Prišiel som vrátiť veci bývalej A otvorila mi jej mama v župane, ktorý by najviac vystihovala fráza zavrieť oči a prežiť. Úprimne som nemal v pláne stráviť tam dlhšie než tridsať sekúnd. Chlapík s krabicou, čo chce odísť bez rečí a tváriť sa, že niektoré veci v živote sa dajú spraviť jednoducho. Ale život s vašimi plánmi poväčšine slušne vypečie. Volám sa Róbert Šulgan, mám 31, robím projektového manažéra na stavbách a tri týždne dozadu som sa rozišiel s Erikou Dvončovou.
Dramy neboli, žiadne kriky, skôr ako keď bicykel pomaly stráca dušu zrazu je to celé akosi prázdne a ani sám neviete, kedy presne to došlo do konca. Boli sme spolu štyri mesiace, čo znie málo, lenže keď tie mesiace krúžia dve nesprávne osobnosti, vedia sa natiahnuť ako cesty po Bratislave cez hlavné letné dovolenkové termíny. Nenávistné odkazy ani nutnosť blokovať čísla neboli, len kartónová krabica jej vecí, ktorá okupovala môj byt a ráno ma posmešne zdravila z kúta.
Písal som Erike trikrát za dva týždne, že si pre to môže prísť. Vždy, že príde zajtra, nikdy neprišla. Tak som si vo štvrtok po šichte, ešte v pracovných topánkach a v prachu, nahodil krabicu do auta a šinul štyridsať minút južne do jej rodnej dediny na okraji Levíc, kde sa po skončení nájmu ubytovala späť u mamy. Erika niečo spomínala o tichom dome, veľkej záhrade. Vybavoval som si pani v päťdesiatke, okuliaristú, s polievkou na sporáku.
Zabúchal som raz, vnútri sa ku dverám blížili kroky s tempom no, nie urgentným. Keď sa otvorili, komplet celý môj plán sa rozpadol rýchlejšie ako domček z karát. Pani Margita Dvončová stála v dverách len v krátkom hodvábnom župane. Stačilo župan sa dal za omšu považovať len s veľkou predstavivosťou. Ryšavé vlasy pekne volne na ramenách, konce ešte vlhké, pravdepodobne práve vyliezla z kúpeľne.
Ostudná? Ani omylom. Nervózna? Vôbec. Pozrela mi do očí tým spôsobom, čo používajú ženy, ktoré už si vedia život zariadiť po svojom. Pokojným hlasom len povedala: Aha, to budeš asi Robo, však? Áno myslím, že áno Nedokážem potvrdiť, že som tie slová dal dokopy povedať správne. Usmiala sa, otvorila dvere dokorán, vraj Erika je preč na nákupe, za hodinku bude doma. Opýtala sa, či nechcem chvíľu počkať vnútri.
Pozeral som na krabicu v rukách. Hocičo vo mne vrieskalo, aby som to zanechal na terase a vypadol. Ale nie, posunul som sa dovnútra. Ona niekam elegantne zmizla chodbou, akoby pozvať cudzieho muža v župane bolo štvrtkové hobby. Stál som v predsieni dom bol útulný a živý, nie len v teple, ale v tom, ako ľudia žijú niekde roky. Na okennom parapete kvety skutočné, nie plasťáky. Rozrobené puzzle na stolíku. Poličky natrieskané knihami, niektoré len narýchlo pohodené navrch, lebo už fakt nebolo kam.
Keď sa Margita vrátila, už mala na sebe džínsy, voľnú blúzku, rukávy vyhrnuté. Vlasy síce ešte vlhké, ale už upravené dozadu. A medzi rečou mala tú nenútenú pohodu, kvôli ktorej sa úplne zabudnete kontrolovať. Priniesla dva poháre ovocného čaju, položila predo mňa (nepýtala sa, čo mi má ponúknuť tu nie sme v hoteli), a ukázala ku stolu. Sadni. Nijak neslušne skôr názorne, ako učiteľka v materskej škole. Poslúchol som.
Pýtala sa, ako dlho som bol s Erikou. Štyri mesiace. Prikývla tak, že mi bolo jasné, mala už dávno jasno v tom, že k dlhšiemu to ani nemali ďaleko. Opýtal som sa, koľko o mne Erika hovorila. Pozrela do čaju a sucho povedala: Dosť na to, aby som vedela, že rozchod bol normálny a že si nie obyčajný ničil. Zvyšok, že už zisťuje sama. Slovo dalo slovo, rozpravil som sa o domove, o práci, kde som skončil na stavbe len pre brigádu ako sedemnásťročný a zistil, že to vlastne nie je zlé.
