– Piekla som palacinky doma, keď do bytu zrazu vstúpil cudzí muž, – rozpráva teraz všetkým Vieroslava Blažejová. Vtedy jej však vôbec nebolo do smiechu. Predstavte si ste sama. V byte niet nikoho iného a ani byť nemôže. A zrazu niekto sa vám pokojne postaví do cesty! Tak sa to stalo aj jej.
S manželom Jozefom sa rozviedla pred piatimi rokmi. Sama mala takmer šesťdesiat. O nových vzťahoch ani neuvažovala. Deti žili ďaleko.
Žila si pokojne. So susedmi vychádzala na výbornú. Azda aj preto mala ten zvyk hlavné dvere občas nezamykala. Čo ak by pribehla susedka Katka? Tentoraz síce Katku nečakala. No Vieroslava Blažejová bola práve vyhodiť smeti. Po návrate si umývala ruky, kŕmila mačku Aničku a na zámok zabudla. A nebála sa. Veď bol deň, činžiak plný ľudí. Nie je to ako kráčať sama lesom v noci.
Rozhodla sa upiecť palacinky. Keď akurát jednu dala na tanier, zbadala cudzieho muža vo VLASTNEJ kuchyni. Akoby sa zjavil zo vzduchu!
– V tej chvíli mi celý život prebehol pred očami. Od škôlky až doteraz. Neverili by ste, ale také sa stáva. Pomyslela som si: to je koniec. Veď nemám veľa, no nový televízor som si kúpila, počítač, výplatu práve dostala. Peniaze v kabelke v hale. Myslela som, že ich už zbalil a teraz hľadá, čo ešte. Zašepkala som: Vezmite si, čo chcete, len mne neubližujte, mám vnúčatá, rada by som sa ich ešte dožila. Nikomu nič o vás nepoviem! A vtedy sa mi muž začal ospravedlňovať. Niečo vysvetľoval. Hlava mi šumela, skoro som ho ani nepočula. Poradil mi, nech vypnem sporák. Spravila som to automaticky. Sadla som si na stoličku. Sadol si oproti mne. Začal mi vysvetľovať, že šiel po ulici, nikoho neobťažoval. Prihlásila sa k nemu akási hlučná partia. Pýtali peniaze. Rozhodol sa neprieť, radšej utiecť. V tom čase niekto vychádzal z nášho vchodu. Vbehol dnu a po schodoch hore. Tí za ním, tiež sa dostali dnu. Na privolanie pomoci nebolo času. Najskôr klopal na dvere, nik neotvoril. Skúšal kľučky a moja bola otvorená. Správne, nezamkla som. Požiadal ma, nech sa pozriem von oknom. Nazrela som a naozaj pod vchodom postávali podivní ľudia. Postáli, potom odišli, delí sa Vieroslava o dojmy.
Muž sa predstavil ako Matúš Ďurica. Keď ju strach prešiel, pozrela sa mu lepšie na tvár. Veľký, neobratný, no oči dobrosrdečné. Obliekol by si kožuch ako dedko Mráz.
– Prepáčte, neponúkli by ste ma palacinkou? Už roky som ich nejedol, odkedy som ovdovel, poprosil Matúš.
Topánky si už vyzul, mal len bundu.
– Ty si ho naozaj pohostila? Ty si teda odvážna! Ja by som ho len tak vyhodila! rozplývala sa neskôr susedka Katka.
Vieroslava sa však odhodlala. Len ho požiadala, nech si ide umyť ruky. Muž šiel do kúpeľne, ani nemrkol. Spolu dlho pili čaj. Porozprával jej o sebe. Vdovec, detí sa nedočkal. Tak žije sám.
Potom sa lúčili. Opäť sa ospravedlnil a odišiel.
Vieroslava si pripadala ako hlavná postava všetkých slovenských seriálov. Bolo jej veselo. Keď už so všetkými všetko prebrala, naplakala sa do telefónu, zrazu pocítila… prázdno. Nemohla predsa… ešte pokračovať v zoznamovaní? Znova ho pozvať na koláče? Vie dobré s hubami i sladké, to áno.
Ale čo teraz? Vlak už odišiel. Na druhý deň sa predsa len pustila do pečenia koláčov. A vtom zaklopal niekto na dvere. Hanblivo. Nazrela cez priezor. Myslela, že Katka. No keď zbadala, rozbehla sa po byte. Hneď si učesala vlasy, vyzliekla starý župan, rýchlo vyliezla do úpletového kostýmu, voňavku použila, na ktorú už zabudla. Dvere rozrazila.
Na prahu stál Matúš, v ruke kvety.
– Ja že… prišiel som… No, aby som sa vám ospravedlnil. Vy ste sa predo mnou zľakli. Tu máte, ja už pôjdem, zahabkal.
– Aké pôjdete? Koláče som napiekla, poďte ochutnať! zasmiala sa Vieroslava.
– Ja už po schodoch cítil, že vo vašom byte vonia ako v cukrárni! Že niekto má šťastie na manželku, povzdychol Matúš.
– Ani neviete, ja nie som vydatá. Poďte dnu! zareagovala Vieroslava.
Odvtedy žijú spolu. On je jej prvý pomocník v záhrade. Deti ho prijali, vnúčatá mu už hovoria dedko Matúš. On sa s nimi hrá ako s vlastnými.
Dlho žil sám, teraz v novej rodine rozkvitol. Cudzí Matúš sa stal vlastným.
Vieroslavine kamarátky jej závidia.
– To je niečo v takom veku nájsť slušného chlapa! A ešte aj tak neobyčajne sám vošiel, hovoria so smiechom.
Vieroslava prikyvuje. Odvtedy však dvere doma vždy zamyka. Lebo život môže priniesť prekvapenia, ale zdravá opatrnosť je vždy namieste a srdce zostáva otvorené len pre dobrých ľudí.
