„Chceš párky alebo vajíčka?“ spýtala sa Katarína. Ján sedel za stolom a prelistovával správy v mobile.
„Párky. Ale bez tvojich experimentov,“ zamrmlal.
Katarína si povzdychla. V náručí chrípala malá Zuzka a variť bolo ťažké.
„Možno by si ju zobral chvíľu?“ opatrne navrhla.
„Počkaj, len si dočítam,“ odmietol Ján.
Zuzka začala fňukať. Katarína sa ju snažila upokojiť, pričom obracala párky. Jeden zhorel.
„Už zase zhorelé?“ nepríjemne sa namračil muž. „Nemohla by si dávať väčší pozor?“
„A nemohol by si pomôcť?“ otočila sa Katarína ostrým pohľadom.
„Aha, už to začína… Ja predsa pracujem, živím rodinu.“
„A ja čo? Ja tiež pracujem – dvadsaťštyri hodín denne. Bez voľna.“
Katarína mlčky pred neho postavila tanier. Kedysi boli skutočnou rodinou, všetko robili spolu. Teraz to celé ťahala len ona.
Dni plynuli jednofarebným sledom. Jedného večera sa Katarína rozhodla pre vážny rozhovor:
„Jano, musíme si porozprávať. Ty si stále zaneprázdnený – prácou, hrami, telefónom. A ja? A Zuzka?“
„Katka, zasa si v tom? Veď pre vás všetko robím.“
„Ale to nestačí! Rodina nie sú len peniaze. Je to starostlivosť, pozornosť, pomoc.“
„To je tvoja povinnosť,“ pokrčil plecami Ján.
„Chcem, aby si bol súčasťou rodiny. Som unavená z toho, že za všetko zodpovedám ja.“
„Som unavený z práce, Katka. Potrebujem čas pre seba.“
„A ja nie?“ slzy jej stúpali do očí.
V tom momente zo detskej izby počuť plač Zuzky. Ján sa ani nepohol.
Po návrate z materskej sa Katarína zamestnala. Teraz každé ráno začínalo o piatej. Ján sa o domáce práce nezaujímal. Večer toho istého dňa sa Katarína oneskorila z práce. Keď otvorila dvere, hodinky ukazovali skoro deviatej. V byte panoval šero a v kuchyni sa hromadila kopa špinavého riadu. Ján ležal na gauči.
„Urobíš večeru?“ opýtal sa namiesto pozdravu.
„Vážne? Oneskala som sa a ty si ani neumyl riad?“
„Som unavený.“
„Kde je Zuzka?“
„Spať. Dal som jej pizzu.“
Katarína mlčky odišla do kuchyne. Ruky sa jej triasli. Raz, keď si kontrolovala zostatok na karte, zistila, že Ján bez dovolenia vybral tristo eúr z jej úspor na nový notebook.
„Aké tvoje peniaze?“ podivil sa. „V rodine je rozpočet spoločný.“
„Spoločný? A keď ťa požiadam o pomoc v domácnosti, hneď hovoríš o svojom príspevku?“
Poslednou kvapkou boli Zuzkine narodeniny. Katarína týždeň chystala oslavu. Ján sľúbil, že príde skôr a pomôže.
„Prepáč, zdržiam sa v práci. Dúfam, že to zvládneš,“ napísal hodinu pred začiatkom.
Katarína pozrela na správu. Vnútri sa niečo prerazilo. Večer, keď uložila dcérku spať, rozhodla sa.
Ten večer sa Ján vrátil neskôr.
„Katka, vyžehli mi košeľu na zajtra. A prečo nie je večera?“
Katarína sa pomaly otočila k manželovi.
„Vari si, upratuj a zarábaj si sám! Nie som tvoja upratovačka.“
Už kráčala do spálne. Vytiahla vopred pripravenú tašku.
„Kam to ideš?“ Ján sa objavil v dverách.
„Nie, práve naopak – uvedomila som si. Už viac tak nemôžem.“
„Čo je zase také? Žijeme ako všetci…“
„Ako všetci? Osamote v dvoch? Ty už dávno nie si tu, Jano. Si sám pre seba a ja… ja som len tvoja služobná.“
Prešla do detskej izby, opatrne zdvihla zaspalú Zuzku.
„Stoj!“ Ján jej zastúpil cestu. „Máme rodinu, dieťa…“
„Rodinu? Už dávno nie sme rodina.“
„Nerob to. Rozhodla som sa.“
Malý prenajatý byt ich privítal tichom. Telefón sa rozčúlením tresol od hovorov. Ján niekedy hrozil, inokedy prosil, aby sa vrátila.
„Napravím všetko,“ hovoril.
„Nie, Jano. NeprávKatarína sa už len usmiala a pevne stiskla Zuzku v náručí, lebo vedela, že jej nový život bol návratom k sebe samej.
