na lavicu v sieni u starej Evy a chcel už odísť, ale stará žena ho pevne chytila za rukáv a ukázala smerom do izby. Poslušne vošiel a prisedol si na širokú lavicu pri dverách, čakajúc, čo mu povie.
Eva ani slova nepovedala, len vybrala z pece železný hrniec, pohľadom skĺzla ku starým hodinám na stene, ako by naznačovala, že je čas obeda, a nalia mu do hlbokej misky voňavú kapustnicu. Pridala kus slaniny, cibuľu a krajec žitného chleba s chrumkavou kôrkou. Zamyslela sa a pristavila na stôl fľašu domácej slivovice. Jej zhrbený chrbát, ovíjaný vlneným šatkom, vyzeral krehko, no v čižmách sa pohybovala istým krokom, napriek húri v izbe.
Marek stíšil hlas a spustil:
— Kapustnicu si s radosťou dám, ale pitíčka, to prepáčte. Sľúbil som, teta Eva, že ani kvapku do úst. Bozkal som ikonu, kňazovi som sľúbil. Po tom, čo som sa opil a žiarlil na Moniku, v krčme také divadlo spravil, že sám nechápem, ako som neskončil za mrežami. Za rozbité stoličky som musel vysoliť pekný peniaz. Mama povedala, že vás bolí chrbát, tak som prišiel vodu doniesť. Teraz sa najem, drevo natahám, a možno nájdete ešte nejakú prácu. Keď ma mama uvidí pri telke, hneď mi vymyslí robotu, akoby ju z prsta vysala.
Marek sa zasmial na svoj vtip, ale hneď sa zadusil kapustnicou. Eva bez váhania ho začala búchať po chrbte svojimi drobnými päsťami, akoby zatĺkala klince do dosky. Chlapec sa vykašlal a pokračoval v hltaní kapustnice so slaninou a cibuľou, potom prefíkrene prižmuril oko a spýtal sa:
— Babička, a ako vy vlastne spíte? Chrbát sa vám narovná, alebo ležíte ako lúk?
Eva sa na neho pozrela jasnými modrými očami, v ktorých prebleskol úsmev, a mávla rukou, ako by ho odbíjala.
— A ja vidím, že ste v mladosti boli kráska! — pokračoval Marek, prikyvujúc na starú fotku na stene. — Husté vlasy, obočie ako dve dúhy nad čelom, a oči ako hviezdy v noci. Moja Monika je tiež kráska nevídaná! Počítajte si jej prednosti na prstoch. Len sa bojím, že prstov nebude dosť: krásna, štíhla, skromná, dobrá, pracovitá, úhľadná, šetrná, spieva ako slávik, tancuje — taká nádhera, nie je lakomá, nebola vydatá, nepije, nefajčí, po cudzích dvoroch nebehá. No čo, babička, prsty došli?
Marek si všimol, ako sa Evine oči rozžiarioli smiechom. Hruď sa jej triasla, ale hlas nevyšiel — len teplo v očiach.
— Aké máte oči, babička, jasné, živé, ne na váš vek! — obdivoval. — Moniku poznáte?
Eva rozprestrela ruky a pokrčila plecami, akoby hovorila: „Kto vás má chápať, či ste dobrí, alebo nie.“
— My sme iní, ako ste vy boli v mladosti — pokračoval Marek. — Vy ste rodičov počúvali, báli ste sa odmlúvať. A my? Hneď ako niečo nejde podľa nás, ústa od ucha k uchu a ideme priamo do ohňa. Máme na všetko svoj názor. Môj otec, než čo urobí, vždy sa so mnou poradí. A mama ma považuje za hlavu domu. Bratia sa rozbehli po mestách, ja som najmladší, kým sa neoženíme, bývam s rodičmi. Ale chcem svadbu, hŕbu detí. Monika je úžasná! Som veterinár, v odborných slovách: je zdravá, porodí, koľko bude chcieť. No tak, prsty došli?
Marek sa poriadne najedol, teplo z pece ho rozmarilo. Napriek bolavým kĺbom mala Eva v izbe čisto ako v múzeu. Najviac vynikala obrovská posteľ s perinami, kopou vankúšov a čipkovým poverákom. Marek túžobne vyznal:
— Takúto posteľ by som chcel na prvú svadobnú noc! Ale možno ani netreba — na takej perinke by som sa zvaril ako vajce a na všetko by som zabudol.
Zasmial sa a pokračoval:
— Monika čoskoro skončí školu, vráti sa na dedinu a usporiadame svadbu. Študuje na zdravotnú sestru. Predstav si, ja ošetrujem zvieratá, ona ľudí. Ale mama občas otca nazve dobytkom. A čo, všetci sme občas horší. Počul si, ako Janko ukradol Egorovi motorku a potopil ju v rybníku? No nie dobytok? A Peter fajčil v seníku, málo chýbalo a celý dom by zhorel. To tiež niečo!
Ale najhorší je to Rado. Chodil s Oľgou, oklamal ju, otehotnela, a on si priviedol nevestu z mesta. Oľga málem zošalela, mysleli sme, že si ublíži. A včera ide, usmievajúc sa, brucho dopredu, vraví, že to bude chlapec, Boh dal na šťastie. Hlavne, ako bude Rado chodiť okolo jej domu, keď tam vyrastá jeho syn? Ja by som Moniku nikdy neopustil! Pozerám sa na ňu a chcem ju objat tak, aby sa mi rozplynula v rukách, aby sme boli jedno. Ale je to prísna dievčina, pred svadbou — ani nápad. Tá svadba je hranica, a pretiahnuť ju cez ňu nebudem. Sestrička z nej bude výborná, tvoj chrbát narovná za chvíľu. Injekcie dáva, komár viac bolí. A niekedy rozmýšľam: keď nám polnohospodárstvo pridlí dom, budem po tebe, babička, chýbať. Nebudeme bývať nablízku. Ale nič, vždy prídem pomôcť, pokecať. Čo ešte máte dobré?
Eva šikovne schmatla vidlicu a vytiahla z pece hrnček s pohánkou a mäsom. Vôňa mu udrela do nosa tak, že sa Marek málo nezviklal. Schmatol lyžicu a ako dieťa začal búchať o stôl. Eva sa usmievala, oči jej žiarili radosťou, že sa jej varenie chlapcovi páči.
— Položte si medzitým na perinu, kým jem — prižmúril na ň— A keď už sa raz oženíme s Monikou, určite raz prídeme spolu na návštevu, aby ste videli, ako dobre nám je.
