Pripravuj stôl
Vierka, vidíme sa o tri dni! A nezabudni na ten svoj vychýrený mäsový koláč. Je taký výýýborný rozšafne štebotalo v telefóne svokra Helena Novotná.
No Vera sa necítila na veselú náladu. Položila mobil a ťažko si sadla na stoličku. O pár dní mala byť Veľká noc. A všetci príbuzní z manželovej strany, teda Matúšovi, sa chystali k nim.
Vy máte taký priestranný byt, všetci sa zmestíme. My sme sa kedysi tiesnili po našich malých izbách. Tu sa konečne môžeme rozhýbať! Bude miesto pre celú našu veľkú rodinu, vyriekla pred dvoma rokmi svokra.
Vera však začínala nenávidieť svoj veľký trojizbák, ktorý ešte museli roky splácať cez hypotéku. Práve kvôli tejto obytnej ploche sa celá rodina schádzala u nich, nechávala po sebe neporiadok a nedopražala jej spať.
Do kuchyne vošiel Matúš a pobozkal ženu na čelo.
Všetko ste s mamou vyriešili? spýtal sa.
Áno, zase sa bude sláviť u nás. Matúš, naliehala, nemohol by si to vybaviť s mamou ty?
Matúš sa zamračil.
Veď vieš, že mame sa veľmi páčiš, zbožňuje tvoju kuchyňu! Ako by som jej mohol povedať, nech nechodí? A navyše, je už na dôchodku. Nemôžeme ju nútiť, aby ona všetko pripravovala. Už nemá toľko síl. Vychovala predsa štyri deti, zaslúži si oddych.
Vera vždy nakoniec ustúpila. No v duchu si myslela: A kto sa postará o mňa? Prečo práve ja musím sláviť sviatky v kuchyni a starať sa o všetkých?
Sťažovanie sa však nikam neviedlo. Nechcela sa s Matúšom hádať ani kaziť rodinnú pohodu. Tak hneď na ďalší deň nakúpila potraviny, a deň pred Veľkou nocou sa pustila do varenia.
Až do noci stála pri sporáku, aby s láskou navarila pre všetkých. Prišli predsa všetky svokrine deti s rodinami to je vyše desať ľudí!
Prečo sa všetko točí okolo mňa? Veď aspoň švagriné mohli prísť pomôcť! Veď aj ony majú ruky! rozčuľovala sa, miesiac cesto na koláč.
Matúš len pokrčil ramenami.
Veď vieš, bratia a ja kuchyni nerozumieme. Švagriné? Jedny majú malé deti, druhé robotu. Nemôžem ich len tak povolať, Vera. Nebolo by to fér.
Veď aj ja pracujem! To, že z domu, neznamená, že nefučím od únavy, odvetila.
Nebuď nahnevaná, objal ju Matúš okolo pása. Uvidíš, všetci budú chváliť tvoje jedlo a budeš spokojná.
Vera opäť prehltla vlastné slová. Hoci bola večer mŕtvo unavená, nemohla zaspať. Ležala a v hlave jej vírili otázky a starosti.
Načo mi je ich obdiv? Ja by som si tiež chcela raz sadnúť ku prestretému stolu, nič neplánovať, minúť nulu energie aj peňazí.
Ráno, keď konečne zaspala, ju zobudil zvonček. Svokra si chcela privstať, aby ich pozdravila ako prvá. A potom Helena Novotná vyhlásila:
O hodinu sme všetci u vás. Včera som to už všetkým nahlásila, tak šup, chystaj stôl, znel jej rozjarený hlas.
Vera nedokázala vstať z postele. Pred očami jej bežali obrazy, ako nespočetnekrát behá medzi kuchyňou a obývačkou, podáva taniere, všetko upratuje sama.
Nechcem, zašepkala do vankúša.
Vera, prečo si ešte v posteli? Mama je každú chvíľu tu! Aj hostia, stál vo dverách Matúš a nesúhlasne ju sledoval.
Už idem, odvetila neochotne a posadila sa. Zvládneš to. Si silná. pošepkala si a šuchtala sa do kúpeľne.
Posmeľovala sa, aby to všetko zvládla. Stihla včas všetko prestreť a jedlo rozohriať.
Pri stole bol ruch. Rodiny rozoberali zážitky, smiali sa, rozprávali plány. Vedľa Very sedela svokra a hlasno ju chválila:
Naša Veronka vie výborne variť! Také dobroty by som ja nikdy nepripravila, usmievala sa a hrdo zovrela nevestinu dlaň.
Vera prijímala chválu, no dosť často vstávala od stola. Utekala na balkón, skrývať sa pred hlukom a otázkami na deti. S Matúšom sa totiž dohodli, že si počkajú, kým sa postavia na vlastné nohy. Príbuzných to veľmi netrápilo.