Ona načúvala, nie len zo slušnosti, ale ozaj počúvala. Pamätala si detaily, pri ktorých sa ostatní len tvária, že dávajú pozor. Po 47 minútach pípla Erika, že v obchode je chaos, príde o ďalšiu hodinu a pol. Margita len bez prestrojenia poznamenala: Môžem niečo ohriať, ak si hladný. Skúšal som odmietnuť, vraj nechcem byť na ťarchu. Vraj to už dávno nie keď sedím pri jej stole a pijem jej čaj, vlak už odišiel. Tak som ostal na večeri. Kuracie s ryžou, jednoducho a chutne, v tichej kuchyni, kým večer pretiekol do noci.
Niečo ma v tej chvíli úplne upokojilo. Keď dorazila Erika, a uvidela ma s mamou nad dvoma prázdnymi taniermi, na chvíľu sa zabudla pohnúť. Položila nákup tak zdržanlivo, akoby čakala ďalší vývoj situácie. Robo, ako dlho si tu? Chcel som povedať, že niečo cez dve hodiny, ale len som sucho odvetil: Chvíľku. Medzi ňou a mamou prebehlo ticho, ktoré môže mať len ten, kto žije spolu odjakživa. Potom Erika odišla bez ďalších komentárov a ja sa rozlúčil: Ďakujem za večeru. Margita iba pokrčila ramenami, vraj žiadny problém.
Odchádzajúc som ešte šmátral pohľadom na voľný kryt pri vonkajšom svetle nad dverami také niečo, čo sa zvyčajne odkladá do prvej pory dažďa. Zaznamenal som to a šiel domov, v aute cestou stále mysliac na ženu, na ktorú by som ideálne nemal ani len pomyslieť. Ale keďže život nie je o rozumnej miere, všetko čo som robil na druhý deň, malo nejaký nenápadný Margitin tón pod povrchom. Až v sobotu, keď som pre kamaráta kupoval materiál na stavbu terasy v hobbymarkete, som sa pristavil pri regáli s elektrikou. Spomenul som si na ten kryt na Margitinom dome. Bez veľkej domýšľavosti som kúpili diely a kávu na Redmondskej, rovno dve.
Pred domom som našiel Margitu v natretých nohaviciach a veľkej flanelke. Na ľavom líci modrý fľak od farby, o ktorom ešte stále nevedela. Vošla, otvorila dvere, v ruke štetec, a ihneď si spomenula: Ten kryt na svetle? Prikývol som, vraj bude problém, keď zaprší. Usmiala sa, pokrčila ramenami a pustila ma dovnútra.
Maľovala hosťovskú izbu, všetko odsunula a pomaly dolaďovala rohy štetcom. Pridal som sa s valčekom. Ticho, sústredene, bez nutnosti sa vyhýbať. Práca medzi dvoma spotenými ľuďmi a úplná pohoda, akoby sme spolu robili denne. Po chvíli sa opýtala, ako to vlastne so mnou naozaj je, nie len ako sa máš. A tak som jej povedal pravdu. Že mám pocit ako keď stojíte na mieste, že všetko ide len tak nejako, a nič pod povrchom nehýbe. Nevzťah nebolel, skôr tá prázdnota, že nebol vôbec.
Pozrela sa na mňa s pokojom človeka, ktorý pozná, že niečo nie je dobre. Vieš, čo je to za pocit? To je keď dlhé roky robíš, čo má zmysel, až zabudneš, či ťa to ešte aj niečo cítiť necháva. Tá veta si sadla do mňa ako dobre usadený klinec. Nemaľoval som ďalej, len som stál pri tej modrej stene. Prešla s hlavou ku dverám, pozrela na hotovú izbu a spokojne šepla: Lepšie. Pokýval som, a keď pozvala na obed (polievka z konzervy a chlieb so syrom), ostal som.
Rozprávali sme sa o živote, robote, jej záhradníckej firme, klientoch. Po chvíli zasvietil mobil na stole, ona naň hodila letmý pohľad, otočila displejom dolu. Zrejme bývalý. Nezabŕdal som. Až keď nadhodila, že má v živote veci na riešenie a “nech to viem, skôr než sa niečoho chytíme”. Povedal som, že ja sa neponáhľam. Usmiala sa a v pohode sme dojedli.
Domov som šiel s fľakom od farby na bunde a s pocitom, že kvôli krytke svetla som vstúpil do niečoho, čo sa už len tak neprehliadne. O tri dni volá práve ona Margita Dvončová, meno sa rozsvieti na displeji v aute na parkovisku pred drive-inom. Ohlási, že bránka vzadu je zaseknutá, musí niečo pripraviť pre klienta. Vraj skúšala všetko. Navrhnem, že prídem pozrieť. Neodmieta, ale znie to, akoby ešte stále veril v možnosti, že nie som tak ochotný.
