Môj syn so svojou mladou manželkou bývajú v prenajatom byte neďaleko odo mňa, v Bratislave. Poprosila som syna o náhradný kľúč od ich bytu. Vravím si, nikdy neviem, čo sa môže stať, bude dobré ho mať pri sebe, môže sa zísť. Teraz mám voľné, a mladí sú celé dni v práci.
Preto tam chodievam, keď ráno odídu. Varenie mám v krvi, tak im pripravím kapustnicu, bravčové rezne či halušky s bryndzou. Syn sa len usmieva, tieto jedlá miloval od malička sú to obyčajné, ale sýte chute domova. Keď všetko navarím, pustím sa do upratovania. Synova žena, Táňa, upratovanie veľmi neobľubuje.
Veci sú pohádzané všade v obývačke, špinavé riady v dreze. Poviem si, ukážem Táni, ako sa vedie domácnosť v poriadku. Príde večer, všetko je čisté, všetko vonia, jedlo čaká. Syn si sadne za stôl, s radosťou ochutnáva, žije a nech je šťastný. Ale nie, Táňa je stále nespokojná. Moje jedlá takmer neochutná tvrdí, že sú príliš tučné, nezdravé. Dopraje si len ovsenú kašu alebo šaláty z čerstvých byliniek.
A potom sa v kúte kuchyne nervózne pýta, či už nepôjdem domov…