Veronika! rozľahol sa svokrin hlas. Poď dať dezert! Kam si sa vytratila?
Dvere na balkón sa otvorili a Helena vošla dovnútra.
Ty fajčíš? prekvapene požiadala.
Čože? Samozrejme, že nie! Len mi bolo vnútri dusno, strhla sa Vera.
Jasné, deti sú vo vnútri, okná neotvoríš. Už som sa zľakla, že mi plánuješ narobiť vnúčatká! zavtipkovala svokra a zamávala prstom.
Vera nasilu usmiala. Helena si to nevšimla.
Poď, musíme ešte poupratovať a nachystať dezert.
Idem…
Keď sa vrátili do obývačky, svokra si sadla k stolu. Vera ostala sama. Odniesla špinavé taniere, na stôl priniesla tortu a rozdala nové príbory. Opäť všetko sama.
Tvoja torta je najlepšia na svete, znela ďalšia pochvala.
Vera rýchlo utiekla do kuchyne. Pustila sa do umývania riadu, aby aspoň chvíľu mala pokoj. Vtedy najviac ľutovala, že si ešte nekúpili umývačku. Stále to len odkladali.
Po dvoch hodinách sa hostia začali chystať domov.
Maťko, odvezieš ma domov? opýtala sa Helena.
Samozrejme, mami, len zoberiem kľúče.
Keď Vera osamela, prešla do obývačky a unavene spadla na pohovku. Byt bol hore nohami. Desať detí a hostí zanechalo svoje stopy; po včerajšej upratovačke ani pamiatka.
Musím to dokončiť. Ak nechám, budem sa zajtra hnevať ešte viac. Ech
S tichým vzdychom vstala. Vyskladala špinavý riad, ubrus a utierky hodila do práčky. Stôl zatiahla nabok, umyla všetky taniere, poháre, príbory. Jedlo uložila do nádob, povysávala a umyla podlahu.
Aspoň si zaslúžim niečo príjemné.
Napustila si vaňu, hodila do nej obľúbenú šumivú bombu, pustila si rádio. Teplá voda ju uvoľňovala, konečne si mohla oddýchnuť. Po prvýkrát za celý večer zobrala mobil. Čakal ju od Matúša odkaz:
Mama navrhla, aby som ostal. Prídem zajtra.
Ako vždy povzdychla si.
Veľmi dobre vedel, že bude všetko upratovať práve dnes. No rozhodol sa ostať u mamy, namiesto aby pomohol jej.
Ako sa ku mne chovajú, tak sa budem správať späť. Už mám dosť.
Prešiel mesiac. Blížilo sa ďalšie rodinné stretnutie. Svokrin telefonát na seba nenechal dlho čakať.
Veronika, pripravuj stôl! V piatok prídeme sláviť narodeniny Matúšovho najmladšieho brata.
Samozrejme, stôl bude. Ale variť bude musieť niekto iný. Máme v práci uzávierku, volajú si ma do kancelárie. Neviem, kedy sa dostanem domov, povzdychla si Vera. Ani neviem, či vôbec budem na oslave.
To myslíš vážne? Akože?
Čo už, práca je práca.
Nuž dobre, niečo vymyslíme. Je mi to ľúto vzdychla svokra.
Majte sa, povedala Vera a usmiala sa.
Oslavu strávila u kamarátky na návšteve. Ráno potom donútila Matúša všetko po bratovej oslave pozhŕňať.
Keď sa blížila svokrina šesťdesiatka, Vera si vybavila dovolenku a odišla k rodičom do Levíc. Darček poslala vopred a nezabudla pripomenúť:
Ale kde budeme oslavovať?
Matúš vás pustí dnu, len ja doma nebudem.
A kto navarí?
Môžete si niečo objednať. Alebo švagriné niečo pripravia. Určite si poradíte!
Ďalšie sviatky už Vera bola doma, ale prestierala len šunku a kúpila hotovú tortu. Všetkým oznamovala:
Nemám čas variť, do práce sa nestíham. Ak chcete, objednajte si jedlo.
Lenže nikomu sa nechcelo otvárať peňaženku ani platiť za objednávku. Na Silvestra už všetci pochopili, že Veľká noc s hostinou zadarmo skončila. Chuť na rodinné oslavy zrazu prešla.
Tento Silvester boli Vera a Matúš len sami dvaja, presne podľa jej predstáv. Jej plán vyšiel. A keď dvíhala pohár šampanského, pomyslela si: Zaslúžim si uznanie za to, že som sa naučila povedať NIE a za to si pripijem!
Lebo aj ten, kto rozdáva starostlivosť, si raz musí dopriať ju aj sám sebe. Zavše je dôležité naučiť sa myslieť aj na seba, aby človek zostal pre ostatných oporou, a nevyhorel ako sviečka na sviatočnom stole.
