Môj syn a jeho mladá manželka bývajú v prenajatom byte neďaleko mňa v Bratislave. Poprosil som syna, aby mi dal náhradný kľúč od ich bytu. V prípade potreby by sa mi mohol zísť, keby sa niečo stalo. Teraz mám dovolenku a mladí pracujú.
Chodievam tam, keď odídu do práce. Varením im prípravu tradičné jedlá kapustnicu, bravčové rebrá, halušky. Syn takéto jednoduché, domáce jedlá miluje, sú výdatné a chutné. Keď je jedlo hotové, pustím sa aj do upratovania. Moja nevesta Veronika, priznám sa, upratovanie príliš nemusí.
Veci majú porozhadzované po izbe, riad je pohádzaný v dreze. Povedal som si, že ju naučím, ako sa má držať domácnosť. Takto ich vždy privítam jedlo na stole, všetko upratané a čisté, syn s chuťou obeduje, žite v láske a pohode. Ale nie. Moja nevesta je stále akoby nespokojná. Takmer nikdy neochutná moje jedlá, tvrdí, že sú príliš tučné a ťažké. Ona si radšej dá ovsenú kašu alebo šalát z klíčkov.
Dokonca ma nenápadne poprosí, aby som už šiel domov čo najskôr.
Dnes som si uvedomil, že každý má svoj štýl života a možno sa musím naučiť byť tolerantný a prestať vnucovať svoju predstavu šťastia. Niekedy pomáha viac úcta k iným ako nezištná pomoc.
