– Prišla si? A kto ťa vôbec volal? Keby si radšej peniazmi pomohla, – sucho poznamenala teta Mária.
Milada sa zamračila na dotieravý telefonát, ktorý ju prinútil prebudiť sa.
Prekvapene pozrela na displej telefónu – volala jej sesternica, s ktorou sa nepočula viac ako dva roky.
– Spíš? Máš šťastie, ja oka nezavriem. Všetky slzy som už vyplakala…
– Noc je, samozrejme, že spím, – Milada sa pozrela na budík, ktorý ukazoval pol druhej v noci.
– Tak keď pokojne spíš, ešte o ničom nevieš? – pokračovala sesternica zahmlievajúc situáciu.
– Žofia, prejdi k veci, – zívla do telefónu Milada. – Musím skoro vstať.
– Ešte sa vyspíš. Naša rodina je v smútku! – s výčitkou poznamenala sesternica, akoby za to Milada mohla.
– Čo sa stalo? – vystrašene sa pýtala Milada, obávajúc sa, že sa niečo zlé prihodilo jej mame.
– Strýko Tibor dnes zomrel, – vzlykla Žofia. – Nečakane. Pre tetu Máriu to bolo veľké prekvapenie. Nemáme peniaze. Musíme sa zložiť na pomoc. Zajtra ideme s bratom do dediny. Pôjdeš s nami?
– Nie, nemôžem. Prídem len na pohreb.
– Potom mi pošli peniaze a my ich zajtra tetke odovzdáme, – znovu pripomenula Žofia potrebu finančnej pomoci. – Dvesto eur.
Milada okamžite poslali tu potrebnú sumu sesternici cez telefón a znovu si ľahla spať.
Nebola príliš rozrušená smutnými správami, pretože už dlho neudržiavali kontakt s otcovou stranou rodiny.
Po jeho smrti sa s rodinou Milady prestali kontaktovať, hovoriac, že už pre nich nie sú rodinou.
Milada si uvedomila, že stáť bokom by nebolo správne, a tak sa rozhodla pomôcť.
Po poslaní peňazí sa jej už nikto neozval. Žofia akoby na ňu zabudla.
Milada sa niekoľkokrát pokúsila sesternici dovolať, aby sa dozvedela dátum pohrebu, ale nedvíhala.
S obtiažou zistila dátum cez spoločných známych a vybrala sa odprevadiť strýka na poslednú cestu.
Teta Mária ju privítala nevrlou tvárou, akoby bola viac rozhorčená jej príchodom než smrťou manžela.
– Prišla si… Kto ťa volal? Radšej si mala dať pár eur, – prezieravo poznamenala žena.
– Poslala som vám dvesto eur, – oponovala Milada.
– Čudné, nič mi neprišlo, – nedôverčivo sa ozvala teta Mária.
– Poslala som to s Žofiou…
– Ach, klameš, – žena skrížila ruky na bruchu. – Ona mi s Arnym odovzdala len štyristo eur. Po dvesto od každého. Teba v tom zozname nebolo.
– Ničomu nerozumiem, – Milada začala hľadať sesternicu pohľadom.
Žofia, akoby naschvál, bola nezvestná. Milada ju s ťažkosťami našla vonku pri plote.
– Žofia, nedala si tete Márii moje peniaze? Kde sú teda? – žiadala vysvetlenie Milada.
– Dala som, – neochotne odpovedala Žofia.
– Povedala, že peniaze má len od teba a Arnya…
– Niečo pletie, – ľahostajne reagovala Žofia.
– Dala si štyristo eur?
– Áno.
– To je za dvoch, nie za troch!
– Prepáč, benzín tiež niekto musí zaplatiť, – Žofia prevrátila oči a skrčila tvár.
– Dvesto eur? Cesta má len dvadsať kilometrov. Okrem toho, prečo by som vám mala platiť za prepravu? – kládla otázky Milada.
– Nechápem, chceš, aby som ti vrátila peniaze, či čo? – sarkasticky sa pýtala Žofia.
– Áno, chcem!
– Teraz nie, neskôr ti ich pošlem, – Žofia sa otočila a hrdo odkráčala preč.
Po tom všetkom Milada nemala náladu zostať v cudzej domácnosti, tetina reakcia a sesternicin čin ju presvedčili, že pomoc bola chyba.
Milada si potichu objednala taxi a odišla. O týždeň jej so slzami v očiach volala mama.
– Dcéra, je pravda, že si najprv dala peniaze na pohreb Tiborovi a potom ich vzala späť? – takmer plačúc sa pýtala žena.
– Dala som, nič som nezobrala.
– Teta Mária rozpráva po dedine, že si peniaze vzala späť. Je nahnevaná, že ťa nevítali s otvorenou náručou, – smutne povedala matka. – Je mi trápne chodiť po dedine, všetci na mňa pozerajú krivo.
– Mami, to tak nebolo! – Milada bola pobúrená klebetami, ktoré rozšírila rodina.
Ihneď matke vyrozprávala, čo sa skutočne stalo v dome tety Márie.
– Žofia mi peniaze nikdy nevrátila, – dokončila svoj príbeh Milada.
– Aha, tak ona zobrala peniaze od tety Márie a povedala, že si ich po nej chcela späť! Aké bezostyšné! Aby im v krku ostali! – s hnevom povedala matka.
Keď sa to dozvedela, Milada najprv chcela zavolať Žofii, no potom sa rozhodla nenechať si pokaziť náladu a jednoducho s ňou prestala komunikovať.
No po pár mesiacoch sa sesternica sama pripomenula.
– Rozhodli sme sa postaviť strýkovi Tiborovi pomník. Máš prispieť tristo eur, – oznámila Žofia obchodníckym tónom.
– Nie, viac nedám ani cent!
– To je teda vzťah k rodine, – povzdychla si do telefónu Žofia. – Nečakala som, ani som to nepovedala.
– Ja som tiež nečakala, že ma oklamú ako hlupáka a potom rozširujú klebety.
– O čom to vôbec hovoríš?
– Zobrala si si peniaze od tety Márie?
– Nie!
– Klameš!
– No dobre, zobrala, a čo teraz? – vyzvane povedala Žofia. – Ty aj tak zriedka dávaš peniaze na rodinu.
– Možno preto, že si na mňa spomeniete len pri tragédiách?
– Načo sú teda rodina? Dáš peniaze alebo nie?
– Nie. Tie, ktoré si zobrala od tety Márie, mi nevrátila, zobrala si ich sama, ale rozširuješ, že som ich vzala ja. Po tom všetkom myslíš, že s tebou budem mať niečo spoločné? A vôbec, po otcovej smrti ste povedali, že my s mamou pre vás nie sme viac rodina, a ak je to tak, potom nie som povinná vám pomáhať! – vyjadrila sa Milada a, nechcejúc viac počúvať sesternicu, zablokovala jej číslo.
