Keď mal môj syn asi sedem rokov, naša malá rodina sa vybrala na výlet za Bratislavu, kdesi medzi zelené polia pri dedinke Modra. Letné slnko príjemne hrialo, vychutnávali sme si zmrzlinu a viedli veselé rozhovory. Všetko sa však dramaticky zmenilo, keď môj syn Juraj spustil okno auta a bezmyšlienkovite vyhodil papier od zmrzliny na kraj cesty. V tom okamihu som prudko zabrzdil a auto zastalo na kraji asfaltu. Vedel som, že musím hneď konať.
Bez slova som vystúpil, otvoril kufor a vytiahol vrecia na odpad, ktoré vždy nosím so sebou. Pevne, no s pokojom som zavolal Juraja z auta von. Vysvetlil som mu, že nestačí len nájsť vlastný odpad a zodvihnúť si ho, ale že dnes uprace, čo po sebe zanechali aj ostatní. Moja manželka Martina sa mi pokúsila prihovoriť, no len som ju poprosil, nech zostane v aute a pustí si obľúbené ľudovky. Mal som pred sebou zásadnú chvíľu v jeho výchove. Jurajovi som jasne povedal, že z tejto cesty sa nikam nepohneme, kým s trestom neskončí. Od sladkostí alebo ďalších výletných zábav zatiaľ nemôže byť ani reč. Chlapca to zabolelo, v očiach sa mu zaleskli slzy a ticho začal plakať, ale ja som neustúpil.
S očividným odhodlaním Juraj začal zbierať po ceste odpadky. Vzal som druhé vrece a pridal som sa k nemu. Ticho sme spolu za pol hodiny prešli okrajom cesty a zbavili ju všetkých známok, ktoré tam ľudia po sebe zanechali. Keď sme skončili, vrátili sme sa do auta a využil som tento moment na vysvetlenie, prečo je dôležité starať sa o našu krajinu a prírodu. Hovoril som mu o tom na príkladoch, ktorým rozumel, obrázky líšok či srniek, ktoré môžu trpieť pre odpad, za ktorý ľudia nesú zodpovednosť.
Keď sa ma Juraj opýtal, prečo som s ním zbieral smeti z druhého vreca, priznal som sa mu, že ako otec som niečo v jeho výchove zanedbal. Ak vyhodil odpad z okna, znamená to, že som mu ešte nedokázal dostatočne vštepiť správne hodnoty, a preto musím niesť zodpovednosť spolu s ním.
Roky ubehli rýchlo, Juraj má už trinásť, doma má mladšie sestry Magdalénu a Vierku, a ja s hrdosťou sledujem, ako ich bez rečí učí odkladať odpad a správať sa k okoliu s úctou. Vďačím svojmu otcovi, starému pánovi Imrichovi, za jeho múdrosť a trpezlivosť, ktoré som si preniesol do vlastnej rodiny. Jeho rady a príklad dodnes pomáhajú mne, aby som zas svojim deťom mohol odovzdať to najcennejšie úctu k prírode, Slovensku i k ľuďom navôkol.