Brána bola široká, drevená, samozrejme, napuchnutá od dažďa. Mal som v kufri hoblík, takže som to dôkladne opravil, kým ona ukladala kvetináče presne na centimeter človek, ktorý vie, čo chce. Keď som skončil, skontrolovala prácu, uznala, že lepší než čakala. Následne zasadla na lavicu, ja vedľa, pohára vody som sa vzdal, vraj vždy hovorím, že nič nechcem. Ona na to, že to slovo používam ako dvere rýchlo privrieť a neukazovať, čo je za nimi.
Prikývol som. A povedal som: Nie som v pohode. Dlho nie. Ale tu je to omnoho lepšie. Potvrdila, že aj pre ňu. A celé to nabralo vážnosť, akú už nešlo nepriznať.
O chvíľu neskôr dorazil jej bývalý, Robert. Starší pán, expandujúca nervozita v košeli, ktorý sa vynorí, keď život ukáže nové pravidlá. Napäto premeral mňa, Margitu aj kvetináče. Formálne podal ruku, v očiach však napísané pozorujem. Spýtal sa na dom, spoločný účet po rozvode. Margita odpovedala vecne, že nabudúce má zavolať. Po desiatich minútach bol preč.
Opäť sme sedeli na dvore, medzi vôňou hliny a dažďa, a Margita priznala: Prichádza, aby pripomenul, že ešte stále môže. Kedysi to fungovalo. A teraz? spýtal som sa. Menej. Už som viac nekomentoval, len ostal. Nemusel si zostávať. Viem. A sadli sme tam ešte chvíľu, až kým sa prítmie nezmenilo na definitívnu noc.
V sobotu som prišiel na večeru, presne o šiestej, s fľašou vína, čo som vyberal v Tescu takmer pol hodiny. Margita otvorila v zelenej šatách, jednoduchých, a na chvíľu som zabudol všetky repliky. Ty si sa fakt vyobliekal. To je normálne tričko, zaklamal som, ona sa trochu pousmiala: Viď, sedí ti. Dom rozvoniaval cesnakom a pečeným mäsom, stôl so servítkami, v strede sviečka. Do pozadia jazz, na ktorého názov sa pýtam doteraz.
Rozoberali sme robotu, rozvodové lapálie, a keď Margitin mobil znova zasvietil Robert, neodpovedala, vraj má dnes večer niečo lepšie. Po jedle sme prešli na terasu, ona medzičasom natiahla nové svetlo obyčajný rad žiaroviek, ale poriadok robil. Slnko zapadalo, ona sa oprela vedľa mňa, pomaly, na lavečku. Povedala mi o manželstve viac detailov všetko nepateticky, aj chvíle, keď žila malá, aby to bolo jednoduchšie pre dvoch. Počúval som bez narúšania.
Si veľmi ľahko komunikovateľný mierne otravné, vieš? dodala. Skúsil som vtip: Budem sa snažiť byť ťažší oriešok. Zasmiala sa úprimne, potom uprela pohľad do záhrady a poznamenala: Dlho som nechcela nič chcieť. Bolo to bezpečnejšie. Ale teraz som už z bezpečia unavená. Natiahol som k nej ruku opatrne, presne tak, ako keď sa dlho osmeľujete. Prijala dotyk, pozrela a nepustila. Pobozkal som ju priamo, bez ťahaníc, jednoducho tak, ako sa bozkáva, keď už ste s tým zmierení.
Po chvíli iba: Erika bude mať názor. Jasné. A bývalý má ešte viac. Nech sa páči. Neodradilo ťa to všetko? Pozrel som jej do očí žene, ktorá mi otvorila v župane, podala čaj, zavolala s pokazenou bránkou, opravila plot, založila firmu a roky sa musela vmestiť do niečieho vlastného ega. Ani trochu. Preplietla mi prsty so svojimi, oprela sa hlavou na plece a ostali sme na tom dvore, kde svetlo už nesvietilo len vďaka mne, ale naozaj.
Niekoľko mesiacov potom sa bránka nezasekla, pretože som celý rám prerobil, zatiaľ čo Margita z režijného kresla s kávou dohliadala. Erika si svoje povedala najprv mame, potom aj mne, ale časom musela uznať, že mama je spokojná ako nikdy. Robert volal ešte dvakrát, Margita už nezdvihla. Účty vyriešil právnik, život zariadili zvyšné okolnosti.
A dlhé večery s grilovaným syrom spáleným, lebo som ju rozosmial v kuchyni, sú tým, čo si pripomínam vždy, keď sa pozriem na to svetlo nad dverami žiadne blikanie, žiadna voľná krytka, len jedna rozumná vec, čo svieti, ako má. Niektoré veci, keď ich opravíte správne, už nepotrebujú druhý pokus.
