Keď zmeškala vlak, vrátila sa domov bez varovania a nedokázala zadržať slzy.
Zostala stáť na peróne, keď vlak odchádzal. Alžbeta sa rozhodla vrátiť sa domov bez telefonátu. Len čo prekročila prah, slzy sa jej rozbehli po tvári. Chladný októberový vietor biestril do tváre ostré kvapky dažďa. Pozerala na vlak, ktorý sa strácal v dálke, a vnútri nej zahnala vlna horkosti. Zmeškala ho. Prvý raz za pätnásť rokov pravidelných ciest domov zmeškala. Ako v zlom sne, pomyslela si, automaticky si upravujúc zvadnutý prameň vlasov. Perón bol prázdny a zlovestný, len žlté lampy sa odrážali v kalužiach, vytvárajúc čudné chodníky svetla.
Ďalší vlak ide až zajtra ráno, chladne oznámila pokladníčka, bez pohľadu na Alžbetu. Možno autobusom?
Autobusom? Alžbeta sa zachmuřila. Tri hodiny sa triasť po rozbitých cestách? Nie, vďaka.
V taške jej začal vibrovať telefón volala mama. Na sekundu sa zastavila, zíerala na displej, ale nezdvihla. Prečo vyvolávať paniku? Radšej len ticho prísť domov, kľúče má predsa vždy pri sebe. Taxík uháňal prázdnymi ulicami mesta, ktoré za oknom vyzeralo ako scéna neskutočná, plochá.
Vodič niečo mumlal o počasí a dopravnej situácii, ale Alžbeta nepočúvala. Vnútri sa jej rozlieval zvláštny pocit ani úzkosť, ani radosť.
Starý dom ju privítal tmavými oknami. Keď vyšla po schodoch, nadýchla sa známych vôní z detstva: pečené zemiaky z tretieho poschodia, prací prášok, vôňa starého dreva. Ale dnes do tej známej symfónie vnikla falošná nota.
Kľúč sa v zámku zasekol, akoby sa dvere bránili. V chodbe bola tma a ticho očividne rodičia už spali. Opatrne vošla do svojej izby, snažiac sa nerobiť hluk. Keď zapála lampu, rozhliadla sa. Všetko bolo ako vždy: poličky s knihami, starý pracovný stôl, plyšový medvedík na posteli relikvia z detstva, ktorú mama nikdy nevedela vyhodiť. Ale niečo nebolo v poriadku. Niečo sa neuchopiteľne zmenilo.
Možno to bola tma? Nie bežná nočná tma, ale iná hustá, lepkavá, ako predohra k búrke. Akoby dom zadržal dych, čakajúc na niečo. Alžbeta vytiahla z tašky notebook práca nečakala. Ale keď natiahla ruku po zástrčke, náhodou sa dotkla malej škatuľky. Spadla z poličky a jej obsah sa rozsypal po podlahe.
Listy. Desaťky zožltnutých obálok s vyblednutými poštovými známkami. A fotka stará, s ohnutými rohmi. Mladá mama ešte skoro dievčina! sa smeje, opretá o ple
