Keď mal môj syn asi sedem rokov, naša malá rodina sa vybrala na výlet do slovenského vidieka. Cítili sme sa výborne užívali sme si letné slnko, zmrzlinu, tiché rozhovory v aute a pohľad na nekonečné polia pod Tatrami. Všetko sa však zmenilo v okamihu, keď môj synček otvoril okno auta a ľahostajne vyhodil obal od zmrzliny na kraj cesty. Zastavil som auto okamžite, práve na úzkej ceste kúsok za dedinkou Boleráz, a kole susednému poľu.
Zhlboka som sa nadýchol, vystúpil pokojne z auta, vybral som z kufra igelitové sáčky na odpad, ktoré vždy nosím so sebou, a zavolal som syna, nech ide za mnou. Povedal som mu, že nielenže musí nájsť a pozbierať obal, ktorý zahodil, ale že prechádzame pozdĺž cesty, aby sme zbierali aj odpad, ktorý nechali po sebe iní. Hoci sa manželka Hana pokúsila namietať, poprosil som ju, aby zostala v aute a zapla si rádio toto bol moment, ktorý som musel riešiť len so synom. Vysvetlil som mu jasne: odtiaľto neodídeme, kým neodpracujeme svoju chybu, a na nejaké ďalšie dobroty či výlety dnes môžeme zabudnúť. Malý začal plakať od zlosti aj hanby, ale vedel som, že musím zostať pevný.
S uplakanými očami a pevnými perami začal pozdĺž cesty zbierať odpadky. Pridal som sa k nemu s ďalším sáčkom, aby videl, že aj dospelý musí niesť následky. Spolu sme počas pol hodiny prešli úsek cesty a do vreciek nakladali všetko, čo tam nepatrilo fľaše, papiere, staré sáčky. Keď sme obaja skončili upotení a špinaví, vrátili sme sa späť do auta a ticho som mu vysvetľoval, prečo je dôležité, aby chránil naše krásne slovenské lúky, lesy a hory. Rozprával som príbehy a používal príklady, ktorým rozumel, citoval som mu slová mojej mamy Oľgy o čistote a úcte k prírode.
Keď sa ma so smutnými očami opýtal, prečo som zbieral aj ja a nenechal som všetko len na ňom, priznal som, že ako jeho otec som tiež zlyhal. Ak môj syn vyhodil odpad, znamenalo to, že som mu neodovzdal všetky správne hodnoty – a za to spolu ponesieme dôsledky.
Roky prešli rýchlo, dnes má môj syn Ján trinásť. Rodina sa nám rozrástla, pribudli dve mladšie sestry, Barbora a Želmíra, a s hrdosťou pozorujem, ako ich Jano učí zbierať po sebe, nešpiniť a premýšľať nad tým, čo ostane po nás všetkých. Som vďačný svojmu otcovi Pavlovi, že ma viedol pevnou rukou a dobrým slovom. Jeho múdrosť vo mne stále doznieva, keď vychovávam vlastné deti a verím, že raz aj oni budú túto jednoduchosť a čestnosť odovzdávať ďalej.
