“Chceš párky alebo praženicu?” spýtala sa Zuzana. Ján sedel za stolom a prelistovával správy v mobile.
“Párky. Ale bez tvojich experimentov,” zabručal.
Zuzana si povzdychla. V náručí chroptela malá Katka a varenie nebolo ľahké.
“Mohol by si si na chvíľu vziať Katku?” opatrne navrhla.
“Počkaj, len dôjdem,” odmietol Ján mávnutím ruky.
Katka začala fňukať. Zuzana sa ju snažila upokojiť, pričom obracala párky. Jeden zhorel.
“Už zase pripálené?” zaškeril sa manžel. “Nemohla by si byť opatrnejšia?”
“A čo keby si pomohol?” otočila sa k nemu ostro.
“Už je to tu… Ja, mimochodom, pracujem, živím rodinu.”
“A ja čo? Ja pracujem dvadsaťštyri hodín denne. Bez voľna.”
Zuzana mu mlčky postavila tanier pred nos. Kedysi boli skutočnou rodinou, všetko robili spolu. Teraz to celé ťahala sama.
Dni plynúvali jednotvárne. Jedného večera sa Zuzana odhodlala k vážnemu rozhovoru:
“Jano, musíme si porozprávať. Stále si zaneprázdnený – prácou, hrami, telefónom. A ja? A Katka?”
“Zuzka, už zasa? Veď pre vás všetko robím.”
“Ale to nestačí! Rodina nie sú len peniaze. Je to starostlivosť, pozornosť, pomoc.”
“To je tvoja povinnosť,” pokrčil plecami Ján.
“Chcem, aby si bol súčasťou rodiny. Som unavená z toho, že za všetko zodpovedám sama.”
“Ja sa narábam v práci, Zuzka. Potrebujem čas pre seba.”
“A ja nie?” hrdlo jej stíhlo slzy.
V tej chvíli z detskej izby zaznel Katkin plač. Ján ani nepohol prstom.
Keď sa Zuzana vrátila z materskej, našla si novú prácu. Každé ráno začínalo o piatej. Ján doma nepomáhal. V ten večer sa zdržala v práci. Keď otvorila dvere, hodiny ukazovali takmer deviatej. V byte panoval šero, v kuchyni hŕba neumytého riadu. Ján ležal na gauči.
“Urobíš večeru?” opýtal sa namiesto pozdravu.
“Vážne? Zdržala som sa, a ty si ani neumyl riad?”
“Som unavený.”
“Kde je Katka?”
“Spi. Objednal som jej pizzu.”
Zuzana mlčky vyšla do kuchyne. Ruky sa jej triasli. Raz, keď kontrolovala zostatok na karte, zistila, že Ján bez dovolenia vybral z jej úspor tristo eur na nový notebook.
“Aké tvoje peniaze? V rodine je rozpočet spoločný.”
“Spoločný? A keď ťa poprosím o pomoc v domácnosti, hneď pripomínaš svoj príspevok?”
Poslednou kvapkou boli Katkiny narodeniny. Zuzana sa na oslavu pripravovala celý týždeň. Ján sľúbil, že príde skôr a pomôže.
“Prepáč, zdržiam sa v práci. Dúfam, že to zvládneš,” napísal hodinu pred začiatkom.
Zuzana pozrela na správu. Niečo sa v nej zlomilo. Večer, keď ukladala dcérku, prijala rozhodnutie.
Keď sa Ján vrátil, bolo neskoro.
“Zuzka, vyžehlíš mi košeľu na zajtra. A kde je večera?”
Pomaly sa otočila:
“Urob si sám, uprac a zarábaj! Nie som tvoja upratovačka.”
Už kráčala do spálne. Vytiahla vopred pripravené tašky.
“Kam to ideš?” Ján vztýčený v dverách.
“Práve naopak – prišla som k sebe. Už takto nemôžem žiť.”
“Čo je zase zlé? Žijeme ako všetci…”
“Ako všetci? V osamote dvaja? Už dávno si nie tu, Jano. Si sám pre seba, a ja… ja som len služka.”
Prešla do detskej izby, opatrne zdvihla zaspalú Katku.
“Stoj!” Ján jej zatarasil cestu. “Máme rodinu, dieťa…”
“Rodinu? To sme prestali byť dávno.”
“Už dosť. Rozhodla som sa.”
Malý prenajatý byt ich privítal tichom. Telefón sa rozzváňal od Jánových hovorov. Niekedy hrozil, inokedy prosil.
“Naprávim to,” hovoril.
“Nie, Jano. Ty nevieš, čo treba napraviť.”
Dni sa menili na týždne. Zuzana si postupne zvykala. Po dlhej dobe sa ráno usmievala, únava zmizla.
Ján volal stále menej. Raz prišiel za ňou do práce s kvetmi.
“Skúsme to znova. Už rozumiem.”
“Príliš neskoro,” zavrtela hlavou. “Už neverim sľubom.”
Postupne si všímala, koľko času a síl jej pribudlo. Prihlásila sa na kurzy, stretávala sa s kamarátkami. A hlavne – naučila sa počúvať seba.
Keď teraz zaspávala v malom podnajme, necítila sa osamelá. Bola sebou. A tá sloboda stála za všetko.
